New Life 19

Sorry, že taká krátka, no nestihla som ju dopísať. Dúfam, že vám to neprekáža. ;)

Neviem ako som sa tvárila, no predpokladám, že naštvane, pretože všetci na mňa upierali pohľad. Asi sekundu na to za nami zaparkovalo auto s ostatnými a z neho vybehol naštvaný Tom nasledovaný Larou a mamou. Ani ja som už nemohla sedieť v aute. Prudko som otvorila dvere a rozbehla sa za nimi. Chalani na nás len tupo zízali. Nevedeli čo sa deje. Ako prvý sa spamätal Harry a preplietol si so mnou prsty.

„Ty!“ naštvane naňho ukázal.

„Tom? Lisa? Deti, čo vy tu robíte?“ šokovane sa nás spýtal.

„To by si nám mal povedať ty, otec!“ to slovo som naňho vypľula ako tú najhoršiu nadávku.

„Ja tu bývam.“

„Tak ty tu bývaš?! A to, že sme tu bývali my, no ty si od nás odišiel a potom si nás ešte aj vykradol, to ťa nezaujíma?! Tento dom sme predali niekomu inému, určite nie tebe. Kvôli tebe sme sa museli odsťahovať!“ nahnevane naňho ukazovala mama.

„Ale, nerob scény Lisa.“

„Ja že nemám robiť scény?!“ skríkla pri čom jej divne preskočil hlas. To naznačovalo, že pohár trpezlivosti sa jej prelial.

„Mami, upokoj sa,“ chytila som ju za ruku.

„Ďakujem Diana, ale toto si musím vyriešiť aj keby som potom mala dostať inkfart,“ povedala jemnejším hlasom, no ten sa razom zmenil, keď sa otočila na otca, inak povedané mne odporného podrazáka. „Tipujem, že si tu s tou štetkou s ktorou si ma podviedol, však? A máte tu aj vaše dieťa?“

„Miláčik prečo tá žena na teba kričí?“ z kuchyne ktorá viedla na verandu sa ozvala práve spomínaná žena a za ruku viedla asi trojročného chlapčeka s veľkými hnedými očami  a blonďavými kučerami, ktoré zdedil po otcovi. Keby som ho videla len tak na ulici, hrozne by sa mi zapáčil. No teraz to tak nebolo. Aj keď on za to nemôže.

„Spíte spolu v našej spálni? V našej posteli asi nie, pretože som ju dala spáliť! Taký si mi bol hnusný!“

„Robert! Kto je to?“ spýtala sa ho tá žena.

„Moja ex manželka. Nič si z toho nerob. Ona je už na odchode, však?“

„Tak to ani náhodou! Ja som tu prišla aby som si obzrela MOJU záhradu!“ skríkla.

„Lenže na to už nemáš právo. Nie sme už manželia a na cudzí pozemok bez dovolenia prísť nemôžeš. Takže prosím ťa choďte preč, kým na vás nezavolám políciu.“

„Mami, poďme preč,“ chytila som ju za ruku. „Tento idiot má očividne problémy so psychikou  a asi aj s rozumom. Nezaslúži si naše rozčuľovanie.“ Vedela som ako veľmi chcela vidieť svoju záhradu. Veľmi ju milovala a s majiteľmi domu, ktorým ho predala sa dohodla, že si ju bude môcť prezrieť, kedy bude chcieť. No teraz to nešlo. No čo nie je, môže byť.

„Myslím, že to už vieš dosť dlho a možno si to aj tak chcel, no potrebujem ti to oficiálne povedať do očí. Už pre mňa nie si otcom. Si špina najväčšieho kalibru a pre mňa si mŕtvy,“ zhnusene povedal Tom a napľul mu do tváre. Lara mu ešte ukázala prostredník.

„Niektoré deti sú z rozvodu skormútené, pretože stratila jedného rodiča. No ja som z toho nadšená. Už pre mňa neexistuješ,“ vychrstla som mu to do tváre, otočila sa na päte a nastúpila do auta. Otec sa nezmohol ani na slovo, tobôž nie na zotretie sliny z tváre. Len tam tak stál a zarazene sa pozeral za odchádzajúcim autom.

„Takže toto bol tvoj otec?“ spýtal sa Harry.

„Nie, toto už nie je môj otec. Toto je človek, ktorý s nami bohužiaľ niekedy býval v jednom dome a mám v sebe nejaké jeho gény. Fuj.“

„Tak, kde ideme teraz?“ spýtal sa Zayn, ktorý chcel prerušiť tú zlú náladu v aute.

„No, najprv do nemocnice a potom do našej krčmy. Tam by nás mali čakať moji kamaráti, ktorý ešte nevedia, že som tu,“ monotónne som odpovedala.

„Ale no tak, kde máme tu usmievavú Dianu?“ spýtal sa zozadu Louis.

„Tá ostala pred našou ulicou,“ zamrmlala som.

„Damn,“ zaklial Louis. „Musíme ju nejako rozveseliť. Harry, začínaš!“ zavelil.

„Prosím, len to nie. Žiť ešte chcem,“ zaprosila som.

„To malo akože čo byť?“ zasmial sa Harry.

„Že nevieš šoférovať a zabávať naraz,“ so smiechom vysvetlil Zayn.

„Ale prosím ťa,“ odfrkol Harry. Zapozeral sa na vozovku a potom z ničoho nič otočil hlavu ku mne, pohodil vlasmi, no nakoniec iba pokrútil hlavou  a rozosmial sa. „Mali ste pravdu. Proste to nejde.“

„Stop the trafic and let them through!“ skríkol zozadu Louis. „V tejto chvíli celkom výstižné, nie?“ povedal už pokojným tónom.

„Vas happenin?“ zakričal Zayn. „V tejto chvíli tiež celkom výstižné,“ uškrnul sa a ja som vybuchla do smiechu. Bolo to spontánne.  Kto by sa z nich nesmial?

