20.05.2013

Ahhh... Debilná škola... Len tak na rýchlo pred spaním sa Vám ospravedlňujem, že dlhú dobu nebola časť, no nejak som sa k tomu nemala... Mala byť už včera, no zabila som včerajšok chémiou a dnes to isté plus matika... Zajtra by mohla byť časť, ak nebudeme mať v stredu biolu, čo teraz ešte neviem či ju budeme mať alebo nie (mali by sme písať písomku).
Na zajtra mi silno, presilno držte palce, pretože musím z chémie dostať 1 alebo 2, inak som v riti... Dám Vám časový interval :D 11:40-12:25.. a mohli by ste na mňa myslieť aj na matike /nech nedá písomku :D ( 09:40-10:25 )
.. Šťastena, stoj pri mne ...

There was a reason 14

Hups, dosť dlho nebola časť ani žiadna odozva, za to sa veľmi ospravedlňujem. Môžem sa vyhovárať na net, na učenie, na seba, na pekné počasie, no všetko a vlastne aj všetko je pravda. Aj mi protestoval net, aj som sa mala čo učiť, ani sa mi nechcelo a radšej som sa opaľovala :D Prepáčte, som zlá ... 

Ale v skratke pre tých čo zaujíma môj život.. Dosť ma štvú moje známky, ktoré sa mi oproti minulému polroku zhoršili. ( Nerátam matiku, v ktorej som sa konečne zlepšila- na úkor asi troch predmetov -_- ) Takže asi tak.. Koncoročné vysvedčko bude dosť tvrdé... 

V sobotu som bola na výstave psov v Košiciach- Barca.. Boli ste tam niekto? :)

Tak už asi nič, len aby ste si užili časť, nehnevali sa, že dlho nebola a modlili sa, aby sa mi čo najskôr podarilo napísať novú :D 

Ema

Horory. Valili si na mňa z každej strany. Dlho som im odolávala, veď som sa ich bála. Alebo som sa bála strachu? To asi bude presnejšie. No zrazu .. nevedela som odolať. Veď som sa donedávna bála len predstavy hororu. Ak sa mám niečoho báť, tak oprávnene, nie? Preto som sa rozhodla si jeden z hororov pozrieť. Na twitteri toho kolovalo veľa a vybrala som si: Lesný duch. Myslela som si, že to nemusí byť až také hrozné.

Nechala som si v obývačke načítať film a so stiahnutým žalúdkom pobehovala sem a tam po byte a zháňala veci o ktorých som si myslela, že ich budem potrebovať. Ako je: deka, voda, čokoláda, plyšový macko  a vankúš.

Keď som už bola ako-tak pripravená psychicky aj fyzicky, s malou dušičkou som ho zapla. Zo začiatku sa to ešte celkom dalo. No po zopár minútach to šlo dole vodou. Čím ďalej tým viac som k sebe túlila macka, kryla si oči dekou a zapchávala si uši. No hovorila som si, že to musím vydržať, že ten film musím dopozerať. A neviem ako sa mi to podarilo, no zvládla som to. Dostatočne vydesená no zároveň hrdá na seba som zaklapla notebook a v tom hnusnom tichu  sedela zabalená v deke. Čo by som vtedy dala za to, aby som mala nejakého spolubývajúceho. Aby tu so mnou bol Zayn alebo, aby som tu aspoň mala psa. Nejakého veľké strážneho psa, ku ktorému by som sa pritúlila a cítila v bezpečí...

Zrazu niečo zapraskalo. V tej sekunde mnou prebehla triaška, vyrovnala som sa a vystrašene obhliadala. V tom som začula, že niekto do zámky strká kľúč. Samozrejme, že mu to nešlo, veď ja som bola jediná, ktorá mala kľúč od môjho bytu a žiaden som ešte nestratila.

