New life 17

Prešla dosť dlhá doba od poslednej časti... A ani táto časť nie je nič moc, ale potrebovala som tu dať takýto mostík. Ďalšie časti by už mali byť zaujímavejšie ;)

Ani poriadne neviem kedy sa to všetko zbehlo. Jednu chvíľu som sedela skormútená na posteli a bola obsypávaná otázkami ako ma napadlo, že bude tam, ako sa to celé odohralo a bola postrkávaná mojím bratom. Akoby hneď na to, som sa preberala vecami v izbe Rose a pomáhala baliť. No a nakoniec som ja, Tom, Lara a moja mamka, sedeli okolo jej postele. Chceli tam prísť všetci, no nedovolili to. Aj nás štyroch pustili iba kvôli  neustálemu proseniu a snaženia sa podplatiť od Harryho. Neviem či tie ponúkané peniaze zobral alebo nie, no naisto viem, že dostal dve lístky na ich najbližší koncert v Londýne.

Držala som Rose za  ruku a jedným uchom vnímala rozhovor za mnou. Nebolo to nič zmysluplné len nejaké mrmlanie, že počasie je odporné a podobné veci. No potom som v ruke zacítila nejaký pohyb. Moje oči hneď preleteli k tomu pohybu a čakala som či sa to zopakuje. Prestala som aj klipkať očami, len aby mi nič neušlo. No už sa to nezopakovalo. Porazenecky som si vzdychla a zapozerala sa von oknom. Spomínala som, aké to bolo ešte v Liverpoole. Bez okolkov sme sa hrali a nikoho si nevšímali. Potom keď sme vyrástli a začali nás zaujímať chlapci, dali sme sa k nim do partie. Bolo nám skvele. Chodili sme na diskotéky, hrali sme futbal, basketbal a podobné športy. No nič z toho už Rose nebude môcť robiť. Už nebude môcť ani len pohnúť s nohou. Niekedy to brala ako samozrejmosť, no teraz by to pre ňu bol dar. Ten najvzácnejší dar. Pozrela som sa do tej zúboženej tváre. No to tvárenie ešte nebolo nič oproti tomu ako keď sa dozvie, že na svet bude stále pozerať iba z vozíka. Znova sa mi do očí nahrnuli slzy a spomenula som si ako som ja ležala na nemocničnej posteli. Nebolo to práve najlepšie. No ja som sa mohla kedykoľvek postaviť a robiť čo len sami zachce. A potom v jeden deň som na tomto lôžku čítala list od Harryho. A na ďalší deň? Dali sme sa dokopy. Zažila som to najkrajšie vyznanie lásky. Vlastne, bolo to prvé, ktoré sa počíta.

Znovu som periférnym zrakom zbadala nejaký pohyb. Hlavou som pomaly otočila k Rose. Viečka sa jej mierne pohybovali a občas pohla niektorým z prstov. Trvalo to asi minútu, až kým plne neotvorila oči.

„Ahojte,“ zaspato prehodila.

„Rose,“ hlesla som. Chcela som si ju privinúť k sebe, no spomenula som si na to, ako to robili mne a nechcela som, aby zažila tú bolesť. Veď si jej ešte prežije dosť. Tak som jej len jemne stisla prsty na rukách a pohladila ju po vlasoch.

„Že ťa napadlo sa prebudiť,“ zasmial sa Tom.

„Sníval sa mi sen s Danielom, takže nechcem počuť žiadne námietky, kvôli môjmu vyspávaniu. Buďte radi, že som hore a v podstate zdravá,“ usmiala sa. „Pomôžete mi na nohy?“ striedavo sa na nás pozerala. Vtedy mi to došlo. Ona o tom ešte nevie. Nikto jej ešte nepovedal, že nevie chodiť. Lekári to asi nechali na nás.

„Zlatko, musíš sa šetriť. Ešte nemôžeš nikam ísť po svojich. Ale zajtra ideš domov. A všetci ideme s tebou!“ usmiala sa na ňu Lara. Videla som na nej, že jej  to aj chcela povedať, no bolo to pre ňu ťažké. Asi to budem musieť urobiť ja. No nevedela som ako.

„To je super, všetci sa určite potešia. No ja potrebujem na WC. Nechcem im tu ošpiniť posteľ.“

„Diana, choď pre sestričku,“ vzdychla si mama. Usmiala som sa akoby nič na Rose, ktorá sa medzitým ofučala a šla som pre sestričku.

„Dobrý deň...“

„Už je večer drahá,“ opravila ma sestrička v stredných rokoch s hlasom, ktorý mi znel akoby hovorila cez zapchatý nos. Silene som sa na ňu usmiala.

„Dobrý večer. Moja kamarátka potrebuje ísť na záchod.“

„Ja som jej to nezakázala.“

„Oh my God,“ zamrmlala som s nervami. „Ona nevie chodiť. A k tomu, ešte jej to nikto nepovedal. Môžem sa spýtať, kde je doktor Smith?“

„Pán doktor Smith, je vo svojej kancelárii. Ale nemyslím, že by ste ho mali zaťažovať s tým, že vaša kamarátka potrebuje na záchod.“

„Môžem vám kašľať na váš názor. Dovidenia.“ So zlosťou som sa vybrala hľadať jeho kanceláriu, no pred tým som sa ešte raz otočila k tej sestričke. „Asi by ste si mali vyfúkať nos,“ uškrnula som sa na ňu a odpochodovala. Tá nemocnica bola fakt veľká, takže nájsť tu jeho kanceláriu a s mojím orientačným zmyslom, bolo dosť ťažké. Až keď som stretla mladú sestričku, opýtala som sa jej na cestu. S radosťou, že si môže dať menšiu pauzu ma priviedla na miesto. Keď sme boli pred dverami, poprosila som ju, aby šla na izbu Rose, pretože potrebuje ísť na záchod. Prikývla a šla to vykonať. Zaklopala som na dvere a otvoril mi doktor z rána.

„Dobrý večer, slečna. Na niečo ste zabudli? Ja som s vaším priateľom už všetko vybavil.“

„Dobrý večer. Rose ešte nevie o tom, že je ochrnutá?“ bez okolkov som to na neho vybafla.

„Nechceli sme jej to povedať. Bola taká rada že žije a my sme sa radovali s ňou. Myslím, že keď jej to poviem pri jej priateľoch, vezme to lepšie,“ zapozeral sa do zeme. Asi aj jemu učarovala roztomilosť našej Rose. „Práve som k vám chcel ísť. Tak ideme?“ Bez slova som prikývla a očakávala to najhoršie.