„Aleluja,“ zalamoval rukami Louis.

Práve sme sa ocitli pred budovou nemocnice. Bola menšia ako tá v Londýne, no vždy sa tu o nás výborne postarali. Vnútri sme sa spýtali kde leží Rose Pierce a vybrali sa za ňou na štvrté poschodie.

New life 18

Ahojte :) Nová časť je tu :) Myslela som, že to spravím inak, no moje prsty protestovali a vyšlo spod nich toto. Či sa vám to bude páčiť? V to dúfam ;) No ešte stále je to iba taký mostíček :D

Keď sme dorazili na izbu, Rose už znova ležala v posteli a práve od nej odchádzala tá milá sestrička.

„Dobrý večer, pán doktor,“ žiarivo sa naňho usmiala Rose. „Že mi nechcete povedať niečo zlé? Ako napríklad, že nemôžem odísť domov?“

„Ale to je jasné, že môžeš ísť domov.“ Uvedomila si, že nehovoril o tom či je niečo zlé?

Rose sa viditeľne uľavilo. Určite jej už chýbala rodina a priatelia. „No musím vám niečo oznámiť,“ ošíval sa doktor.

„Prosím, rýchlo to vyklopte,“ súrila ho Rose.

„Nevieme presne čo sa vám stalo keďže vy ste utrpeli šok a nepamätáte si to, takže máme len domienky. Jedna z domienok je, že vám do chrbta narazilo auto, potom vás dotĺkli, bodli nožom a podobne. No vieme, že sa vám poškodila miecha...“

„Čo to znamená?“ zdanlivo pokojne sa ho spýtala Rose.

„To znamená, že ste máte ochrnuté dolné končatiny. Je nám to ľúto.“

„Ale dá sa to liečiť, však?  A kľudne to môže byť iba dočasné. Veď to sa stáva nie? Čítala som články o ochrnutí na také tri týždne po nejakej nehode,“ začínala byť nervózna a do očí sa jej hrnuli slzy. Pribehla som k nej a pevne ju chytila za druhú ruku. Prvú jej totiž držal Tom a Lara pri nej kľačala, zatiaľ čo mama jej sedela pri nohách.

„Obávam sa, že toto nie je len dočasné, ale trvalé. Je nám to veľmi ľúto.“

„Vy za to nemôžete,“ precedila pomedzi zuby a slzy nechala stekať po tvári. Tú mala bolestne stiahnutú, len som čakala, kedy spustí rev. No tušila som, že sa tak nestane. Aspoň nie, keď sme pri nej.

„Zlato, to bude dobré,“ zotrela som jej slzy.

„Bude to dobré? Ako to môže byť dobré? Budem celý život pripútaná k vozíku! Nič nie je dobré!“ skríkla a nahnevane si pretrela oči. V tom okamihu ma to zarazilo.

„Prepáč, ty za to nemôžeš,“ zamrmlala.

„Ty sa nemáš začo ospravedlňovať.“ Stisla som jej ruku a ona mi to oplatila uplakaným pohľadom. Všetci sa ju tam snažili utešiť, no jej to nepomáhalo.

„Môžete ísť prosím preč? Potrebujem byť sama a začínam byť unavená.“

„Jasné. Drž sa,“ pobozkal ju na líce Tom.

„Zajtra ráno sme všetci tu. Užijeme si Livingston.“

„Vy možno,“ zamrmlala s potláčaným plačom v hlase. Chcela som namietať, že neodídem a ostanem pri nej, no vedela som, že to tak nechce. Potrebovala byť sama a ja ako jej najlepšia kamarátka som to musela vedieť a chápať. Tak som len spolu s ostatnými sklesnuto odišla.

Chalani nás čakali pri automate. Sedeli tam len oni a nikto iný, keďže už bol večer.

„Diana, nechcela si ostať pri nej?“ spýtal sa ma Harry a chytil ma do náručia.

„Chcela, lenže potrebuje byť sama,“ vzdychla som a zaborila si hlavu do jeho krku. Pomaly som vdychovala jeho vôňu a to ma upokojovalo.

„Poďme domov. Potrebujeme sa vyspať na cestu,“ zavelil Liam. Pomaly som vchádzala do auta čo šoféroval Tom, no Harry ma rýchlo zastavil.

„Poď k nám,“ zaprosil.

„Už si ani nepamätám, kedy som mala Dianu pre seba,“ zahundrala mama.

„Ale mami,“ zabručal Harry. V tej chvíli mi to prišlo smiešne. Už sa nám chce trepať do rodiny? Pch.. teda, niežeby som to nechcela. „K vám sa do izby aj tak nevmestí. No k nám domov áno.“

„Pôjdeme k vám do vily?“

„A kde by sme mali ísť?“

„Ešte donedávna sme spávali v hoteli.“

„Stále nechápem prečo na tom Paul trval... No už tam môžeme ísť.“

„Mami, môžem?“ otočila som sa na ňu.

„Tak bež,“ rezignovala mama a na rozlúčku ma pobozkala.

V Harryho náručí sa mi spalo úžasne. A aj keď som bola nešťastná z Rose, jedna časť môjho ja sa tešila na krátky návrat do Livingstonu. Nebola som tam niečo okolo troch rokov. S kamarátmi som bola v kontakte len cez internet a popravde, chýbali mi.

Ráno sme sa zobudili na zvonenie budíka. Pri pesničke od Ollyho Mursa- Oh my Goodness, sa stávalo úžasne. Cítila som radosť, že sa vraciam domov. Rýchlo sme sa naraňajkovali, poriadne sa dobalili nasadli do áut a šli sme vyzdvihnúť Laru, Toma a mamu. Potom sme šli do nemocnice, aby sme šli pre Rose.