Keď sa danej osobe nedarilo odomknúť, začala trieskať do dverí a niečo nezrozumiteľne brblať. Triasla som sa ako osika, kým sa okolo mňa znova nerozhostilo ticho. Váhavo som sa postavila zapla ďalšie svetlá a následne rozbehla do izby, aby ma nejaká príšera náhodou kvôli mojej pomalosti nestiahla do hĺbok pekelných. Sadla som si na posteľ a pritisla sa k stene, aby som mala prehľad o celej miestnosti. A po asi desiatich mučivých minútach, kedy som sa bála čo i len pohnúť som nahmatala mobil vo vrecku a vytočila číslo, ktoré mi ako prvé napadlo.

„Áno, Ema?“ v uchu sa mi rozľahol zamatový hlas.

„Zayn?“ vzlykla som.

„Deje sa niečo?“ rýchlo zo seba vyhŕkol.

„Mohol by si prosím prísť ku mne domov?“ váhavo a s hlasom podlomeným vzlykmi som hlesla do telefónu a v inštinkte si objala kolená.

„Samozrejme, už bežím do auta, len mi povedz čo sa stalo,“ s naliehaním a so strachom ma .. poprosil? Neviem ako to nazvať. Mozog mi veľmi nepracoval.

„Prosím, prídi.. Ja sa bojím.“

„Čoho?“

„To ti porozprávam potom, len prosím príď. Ty si bol prvý, kto mi napadol. Chcem ťa pri sebe.“

„Samozrejme. Budem u teba ako to najrýchlejšie pôjde.“ Jeho slová mi do tela vliali aspoň akú-takú nádej, že sa všetko zlepší.

„Dobre. Pred bytom mi zavolaj, budem ťa navigovať,“ nechtiac som smrkla a zložila.

Vedela som jedno. Poviem mu len o tom horore. Určite mu nepoviem o tých zvukoch a kvázi „snahe o vlúpanie“ nepoviem. Pretože z toho všetkého ma vystrašilo najviac  to. Spomenula som si na všetky hrozné veci ktoré sa mi stali a ktoré by sa mi mohli stať. No o chvíľku budem v bezpečí. A teraz mi neostáva nič iné ako čakať.

Uši som mala celý čas na stopkách a preto som sa veľmi zľakla, keď mi začal vibrovať mobil. No svietilo tam jeho meno. ( Áno, jeho meno, nepáčilo sa mi ako sa tam uložil. Good friend som nechala len ako priezvisko. )

Rýchlo som o zodvihla a začala ho navigovať. S takým zvláštnym uvoľnením v tele. No aj tak najlepšie sa budem cítiť, keď už bude vo vnútri a nikde ho nepustím. Pekne krásne mu usteliem v obývačke alebo na gauči, ktorý sa mi vynímal v spálni a zároveň bol v dobrej vzdialenosti od mojej postele. Kým som ho čakala, nervózne som si hrýzla pery. KEDY UŽ KONEČNE DORAZÍ?! Je pravda, že bol celý čas na linke, no aj tak.. Nebol pri mne. Za tie týždne som si naňho nejak zvláštne zvykla. Síce u mňa doma ešte nebol nikdy, no väčšinu čase sme sa blúkali niekde po meste a stále ma odprevadil pred byt.

„Ema, som tu,“ ozvalo sa mi pri uchu a v tom momente som začula aj zaklopanie. Stiahlo mi žalúdok.

„To ty si klopal?“ vydesene som pípla.

„Samozrejme, že ja. Preto som sa ti aj ohlásil do mobilu.“ Ach, áno.. aké zrejmé.

