New life 16

A je tu ďalšia časť. Normálne sa prekonávam! Aspoň cez čas prázdnin určite. Tri dni za sebou nejaká časť? Takto to bolo už veľmi dávno. :P

Dúfam, že tu zanecháte aj nejaký komentík, ktorý ma nakopáva vpred :)

Vedela som čo tieto slová znamenajú. Zronene som si sadla naspäť a Harry ma utešoval. Slzy sa mi rinuli z očí jedna za druhou a mala som pocit akoby to nikdy nemalo prestať. Nevedela som čo si mám bez nej počať. Bola ako moja sestra. Zomrela mi sestra, ktorú som milovala. Podporovala ma ako nikto iný. Stále do mňa húkala, nech niečo so svojim talentom robím a vďaka nej som sa dostala tam kde som. Nestihla si ešte nič prežiť. Nahnevala som sa ako ešte nikdy pred tým. Aká je to božia spravodlivosť, keď niekoho tak nevinného a dobrého ako Rose si zobral k sebe? A prečo všetci tí zlí ľudia, vrahovia, zlodeji a okrádajúci politici sú na svete? Prečo? Pretože zlá burina nikdy nevyhynie. Preto.

„Slečna, ešte som nič nedopovedal. Prosím upokojte sa a počúvajte ma,“ formálne ma oslovil doktor. Zaujímalo by ma, prečo to nemohol povedať iba Harrymu a mňa nechať v pokoji plakať? Potrebovala som to zo seba dostať. Kde mám zošiť s textami? Potrebujem to zo seba dostať aj na papier a nie podpisovať nejakú úmrtné papiere. Skôr by som ich celé pomočila slzami ako napísala čo i len čiarku.

„Diana, mám pocit, že by si ho mala počúvať,“ zdvihol mi hlavu z jeho trička, ktorú bolo už celé zmáčané.

„Dúfam, že ma už počúvate. Rose prežila...“ Prečo mu nemôže dať pokoj?! Ja sa potrebujem ľutovať. Počkať... Nepovedal práve..., že prežila? V okamihu som do seba vstrebávala každé jedno slovo. „No, nie je na tom najlepšie. Z najhoršieho je vonku, no niektoré stopy na nej ostanú  pravdepodobne do konca života.“

„Máte na mysli jazvy? Je pravda, že si  vždy potrpela na krásu, no zopár jaziev ju nezabije. Alebo je to viac ako zopár?“

„Väčšina jaziev by sa mala dať doporiadku. Ale ja som nemyslel jazvy. Rose je ochrnutá.“ To slovo vo mne vyvolalo hrozné pocity. Možno keby povedal, že jej nohy nebudú pracovať tak ako kedysi, zobrala by som to lepšie. Určite by to znelo lepšie ako toto. Vedela som, že musím byť rada za jej život, jej život, bude ťažký a to veľmi. Budem musieť byť jej oporou, preto by som sa mala vzchopiť. Musela som to do seba vstrebať. Začínala to byť na mňa priveľa.

„Ktoré časti sú ochrnuté?“ spýtal sa Harry, pretože vedel, že ja som to nedokázala vysloviť, no potrebovala som to vedieť na isto.

„Dolné končatiny. Ostane na vozíčku, no inak by mala byť v poriadku. Necháme si ju tu možno dva týždne a tak môže ísť domov.“

„Nemohla by ísť domov už teraz?“ spýtal sa Harry.

„Prečo?“

„Pretože jej rodičia sa tu nemôžu dostaviť. V ich práci im povedali, že ak odídu, nemusia sa ani vracať. A oni prácu potrebujú. Chceli tu prísť aj tak, no ja som povedal, že to vybavím. Takže, je to možné?“

„Nie je v ohrození života, takže to možné je. No prevoz bude musieť uhradiť rodina.“

„Ja to uhradím.“

„No, ak to je tak, prevážať sa môže už aj zajtra. Príďte potom za mnou do kancelárie doktora Smitha. Všetko dohodneme a aj sa to vyplatí.“ Harry prikývol a vzápätí sa doktor vybral na odchod.