„Takže môžem ísť s ňou v sanitke?“ spýtala som sa  najbližšieho sanitára.

„Ona nejde sanitkou.“

„Tak čím potom?“

„Helikoptérou.“

„To vážne? Ale môžem ísť s ňou, však?“

„Obávam sa, že nie. Je mi to ľúto.“ Tá fráza „Je mi to ľúto“ mi už fakt liezla na nervy.

„Fajn,“ obrátila som sa k ležiacej Rose. „Uži si let a pozdrav kamarátov. Ale nezabudni, nehovor im o tom, že prídem,“ vystríhala som ju a vtisla jej bozk na líce.

„Neboj, nezabudnem,“ usmiala sa, no bolo na nej vidieť, že je akoby bez duše. Veľmi som ju ľutovala, no ona to nechcela. Nechcela cítiť ľútosť, no bolo jej kvôli tomu hrozne. Strašne chcela chodiť. Nemusela to ani hovoriť. Stačil mi jeden pohľad na ňu a bolo mi všetko jasné.

„No choďte už,“ popohnala nás. „Vám to bude trvať oveľa dlhšie ako mne. Nech na vás príliš dlho nečakám. Ahojte,“ rozlúčila sa s nami a my sme sa porozdeľovali do áut. V obidvom autách sme pre istotu chceli niekoho, kto žil v Livingstone a pozná tam aspoň trocha cestu. Áno, mali sme GPS, no tá nás už neraz sklamala. Ja som sedela s Harrym, Zaynom a Louisom a ostatní šli v druhom aute. Asi si viete predstaviť našu cestu. Celý čas sme sa smiali, spievali, hovorili vtipy a občas zastavili na benzínovej pumpe. Okuliare a kapucňa to istili. Ja som na to kašľala, pretože ja ešte hviezda rozhodne nie som. A musím povedať, že  aj tak sa okoloidúci obzerali. No kto by sa neobzrel. Boli vo vnútri, no na očiach mali okuliare. A prečo? Pretože sa na nich vraj pozeral nejaký mladý párik. Podľa mňa sú už paranoický a veľmi si namýšľajú. No nebrala som im ich názor.

Okolo štvrtej poobede sme prekročili hranice Livingstonu a mne sa začali vynárať všakovaké spomienky. S každým miestom som mala nejakú spomienku a ja som na ich prosby, hovorila spomienky nahlas.

„Tam na tom ihrisku v kúte som sa prvýkrát napila alkoholu! Na tomto chodníku som sa potkla a rozbila si hlavu. V tomto paneláku bývajú štyria moji spolužiaci!“ chrlila som čo najrýchlejšie.

„A kde ste bývali vy?“ spýtal sa Zayn.

„No, je to o ulicu ďalej. Môžeme ísť okolo a aj tak sa dostaneme do nemocnice. Chcete ísť?“

„Jasné!“ zborovo vykríkli. Prešli sme na našu ulicu. Na tú krásnu ulicu, lemovanú kvetmi, kde sa toho toľko stalo. Náš dom bol stále taký istý. Vôbec sa nezmenil. Možno len jeho obyvatelia. A vtedy som ho uvidela. Áno, mal tú drzosť posedávať na našej verande.

New life 17

Prešla dosť dlhá doba od poslednej časti... A ani táto časť nie je nič moc, ale potrebovala som tu dať takýto mostík. Ďalšie časti by už mali byť zaujímavejšie ;)

Ani poriadne neviem kedy sa to všetko zbehlo. Jednu chvíľu som sedela skormútená na posteli a bola obsypávaná otázkami ako ma napadlo, že bude tam, ako sa to celé odohralo a bola postrkávaná mojím bratom. Akoby hneď na to, som sa preberala vecami v izbe Rose a pomáhala baliť. No a nakoniec som ja, Tom, Lara a moja mamka, sedeli okolo jej postele. Chceli tam prísť všetci, no nedovolili to. Aj nás štyroch pustili iba kvôli  neustálemu proseniu a snaženia sa podplatiť od Harryho. Neviem či tie ponúkané peniaze zobral alebo nie, no naisto viem, že dostal dve lístky na ich najbližší koncert v Londýne.

Držala som Rose za  ruku a jedným uchom vnímala rozhovor za mnou. Nebolo to nič zmysluplné len nejaké mrmlanie, že počasie je odporné a podobné veci. No potom som v ruke zacítila nejaký pohyb. Moje oči hneď preleteli k tomu pohybu a čakala som či sa to zopakuje. Prestala som aj klipkať očami, len aby mi nič neušlo. No už sa to nezopakovalo. Porazenecky som si vzdychla a zapozerala sa von oknom. Spomínala som, aké to bolo ešte v Liverpoole. Bez okolkov sme sa hrali a nikoho si nevšímali. Potom keď sme vyrástli a začali nás zaujímať chlapci, dali sme sa k nim do partie. Bolo nám skvele. Chodili sme na diskotéky, hrali sme futbal, basketbal a podobné športy. No nič z toho už Rose nebude môcť robiť. Už nebude môcť ani len pohnúť s nohou. Niekedy to brala ako samozrejmosť, no teraz by to pre ňu bol dar. Ten najvzácnejší dar. Pozrela som sa do tej zúboženej tváre. No to tvárenie ešte nebolo nič oproti tomu ako keď sa dozvie, že na svet bude stále pozerať iba z vozíka. Znova sa mi do očí nahrnuli slzy a spomenula som si ako som ja ležala na nemocničnej posteli. Nebolo to práve najlepšie. No ja som sa mohla kedykoľvek postaviť a robiť čo len sami zachce. A potom v jeden deň som na tomto lôžku čítala list od Harryho. A na ďalší deň? Dali sme sa dokopy. Zažila som to najkrajšie vyznanie lásky. Vlastne, bolo to prvé, ktoré sa počíta.