„Fajn... Idem ti otvoriť,“ rozbehla som sa k dverám a čo najrýchlejšie som sa snažila otvoriť dvere. Bála som sa, že ma odzadu napadne príšera a zastihne ma nepripravenú, preto som chcela to odomykanie zvládnuť za čo najkratší čas. Keď sa mi to konečne podarilo, na chvíľku som tam len tak stála a so zvláštnym uvoľnením naňho civela s mobilom stále pri uchu. Potom som ho pomaly spustila a hodila sa mu do náručia. Bolo tam tak super! Cítila som, že som v bezpečí. Že na nás dvoch spolu si žiadne príšery netrúfnu, že žiaden zlodej sa mi nebude chcieť vlúpať do domu. ( Aj keď si spätne uvedomujem, že to mohol byť len nejaký opitý sused. ) Celý čas mi niečo hovoril, no ja som jeho rečí nevnímala. Vnímala som iba JEHO.

Nechcela som ho pustiť. Preto ma ON (veď ani nevie kde čo mám.. ) zaviedol dovnútra a zamkol za nami dvere. Doviedol ma až do spálne a tam som mu potom všetko vysvetlila. Teda, len o tom horore. Bála som sa, že sa bude smiať, no zároveň som sa bála, že ak by som mu povedala všetko, bál by sa on o mňa.

Pristúpil na filmový večer. Bola som z toho nadšená. Samozrejme už nikdy žiadne horory, no nejaké komédie by neboli zlé.

„Poď, ideme niečo chutné nakúpiť, nech môžeme niečo pripraviť,“ s úsmevom mi podával ruku, ktorú som s radosťou prijala a vyšvihla sa z postele.

„Môžem ísť takto oblečená?“ spýtala som sa s vykrivenou tvárou a jemne sa pred ním ošívala. Darmo, veď som pred ním bola v teplákoch, nenamaľovaná a strapatá. Celú si ma so zamysleným výrazom prezrel až spočinul na mojich očiach. Pery sa mu jemne vykrivili do úsmevu a prikývol.

„Vyzeráš úžasne.“ Zapýrila som sa, no snažila sa to zakryť šúchaním líca a následne rozpustením vlasov. Prehrabla som si ich rukami a ledabolo ich znova stiahla do drdolu.

„Ok, môžeme vyraziť,“ usmiala som sa vzala si peňaženku zo stolíka.

„Len ju tam pekne nechaj!“ zahriakol ma s vážnou tvárou Zayn. Nechápavo som naňho zazerala a vzdorovito ju držala v ruke. Pomaly, akoby výhražne sa ku mne priblížil, no nič to so mnou neurobilo. Preto ku mne priskočil, natiahol sa po mojej ruke a vytrhol mi peňaženku.

„Dnes platím ja,“ vydýchol nebezpečne blízko mojej tváre. Úplne ma odzbrojil. Nebola som schopná slova, pohybu a už vôbec nie vzdorovania. „Poď,“ chytil ma za rameno a nežne ma vyviedol na chodbu.

V supermarkete bolo prázdno, keďže už bolo pol ôsmej a o ôsmej ho zatvárajú. Blúdili sme uličkami a do košíka hádzali všetko čo nám prišlo pod ruku.

„Kde je popcorn?“ spýtal sa ma Zayn. S úsmevom som pokynula nech ma nasleduje a ukázala som mu regál z ktorého si mohol vybrať rôznu príchuť. ( Vyhrala maslová. )  

Keď sme to všetko šli vyplatiť, predavačka naňho vypúlila oči. On si to nevšímal a už som si na to zvykla aj ja. Dosť často si ho všetci všímali. Len on ich nie. Ak mal chvíľky dobrej nálady, vtedy s fanúšikmi trošku pokecal, poprípade si s nimi urobil fotku či dal autogram, no nejak ho to nebralo.

„Neštve ťa už všetko okolo slávy?“ spýtala som sa, keď sme vyšli zo supermarketu.

„Taká téma sa má preberať v súkromí,“ zasmial sa.

„Takže doma mi to povieš?“ nedala som sa.

„No.. môžeme si dať takú výmenu otázok. Ale musíš sľúbiť, že budeš odpovedať a ja ti dám otázku ako prvý. Platí?“

„Platí!“ razantne som prikývla a pozrela sa pod nohy.