„Kedy si volal s rodičmi Rose?“

„Keď si spala, zvonil ti mobil. Všetko som im to vysvetlil a povedal, že im potom zavoláš. Takže by si to mala urobiť,“ podal mi mobil. Vytáčala som číslo, keď sa dvere na sále otvorili a na nosidlách prevážali Rose. Bola umytá od krvi, hlavu mala obviazanú a určite aj ďalšie časti tela, ktoré nebolo vidieť, pretože bola zakrytá plachtou. Hnedé vlasy jej vykúkali spoza obväzu a trocha sa krútili. Bolo na nej vidieť, že je vyčerpaná, dotlčená a zúbožená. No to, že už nevie chodiť, to na nej nebolo vôbec vidieť. Rýchlo som sa postavila na nohy a rozbehla sa za zdravotným bratom, ktorý ju tlačil do nemocničnej izby.

„Prepáčte slečna, ale pacientka musí byť v pokoji. Zobudí sa najskôr o päť hodín a aj vtedy ešte bude mať nutkanie zvracať, takže príďte k nej až niekedy večer.“

„Ale...“ chcela som protestovať, no nikto ma nepočúval. Harry ma jemne zatlačil späť na sedadlo.

„Pôjdeme domov a večer sa vrátime. Platí?“

„Ale..“ znova ma nepočúval a len ma chytil za ruku a jemne ťahal k východu.

„Potrebuješ sa vyspať. Teraz jej aj tak nepomôžeš. A keď pri nej budeš, keď preberie, nebude sa cítiť dobre z toho dôvodu, že pred tebou bude zvracať. Nebude jej to príjemné. Potrebuje pokoj, ale večer ju uvidíš. Miláčik, ver mi.“ Cítila som sa ako malé neposlušné dievčatko, ktoré karhajú a vysvetľujú mu, že to čo robí, nie je správne. No ako by mohlo nebyť správne obávanie sa o zdravie svojej kamarátky? Myslím, že to správne je a nikto mi to z hlavy nevytlčie. No Harryho som aj tak nasledovala. Sadla som si do auta, zapásala sa a pozerala von oknom. Začula som vzdychnutie, ktoré vydal Harry. Ktovie čo si myslel. Asi to bolo niečo ako „Ach, čo si len ňou počnem...“ Určite to bolo niečo také. No ja som chcela vedieť čo si počnem ja s Rose. Určite s ňou zajtra pôjdem do Liverpoolu. Tak či tak som tam dlho nebola a chýba mi to. Stretnem sa s kamarátmi, zoznámim ich s mojimi novými a bude to super. A vlastne nebude... Rose bude  na vozíčku. Bude sa cítiť, akoby bola menejcenná. Každý bude okolo nech chodiť ako okolo horúcej kaše a budú ju ľutovať. A to ona nestrpí. Hneď pri prvej príležitosti im za to vynadá. Vedela som si ju živo predstaviť, ako na ich ziape, že je to tak ako bývalo a nič sa nezmenilo. No nebude to tak. Nebude ani vedieť sama vojsť do domu, keďže pred ním majú schodíky. Budú ju musieť vykladať na záchod, na posteľ a dokonca aj na poschodie, kde má izbu.

„Miláčik, nad čím premýšľaš?“

„Nad ničím a všetkým zároveň. Prečo?“

„Pretože si si nevšimla, že sme už zastavili,“ nervózne sa zachechtal. A mal pravdu. Vôbec som si to nevšimla. Ako dlho sme tu vôbec stáli? To bola pre mňa riadna dilema.

„Ale, netrep hlúposti,“ chcela som to zamietnuť. Videla som sa ňom, že ešte niečo chcel povedať, no pochopil, že sa neoplatí so mnou hádať.

„Poďme do vnútra a potom pôjdeme do ich hotela zbaliť všetky jej veci.“ Prikývla som a ruka v ruke sme sa vybrali do vnútra.