Znovu som periférnym zrakom zbadala nejaký pohyb. Hlavou som pomaly otočila k Rose. Viečka sa jej mierne pohybovali a občas pohla niektorým z prstov. Trvalo to asi minútu, až kým plne neotvorila oči.

„Ahojte,“ zaspato prehodila.

„Rose,“ hlesla som. Chcela som si ju privinúť k sebe, no spomenula som si na to, ako to robili mne a nechcela som, aby zažila tú bolesť. Veď si jej ešte prežije dosť. Tak som jej len jemne stisla prsty na rukách a pohladila ju po vlasoch.

„Že ťa napadlo sa prebudiť,“ zasmial sa Tom.

„Sníval sa mi sen s Danielom, takže nechcem počuť žiadne námietky, kvôli môjmu vyspávaniu. Buďte radi, že som hore a v podstate zdravá,“ usmiala sa. „Pomôžete mi na nohy?“ striedavo sa na nás pozerala. Vtedy mi to došlo. Ona o tom ešte nevie. Nikto jej ešte nepovedal, že nevie chodiť. Lekári to asi nechali na nás.

„Zlatko, musíš sa šetriť. Ešte nemôžeš nikam ísť po svojich. Ale zajtra ideš domov. A všetci ideme s tebou!“ usmiala sa na ňu Lara. Videla som na nej, že jej  to aj chcela povedať, no bolo to pre ňu ťažké. Asi to budem musieť urobiť ja. No nevedela som ako.

„To je super, všetci sa určite potešia. No ja potrebujem na WC. Nechcem im tu ošpiniť posteľ.“

„Diana, choď pre sestričku,“ vzdychla si mama. Usmiala som sa akoby nič na Rose, ktorá sa medzitým ofučala a šla som pre sestričku.

„Dobrý deň...“

„Už je večer drahá,“ opravila ma sestrička v stredných rokoch s hlasom, ktorý mi znel akoby hovorila cez zapchatý nos. Silene som sa na ňu usmiala.

„Dobrý večer. Moja kamarátka potrebuje ísť na záchod.“

„Ja som jej to nezakázala.“

„Oh my God,“ zamrmlala som s nervami. „Ona nevie chodiť. A k tomu, ešte jej to nikto nepovedal. Môžem sa spýtať, kde je doktor Smith?“

„Pán doktor Smith, je vo svojej kancelárii. Ale nemyslím, že by ste ho mali zaťažovať s tým, že vaša kamarátka potrebuje na záchod.“

„Môžem vám kašľať na váš názor. Dovidenia.“ So zlosťou som sa vybrala hľadať jeho kanceláriu, no pred tým som sa ešte raz otočila k tej sestričke. „Asi by ste si mali vyfúkať nos,“ uškrnula som sa na ňu a odpochodovala. Tá nemocnica bola fakt veľká, takže nájsť tu jeho kanceláriu a s mojím orientačným zmyslom, bolo dosť ťažké. Až keď som stretla mladú sestričku, opýtala som sa jej na cestu. S radosťou, že si môže dať menšiu pauzu ma priviedla na miesto. Keď sme boli pred dverami, poprosila som ju, aby šla na izbu Rose, pretože potrebuje ísť na záchod. Prikývla a šla to vykonať. Zaklopala som na dvere a otvoril mi doktor z rána.

„Dobrý večer, slečna. Na niečo ste zabudli? Ja som s vaším priateľom už všetko vybavil.“

„Dobrý večer. Rose ešte nevie o tom, že je ochrnutá?“ bez okolkov som to na neho vybafla.

„Nechceli sme jej to povedať. Bola taká rada že žije a my sme sa radovali s ňou. Myslím, že keď jej to poviem pri jej priateľoch, vezme to lepšie,“ zapozeral sa do zeme. Asi aj jemu učarovala roztomilosť našej Rose. „Práve som k vám chcel ísť. Tak ideme?“ Bez slova som prikývla a očakávala to najhoršie.

New life 16

A je tu ďalšia časť. Normálne sa prekonávam! Aspoň cez čas prázdnin určite. Tri dni za sebou nejaká časť? Takto to bolo už veľmi dávno. :P

Dúfam, že tu zanecháte aj nejaký komentík, ktorý ma nakopáva vpred :)

Vedela som čo tieto slová znamenajú. Zronene som si sadla naspäť a Harry ma utešoval. Slzy sa mi rinuli z očí jedna za druhou a mala som pocit akoby to nikdy nemalo prestať. Nevedela som čo si mám bez nej počať. Bola ako moja sestra. Zomrela mi sestra, ktorú som milovala. Podporovala ma ako nikto iný. Stále do mňa húkala, nech niečo so svojim talentom robím a vďaka nej som sa dostala tam kde som. Nestihla si ešte nič prežiť. Nahnevala som sa ako ešte nikdy pred tým. Aká je to božia spravodlivosť, keď niekoho tak nevinného a dobrého ako Rose si zobral k sebe? A prečo všetci tí zlí ľudia, vrahovia, zlodeji a okrádajúci politici sú na svete? Prečo? Pretože zlá burina nikdy nevyhynie. Preto.

„Slečna, ešte som nič nedopovedal. Prosím upokojte sa a počúvajte ma,“ formálne ma oslovil doktor. Zaujímalo by ma, prečo to nemohol povedať iba Harrymu a mňa nechať v pokoji plakať? Potrebovala som to zo seba dostať. Kde mám zošiť s textami? Potrebujem to zo seba dostať aj na papier a nie podpisovať nejakú úmrtné papiere. Skôr by som ich celé pomočila slzami ako napísala čo i len čiarku.

„Diana, mám pocit, že by si ho mala počúvať,“ zdvihol mi hlavu z jeho trička, ktorú bolo už celé zmáčané.