There was a reason 13

Prepáčte, že až dnes, aj keď som povedala, že buď v utorok alebo stredu, no ani jeden deň som nemala čas.. Včera som sa učila na písomku z matiky a prepisovala zošity, keďže mi dosť veľa poznámok chýbalo -_- .. Btw, tá písomka .. uf.. pevne verím v 3-ku -_- . mala som radšej zaspať či fláknuť tú prvú hodinu..

Vy ako žijete? Prvo májová pusa včera bola? :)

„Áno, Ema?“ s predstieraným pokojom som sa ozval.

„Zayn?“ vzlykla. Preletelo mnou snáď tisíc voltov, keď som si uvedomil, že plače.

„Deje sa niečo?“ vyhŕkol som rýchlo zo seba a nervózne si hrýzol peru očakávajúc všelijaké škaredé scenáre.

„Mohol by si prosím prísť ku mne domov?“ vzlykla hlasnejšie a potiahla nosom. Stavil by som sa, že si žmolila spodok trička ako to malo vo zvyku alebo si len objímala kolená.

„Samozrejme, už bežím do auta, len mi povedz čo sa stalo.“

„Prosím, prídi.. Ja sa bojím,“ hlesla.

„Čoho?“

„To ti porozprávam potom, len prosím príď. Ty si bol prvý, kto mi napadol. Chcem ťa pri sebe.“

„Samozrejme,“ vydýchol som vystrašený no potešený zároveň. Povedala, že si na mňa spomenula ako na prvého? Že ma chce pri sebe? Nemohol som tomu uveriť. „Budem u teba ako to najrýchlejšie pôjde.“

„Dobre. Pred bytom mi zavolaj, budem ťa navigovať,“ zasmrkala, rozlúčila sa a zložila. Ani som nedofajčil cigaretu, len ju hodil na zem, zahasil topánkou, bežal dovnútra pre kľúče od auta, oznámil chalanom, že idem preč a nevšímajúc si výkriky za mnou s otázkami: „Kam ideš?“ „S kým ideš?“ „Kedy sa vrátiš?“ za sebou zabuchol dvere a rozbehol sa do auta.

Uháňal som ako to auto dovolilo. (No snažil som sa, aby to veľmi neprekračovalo zákony.) Cestu som zvládol za pätnásť minút a vytáčajúc Emino číslo som bežal pred jej byt. Hneď po prvom zazvonení zodvihla.

„Už si tu?“

„Iste,“ usmial som sa do vzduchu. „Stojím ti pred bytom, kde teraz?“

„Počkaj, otvorím ti vstupnú bránu,“ zamrmlala. Rýchlo som schytil kľučku a čakal na ten zvuk, ktorý by mi naznačil, že mám tlačiť.

Keď som už konečne bol vo vnútri, viedla ma ďalej. „Teraz, zaboč doprava a nájdeš schody. Vyjdi na posledné podlažie a dvere vľavo.“ Už počas jej rozprávania som sa tam rozbehol. Našťastie tam nebolo veľa poschodí, takže sa to dalo zvládnuť. A za minútku som už stál pred jej dverami.

„Ema, som tu,“ povedal som, hoci som jej aj zaklopal na dvere.

„To ty si klopal?“ pípla vydesene.

„Samozrejme, že ja. Preto som sa ti aj ohlásil do mobilu.“

„Fajn... Idem ti otvoriť,“ povedala stiesneným hlasom, no mobil neskladala. Začal ma ovládať pocit bojazlivosti. O ňu, iste.

Začul som zacinganie kľúčov a zo zvukov, ktoré vychádzali zvnútra sa dalo vydedukovať, že všetko robila rýchlo a nekoordinovane. Čo za normálnych podmienok sa jej nikdy nestávalo. Keď sa konečne popasovala s dverami, veľmi rýchlo ich roztvorila a vystrašene sa na mňa pozerala s mobilom pri uchu. Vlasy mala ledabolo v drdole, na sebe oblečené sivé tielko a čierne tepláky. Nebola namaľovaná, no aj tak bola krásna. S takou krásou sa tak často nestretnete.

Pomaly ruku skladala vedľa tela a zrazu mi skočila do náručia. „Ach, Zayn, ja som sa tak bála!“ vzlykala mi do trička. Z môjho prvotného šoku som sa razom prebudil a začal ju chlácholivo hladiť po chrbte. Trepal som samé somariny, ktoré mi ako prvé napadli.

„Neboj Ema, už som pri tebe. Nič sa ti nestane... Neboj sa,“ a usilovne som ju hladil. Asi po piatich minútach môjho nezmyselného brbolenia a chlácholenia sa odo mňa na centimeter odtiahla, aby mi dovidela do tváre. „Poď prosím dovnútra,“ hlesla, no ani sa odo mňa nepohla. Bol na nej vidieť, že je ešte stále vystrašená. Mierne som si od sebe odtisol, no hneď ju objal okolo pliec. Vošli sme dovnútra, zabuchol som za nami dvere a ... nevedel som kam ísť ďalej. Ema si to asi neuvedomovala, tak som šiel za svetlom. (Ktoré bolo zažaté mimochodom asi všade.)Vošiel som do naširoko  roztvorených dverí, pretože som si myslel, že z nich práve vyšla. Za tými dverami sa skrývala jej izba. Nevyháňala ma, preto som sa do nej odvážil vstúpiť a doviedol som ju k posteli. Sadla si, a ja som si kľakol oproti nej.

„Čoho si sa bála?“ spýtal som sa po chvíľke ticha, kedy sa ozývalo len jej fňukanie.

„Budeš sa mi smiať,“ smrkla.

„Nebudem!“ vyhlásil som.

„Naozaj?“ zdvihla pohľad zo zeme a zapozerala na mňa svojimi sivými očami.

„Ver mi.“

„Ja... Prechádzala som si nástenku na twitteri. A veľa tweetov bolo o novom horore. Vraj, že je úžasný a bla, bla, bla... Tak som si povedala, že konečne nejaký horor si pozriem aj ja. Veď som nikdy žiaden nevidela, no bála som sa ich pozerať... A .. a.. teraz viem, že oprávnene. Tam boli duchovia a oni zabíjali ľudí!“ vykríkla s naširoko roztvorenými očami.

„Ema.. poď sem,“ sadol si veda nej na posteľ a privinul si ju k sebe. „Už som s tebou, dobre? A neopustím ťa kým sa neprestaneš báť alebo kým ma nevyženieš,“ uškrnul som sa.

„Tak to dúfam, že si si zobral aj pyžamo,“ zamrmlala mi do hrude. Zachechtal som sa.

„Prežijem to aj bez pyžama. A nie, neboj sa, nebudem spať nahý,“ uistil som ju, keď sa na mňa vystrašene pozrela, no po mojom vyhlásení, sa mi zase uložila na hruď. „Čo keby sme si pozreli nejakú komédiu?“ navrhol som s úsmevom. „Niečo by sme si uvarili alebo aspoň urobili popcorn, či nabrali zmrzlinu.“

„Myslím, že nič také doma nemám,“ vzdychla si. „Dlho som nebola nakupovať.“

„Tak ja skočím pre niečo do obchodu.“

„Nie!“ razantne vykríkla.

„Čo je?“

„Mňa tu chceš nechať samu?“

„Ach..“ inteligentne som zamrmlal. „Tak čo keby si šla so mnou? Cestou som videl supermarket. Možno minúta peši odtiaľto.“

„Zayn..“ prekrútila očami, dokonca aj nadvihla hlavu, aby som to videl. „Ja tu bývam, kde myslíš, že nakupujem?“ konečne sa zasmiala divne zachrípnutým hlasom od plaču. „No súhlasím, že pôjdeme spolu. Urobíme si filmový večer!“