„Dúfam, že ma už počúvate. Rose prežila...“ Prečo mu nemôže dať pokoj?! Ja sa potrebujem ľutovať. Počkať... Nepovedal práve..., že prežila? V okamihu som do seba vstrebávala každé jedno slovo. „No, nie je na tom najlepšie. Z najhoršieho je vonku, no niektoré stopy na nej ostanú  pravdepodobne do konca života.“

„Máte na mysli jazvy? Je pravda, že si  vždy potrpela na krásu, no zopár jaziev ju nezabije. Alebo je to viac ako zopár?“

„Väčšina jaziev by sa mala dať doporiadku. Ale ja som nemyslel jazvy. Rose je ochrnutá.“ To slovo vo mne vyvolalo hrozné pocity. Možno keby povedal, že jej nohy nebudú pracovať tak ako kedysi, zobrala by som to lepšie. Určite by to znelo lepšie ako toto. Vedela som, že musím byť rada za jej život, jej život, bude ťažký a to veľmi. Budem musieť byť jej oporou, preto by som sa mala vzchopiť. Musela som to do seba vstrebať. Začínala to byť na mňa priveľa.

„Ktoré časti sú ochrnuté?“ spýtal sa Harry, pretože vedel, že ja som to nedokázala vysloviť, no potrebovala som to vedieť na isto.

„Dolné končatiny. Ostane na vozíčku, no inak by mala byť v poriadku. Necháme si ju tu možno dva týždne a tak môže ísť domov.“

„Nemohla by ísť domov už teraz?“ spýtal sa Harry.

„Prečo?“

„Pretože jej rodičia sa tu nemôžu dostaviť. V ich práci im povedali, že ak odídu, nemusia sa ani vracať. A oni prácu potrebujú. Chceli tu prísť aj tak, no ja som povedal, že to vybavím. Takže, je to možné?“

„Nie je v ohrození života, takže to možné je. No prevoz bude musieť uhradiť rodina.“

„Ja to uhradím.“

„No, ak to je tak, prevážať sa môže už aj zajtra. Príďte potom za mnou do kancelárie doktora Smitha. Všetko dohodneme a aj sa to vyplatí.“ Harry prikývol a vzápätí sa doktor vybral na odchod.

„Kedy si volal s rodičmi Rose?“

„Keď si spala, zvonil ti mobil. Všetko som im to vysvetlil a povedal, že im potom zavoláš. Takže by si to mala urobiť,“ podal mi mobil. Vytáčala som číslo, keď sa dvere na sále otvorili a na nosidlách prevážali Rose. Bola umytá od krvi, hlavu mala obviazanú a určite aj ďalšie časti tela, ktoré nebolo vidieť, pretože bola zakrytá plachtou. Hnedé vlasy jej vykúkali spoza obväzu a trocha sa krútili. Bolo na nej vidieť, že je vyčerpaná, dotlčená a zúbožená. No to, že už nevie chodiť, to na nej nebolo vôbec vidieť. Rýchlo som sa postavila na nohy a rozbehla sa za zdravotným bratom, ktorý ju tlačil do nemocničnej izby.

„Prepáčte slečna, ale pacientka musí byť v pokoji. Zobudí sa najskôr o päť hodín a aj vtedy ešte bude mať nutkanie zvracať, takže príďte k nej až niekedy večer.“

„Ale...“ chcela som protestovať, no nikto ma nepočúval. Harry ma jemne zatlačil späť na sedadlo.

„Pôjdeme domov a večer sa vrátime. Platí?“

„Ale..“ znova ma nepočúval a len ma chytil za ruku a jemne ťahal k východu.

„Potrebuješ sa vyspať. Teraz jej aj tak nepomôžeš. A keď pri nej budeš, keď preberie, nebude sa cítiť dobre z toho dôvodu, že pred tebou bude zvracať. Nebude jej to príjemné. Potrebuje pokoj, ale večer ju uvidíš. Miláčik, ver mi.“ Cítila som sa ako malé neposlušné dievčatko, ktoré karhajú a vysvetľujú mu, že to čo robí, nie je správne. No ako by mohlo nebyť správne obávanie sa o zdravie svojej kamarátky? Myslím, že to správne je a nikto mi to z hlavy nevytlčie. No Harryho som aj tak nasledovala. Sadla som si do auta, zapásala sa a pozerala von oknom. Začula som vzdychnutie, ktoré vydal Harry. Ktovie čo si myslel. Asi to bolo niečo ako „Ach, čo si len ňou počnem...“ Určite to bolo niečo také. No ja som chcela vedieť čo si počnem ja s Rose. Určite s ňou zajtra pôjdem do Liverpoolu. Tak či tak som tam dlho nebola a chýba mi to. Stretnem sa s kamarátmi, zoznámim ich s mojimi novými a bude to super. A vlastne nebude... Rose bude  na vozíčku. Bude sa cítiť, akoby bola menejcenná. Každý bude okolo nech chodiť ako okolo horúcej kaše a budú ju ľutovať. A to ona nestrpí. Hneď pri prvej príležitosti im za to vynadá. Vedela som si ju živo predstaviť, ako na ich ziape, že je to tak ako bývalo a nič sa nezmenilo. No nebude to tak. Nebude ani vedieť sama vojsť do domu, keďže pred ním majú schodíky. Budú ju musieť vykladať na záchod, na posteľ a dokonca aj na poschodie, kde má izbu.

„Miláčik, nad čím premýšľaš?“

„Nad ničím a všetkým zároveň. Prečo?“

„Pretože si si nevšimla, že sme už zastavili,“ nervózne sa zachechtal. A mal pravdu. Vôbec som si to nevšimla. Ako dlho sme tu vôbec stáli? To bola pre mňa riadna dilema.

„Ale, netrep hlúposti,“ chcela som to zamietnuť. Videla som sa ňom, že ešte niečo chcel povedať, no pochopil, že sa neoplatí so mnou hádať.

„Poďme do vnútra a potom pôjdeme do ich hotela zbaliť všetky jej veci.“ Prikývla som a ruka v ruke sme sa vybrali do vnútra.

New life 15

Stal sa zázrak! Včera bola časť a dnes je znova! To sa už dlhšie nestalo :D :)

Obrátila som sa smerom, ktorým ukazoval. Celý čas sa mi zvieral žalúdok, no keď som to zbadala, stokrát sa to zosilnelo a naplo ma. Šťastím bolo, že som nejedla od včerajšieho obeda.

Na stene sa tiahla jedna dlhá šmuha od krvi. Vyzeralo to, akoby sa niekto potreboval udržiavať steny, len aby nespadol. Akoby v tranze som vystúpila z auta, nasledovaná a neskôr aj podopieraná Harrym. Šli sme za tou prerušovanou šmuhou, keď sme zistili, že je tam úplne malá ulička, ktorú sme si nevšimli. Bola tam tma a ani jedno svetlo. Budovy okolo boli vysoké, nebo bolo zatiahnuté, takže ani denné svetlo tam nesiahalo. No predsa tam na zemi bolo niečo tmavšie. Akási silueta ležiacej postavy. Ženskej postavy. Znova som začala mať potrebu vracať. V páse som sa zohla a Harry ma len tak tak uchytil.

„Myslíš, že je to...?“ nedopovedal Harry. Vedel, že ja nechcem aby to tak bolo. Myslím, že by bolo lepšie, ak by to ona nebola, ako keby som ju mala vidieť mŕtvu. Chcela som iba zavolať polícii, že sme niekoho našli a utiecť preč. Ďaleko, veľmi ďaleko od toho. No zvedavosť a strach o moju najlepšiu kamarátku nakoniec zvíťazili. Spoločne sme sa pomaly začali približovať. Harry si na mobile zapol baterku, aby sme lepšie videli. Tá žena mala na sebe ružový svetrík a roztrhané čierne šaty, ktoré boli celé krvavé. Vlasy celé polepené od krvi jej zakývali hlavu, no nebola tvárou k nám. Keď sme boli tesne pri nej, zbadala som náznak plytkého dýchania.

„Idem sa pozrieť ja?“ spýtal sa ma chrapľavým hlasom. Zakrútila som hlavou a spoločne sme ju obišli. Malý noštek, zatvorené oči, zmyselné pery. Srdiečková tvár, ktorá kedysi bola oválna jej predsa patrila. Vystrašene som zhíkla a klesla som na kolená.

„Zavolaj sanitku,“ hlesla som, keď som jej nahmatala pulz. Zatiaľ čo Harry volal, ja som sa na ňu beznádejne pozerala. Vyzerala tak bezmocne a nevinne. Nechápem ako to mohol niekto urobiť. A čo sa jej vlastne stalo. Zvieralo mi žalúdok, slzy mi zakrývali výhľad na jej zakrvavené telo a mala som chuť utiecť. Áno, práve vtedy sa vo mne prebudila zbabelosť. Nechcela som počuť, to jej plytké a chrapľavé dýchanie. Naháňalo mi to strach. Iba som čakala, kedy sa to nezopakuje a zomrie. Nechcela som, aby sa to stalo. Chcela som jej pomôcť, no strach mi v tom zabraňoval.

„Máme ju odniesť niekde, kde ju ľahšie nájdete? ... Takže nie? ... Buďte rýchli,“ matne som počula Harryho rozhovor s operátorkou na záchrannej službe. A to ma nakoplo. Pochopila som, že tu ju tak ľahko nenájdu a my ju preniesť nemôžeme, pretože nevieme či nemá niečo s chrbticou. Začala som ju prezerať. Mala narazenú hlavu, krvácala z brucha a prepichnutú nohu. No či má niečo s chrbticou som sa neodvážila prezrieť.

„Sú tu o päť minút.“

„Oni to tu nenájdu,“ beznádejne som hlesla.

„Myslím, že každý sa vie dostať do najväčšieho klubu a je pravda, že táto ulička je ľahko prehľadná, no smolou celebrity a hlavne z našej skupiny a pri našom úžasnom manažérovi je taká, že máme v mobile GPS...  Nebude im to dlho trvať,“ pohladil ma po pleci.

„Bude v poriadku?“ zúfalo som sa neho zapozerala cez závoj sĺz.

„Boh by bol veľmi nespravodlivý, keby tak úžasné dievča zobral zo sveta. Ešte si nič neprežila. Uvidíš, všetko bude v poriadku a raz keď budete babky, porozprávate túto príhodu svojim vnúčatám. A ja s Rosinym budúcim manželom, budeme na vás s hrdosťou v očiach pozerať a hrdo prikyvovať. Pretože cez to všetko, ešte stále budeme spolu,“ utešujúco ma pobozkal na pery. Práve vtedy k nám dorazila sanitka. No, nie presne k nám, ale pred tú uličku. Z auta vyskočili sanitári, okamžite vybrali nosidlá a s nimi bežali k nám. Dvaja ju vyšetrovali a jeden podišiel s nejakým papierom k nám.

„Dobrý deň. Mohli by ste mi povedať, ako ste ju našli?“ Bola som ticho, preto sa ozval Harry.

„Hľadali sme ju.“

„Vy ju poznáte?“ zaskočene sa nás spýtal.

„To som vám nezmienil?“

„Nie. Tak mi o nej povedzte jej osobné údaje. Meno, adresa a tak podobne. Bolo by dobré aj číslo na rodičov.“ Vedela som, že som na niečo zabudla. Hneď som mala volať jej rodičom. Oni o ničom nevedia. Čo je, možno aj dobre. Veľmi by sa báli.

Harry na mňa bezradne pozrel. Vedel iba jej meno a to je všetko. Musela som sa vzochopiť.

„Volá sa Rose Pierce,“ Harry ma stisol za ruku a snažil sa ma podporovať. Periférnym zrakom som si všimla, ako ju nakladajú na nosidlá. Oči sa mi opätovne zaliali slzami, no silu vôle som ich potláčala. „Má devätnásť rokov a je z Liverpoolu. Aj tak vám treba adresu?“

„Sestrička ju bude musieť nahodiť do počítača. Má pri sebe kartičku poistenca?“

„Vždy ju nosí v peňaženke,“ ešte som mu nadiktovala adresu a telefónne číslo na jej mamu. Rose už zavierali do sanitky  a všetci s zbehávali do auta.

„Môžem ísť s vami?“ hlesla som.

„Nie, slečna. Prepáčte.“

„Ale ja tam s ňou musím byť. Veľmi vás o to prosím. Bojím sa o ňu a nikoho tu nemá. Musím byť pri nej. Opustila som ju a preto sa jej to stalo. Nemôžem to zopakovať!“ zúfalo som vykríkla. Tí dvaja sanitári sa otočili na toho čo zisťoval osobné údaje. On bol asi nejaký hlavný. Ten iba nechtiac prikývol a otvorili mi dvere do auta.

„Ale vy, už ísť nemôžete,“ ukázal na Harryho.

„Ani keď za vami pôjdem na aute? JA som zase jediný, koho tu má pri sebe ona,“ ukázal na mňa.

„To vám zakázať nemôžem. No pri operácii nebude môcť byť ani jeden. Budete čakať v čakárni,“ ostro na nás ukázal prstom a zavrel dvere na aute. Cez okno som zbadala ako Harry beží k svojmu autu a celý čas ide za nami. Sanitka sa natriasala iba minimálne. Vnútri sa ozývalo pípanie srdca na prístroji. Znervózňovalo ma to. Bolo to pomalé a nepravidelné. Veľmi som sa bála. Prešla som pohľadom po jej tele, ktoré vyzeralo také krehké. Mala som pocit, ako by jej aj motýľ ublížil. Mala škrabance po celom tele a krvácajúcu nohu pevne zaviazanú. Kľakla som si k nej a čo najopatrnejšie som ju chytila za ruku. Bola úplne bezvládna. Hladila som po nej prstami, no ona na to nijako nereagovala. Cítila som každučkú kosť a každú chrastu, ktorá sa jej stihla vytvoriť. Bolo mi z toho všetkého smutno. Druhou rukou som jej jemne prečesala polepené vlasy a zapozerala sa do jej tváre. Stále bola krásna. Moja úžasná najlepšia kamarátka a druhá sestra. Teraz to bola iba bezmocná bábika v rukách Božích. Zastali sme a až vtedy, keď ten hluk ustal som si uvedomila, že sme mali zapnuté sirény. Znamená to, že je to vážne. Dvere sa v momente otvorili a rýchlo, no opatrne ju vybrali. Ja som zoskočila a nasledovala ich. Asi o pol minúty na to ma dohonil Harry, ktorý si so mnou preplietol prsty a upokojujúco ma po nich hladil. Dostali sme sa iba pred sálu, kde nás zastavili a v žiadnom prípade nechceli pustiť. Márne som ich prosila, plakala, hovorila, že som jediné čo tu má, nepovolili. Harry ma utešujúco pohladil po vlasoch a donútil ma posadiť sa. Ponuro som tam sedela a snažila sa všetko dostať z hlavy von. Nechcela som nič vedieť. Chcela som upadnúť do amnézie a nič si nepamätať. No potom som tú predstavu zavrhla. Zabudla by som na všetko zlé, no aj na všetko to krásne čo som prežila či s Harrym, ostatnými zo skupiny, rodinou no najmä čo som prežila s Rose a ako sa mi žilo v Liverpoole. A to boli krásne spomienky. Tie som si v pamäti uchovať musela, aj keby traktory padali. Oprela som sa Harrymu o plece a ani neviem ako som zaspala. Možno som spala päť minút, možno päť hodín, no zobudila som sa v tej istej polohe  a práve zo sály vychádzal doktor, ktorý mieril k nám.

„Ako to dopadlo?“ vyskočila som na nohy.

„Je nám to veľmi ľúto, ale...“

Reklamy na vaše blogy

Takže ako som v minulom príspevku spomínala, urobím záložku, v ktorej budem zdieľať vaše blogy. Podmienka nie je ťažká a myslím, že aj spravodlivá. Len si môj blog tiež zavesíte na ten svoj. Ak by ste to nevedeli, vysvetlím vám to.
U mňa budete uložený pod názvom Reklamy na vaše blogy. Obidvom sa nám zvýši sledovanosť a možno aj urobí radosť :)
Stačí, že tu uvidím jeden link a tú záložku urobím, no až potom čo si overím, že vy ste urobili to isté. Takže kto to chce, zanechajte tu komentár s linkom na váš blog, splnte podmienku a ja to urobím.
:)

New life 14

Znova po dlhej dobe, je tu časť. Ako som si všimla, o dosť mi klesla sledovanosť, takže sa to pokúsim zmeniť. Po prvé vám chcem dať návrh. Všimla som si, že som v zopár komentároch mala či si nepozriem blog a tak podobne. Vytvorím tu jednu záložku, v ktorej budú vaše blogy, no pod podmienkou, že aj vy si dáte môj, na ten váš. Takže ak máte o to záujem, dajte komentár pod nasledujúci príspevok a budem rada ak okomentuje aj časť :) 

 Zrušila som hovor a rýchlosťou svetla som sa postavila a rozbehla sa k dverám. Chcela som ju ísť hľadať čo najskôr a vysvetľovanie som nepovažovala za potrebné. Ak za mnou pôjdu, cestou im to vysvetlím. No Harry ma pred dverami chytil a nechcel ma pustiť.

„Pusti ma!“ zavrčala som.

„Nepustím, kým nám to nevysvetlíš.“

„Vysvetlím vám to cestou,“ mykala som sa celou silou, no on to skoro ani nepociťoval.

„Diana, upokoj sa! Ak teraz nebudeš spolupracovať, iba strácame čas. Takže ak je to otázka života a smrti, mala by si nám to konečne vyklopiť,“ súril ma Liam.

„Áno! Aspoň jeden to pochopil! Je to otázka života a smrti. Rose sa stratila a nikto nevie kde je!“

„Tak, to aby sme bežali však?“ pokojným hlasom a v ruke s chipsami, sa na nás pozeral Niall.

„Kde je tvoja rodina ubytovaná?“ pýtal sa Louis, ktorý nám robil šoféra. To, že sme boli šiesti v jednom aute, nie je až tak podstatné. A ani to, že moja hlava neustále udierala o vrch auta. Najhoršie bolo, že sme nemali poňatia, kde by sme mali Rose hľadať. Keď sme prišli k hotelu, pred ktorým už stále auto s Tomom a Larou, všetci sme vystúpili a začali sa radiť. Mamka čakala doma, keby sa náhodou vrátila.

„Kedy ste ju videli naposledy?“

„Všetci sme ju videli ešte ráno. A potom sa rozhodla, že sa pôjde prechádzať po Londýne. My sme nakoniec šli preč tiež, takže ani nevieme či sa vrátila. Lenže ani nevolala, ani o sebe nejak inak nedala vedieť,“ prehovoril Tom divne zovretým hlasom. Ani sa mu nečudujem. Ja som určite znela rovnako. Všetci sme ju poznali odmalička. Tom si z nej bežne uťahoval a Lara k nám hocikedy prišla a spoločne sme prekecali aj celú noc. Takýto býval náš život v Liverpoole.

„Niekto by mal ísť prehľadať párty kluby a ďalší celé centrum. Musíme sa rozdeliť,“ rozhodol Liam.

„Ja, Lara, Diana a Harry pôjdeme do klubov. Vy ostatní prehľadajte centrum. A jej mobil obdarúvajte kopou telefonátov,“ rozhodol Tom. Urobili sme to čo povedal, no ani to nepomohlo. Prešli sme desiatkami klubov, volali sme stále, keď sme akurát nevolali s mamkou alebo chalanmi. No po Rose sa akoby zľahla zem. Všetci sme už boli zúfali. No najviac asi ja. Moja najlepšia kamarátka na život a na smrť. Bolo už šesť hodín ráno, keď som sa zosypala a pod veľkým nátlakom ma akosi dostali do hotela, aby sme sa vyspali. Harry ma fňukajúcu uložil do jeho postele a celý čas ležal vedľa mňa. Hladil ma po ruke, bozkával ma do vlasov, chlácholil ma, no nič z toho nepomohlo. Bola som bez života a na pokraji zrútenia a nočná mora mi na nálade iba ubrala. Snívalo sa mi, že sa v izbe objavila Rose celá zakrvavená a vyčítala mi, že za jej smrť môžem ja. Vraj ak by som sa jej viac venovala jej, nemusela ísť sama vonku a keď prechádzala bočnou uličkou do najznámejšieho klubu v meste, nikto by ju neprepadol. Vtedy som sa zobudila, akoby do mňa udrel blesk. Vyslobodila som sa z Harryho objatia a začala sa rýchlo obliekať.

„Diana, kde ideš?“ zabručal Harry z polospánku.

„Mala som zlý sen.“

„To nevadí, poď sem a ďalej spi.“

„Lenže to bolo s Rose. A možno sa ti to bude zdať čudné, no ja som mala pocit, akoby to bolo skutočné alebo niečo ako predtucha. Ak nie je tam, kde si myslím, iba máme o jedno miesto na hľadanie menej. No ak tam je, musíme si pohnúť,“ súrila som ho. Postavil sa a tiež sa obliekol. Zobral si vodičák s peňaženkou  a šiel naštartovať auto. Ja som si ešte vzala gumičku do vlasov a počas schádzania po schodoch som si ju nasadila. Bolo i jedno, že sme neboli ubytovaní na prvom poschodí ale asi na šestnástom, no tá pohodová, pomalá jazda na výťahu, by ma iba znervózňovala. A keby tam ešte aj vyhrávala rádio, rozbila by som ho. Nechali by ma potom ešte v hoteli?

Na recepcii som sa ani nepozdravila recepčnému, len som okolo neho rýchlo prebehla a ako veľká voda som rozrazila vstupné dvere, pred ktorými už čakal naštartovaný Range Rover.

„Kam ideme?“

„Vieš kde je ten naj väčší klub v meste?“

„Čo je s ním?“

„Ideme tam, lenže cez bočné uličky.“ Za toto som si vyslúžila dosť divný pohľad, no radšej to neriešil, pretože vedel, že by som na neho iba niečo vybafla. A určite by to nebolo „Ľúbim ťa, miláčik.“

Ocitli sme sa na preplnenej hlavnej ceste a pred nami sa bola zatáčka, na ktorej sa začínali spomínané bočné uličky. Tam sme spomalili a hľadali hocijaký náznak, že tam niekedy Rose bola. V prvej nebolo nič. Ani v druhej, tretej či štvrtej. Ostávala nám iba iba, ktorá bola posledná, pred klubom. No ani v tej sme nič nenašli.

„Prepáč, zlato,“ súcitne sa na mňa zapozeral Harry a pobozkal ma viečka, pod ktorými sa hromadili slzy. Znova som sa rozcítila a vpadla mu do náručia. Usedavo som plakala, keď sa Harry pomrvil.

„Diana? Pozri sa tam,“ povedal hlasom, po ktorom sa mi na tele objavili zimomriavky.