New life 15

Stal sa zázrak! Včera bola časť a dnes je znova! To sa už dlhšie nestalo :D :)

Obrátila som sa smerom, ktorým ukazoval. Celý čas sa mi zvieral žalúdok, no keď som to zbadala, stokrát sa to zosilnelo a naplo ma. Šťastím bolo, že som nejedla od včerajšieho obeda.

Na stene sa tiahla jedna dlhá šmuha od krvi. Vyzeralo to, akoby sa niekto potreboval udržiavať steny, len aby nespadol. Akoby v tranze som vystúpila z auta, nasledovaná a neskôr aj podopieraná Harrym. Šli sme za tou prerušovanou šmuhou, keď sme zistili, že je tam úplne malá ulička, ktorú sme si nevšimli. Bola tam tma a ani jedno svetlo. Budovy okolo boli vysoké, nebo bolo zatiahnuté, takže ani denné svetlo tam nesiahalo. No predsa tam na zemi bolo niečo tmavšie. Akási silueta ležiacej postavy. Ženskej postavy. Znova som začala mať potrebu vracať. V páse som sa zohla a Harry ma len tak tak uchytil.

„Myslíš, že je to...?“ nedopovedal Harry. Vedel, že ja nechcem aby to tak bolo. Myslím, že by bolo lepšie, ak by to ona nebola, ako keby som ju mala vidieť mŕtvu. Chcela som iba zavolať polícii, že sme niekoho našli a utiecť preč. Ďaleko, veľmi ďaleko od toho. No zvedavosť a strach o moju najlepšiu kamarátku nakoniec zvíťazili. Spoločne sme sa pomaly začali približovať. Harry si na mobile zapol baterku, aby sme lepšie videli. Tá žena mala na sebe ružový svetrík a roztrhané čierne šaty, ktoré boli celé krvavé. Vlasy celé polepené od krvi jej zakývali hlavu, no nebola tvárou k nám. Keď sme boli tesne pri nej, zbadala som náznak plytkého dýchania.

„Idem sa pozrieť ja?“ spýtal sa ma chrapľavým hlasom. Zakrútila som hlavou a spoločne sme ju obišli. Malý noštek, zatvorené oči, zmyselné pery. Srdiečková tvár, ktorá kedysi bola oválna jej predsa patrila. Vystrašene som zhíkla a klesla som na kolená.

„Zavolaj sanitku,“ hlesla som, keď som jej nahmatala pulz. Zatiaľ čo Harry volal, ja som sa na ňu beznádejne pozerala. Vyzerala tak bezmocne a nevinne. Nechápem ako to mohol niekto urobiť. A čo sa jej vlastne stalo. Zvieralo mi žalúdok, slzy mi zakrývali výhľad na jej zakrvavené telo a mala som chuť utiecť. Áno, práve vtedy sa vo mne prebudila zbabelosť. Nechcela som počuť, to jej plytké a chrapľavé dýchanie. Naháňalo mi to strach. Iba som čakala, kedy sa to nezopakuje a zomrie. Nechcela som, aby sa to stalo. Chcela som jej pomôcť, no strach mi v tom zabraňoval.

„Máme ju odniesť niekde, kde ju ľahšie nájdete? ... Takže nie? ... Buďte rýchli,“ matne som počula Harryho rozhovor s operátorkou na záchrannej službe. A to ma nakoplo. Pochopila som, že tu ju tak ľahko nenájdu a my ju preniesť nemôžeme, pretože nevieme či nemá niečo s chrbticou. Začala som ju prezerať. Mala narazenú hlavu, krvácala z brucha a prepichnutú nohu. No či má niečo s chrbticou som sa neodvážila prezrieť.

„Sú tu o päť minút.“

„Oni to tu nenájdu,“ beznádejne som hlesla.

„Myslím, že každý sa vie dostať do najväčšieho klubu a je pravda, že táto ulička je ľahko prehľadná, no smolou celebrity a hlavne z našej skupiny a pri našom úžasnom manažérovi je taká, že máme v mobile GPS...  Nebude im to dlho trvať,“ pohladil ma po pleci.

„Bude v poriadku?“ zúfalo som sa neho zapozerala cez závoj sĺz.

„Boh by bol veľmi nespravodlivý, keby tak úžasné dievča zobral zo sveta. Ešte si nič neprežila. Uvidíš, všetko bude v poriadku a raz keď budete babky, porozprávate túto príhodu svojim vnúčatám. A ja s Rosinym budúcim manželom, budeme na vás s hrdosťou v očiach pozerať a hrdo prikyvovať. Pretože cez to všetko, ešte stále budeme spolu,“ utešujúco ma pobozkal na pery. Práve vtedy k nám dorazila sanitka. No, nie presne k nám, ale pred tú uličku. Z auta vyskočili sanitári, okamžite vybrali nosidlá a s nimi bežali k nám. Dvaja ju vyšetrovali a jeden podišiel s nejakým papierom k nám.

„Dobrý deň. Mohli by ste mi povedať, ako ste ju našli?“ Bola som ticho, preto sa ozval Harry.

„Hľadali sme ju.“

„Vy ju poznáte?“ zaskočene sa nás spýtal.

„To som vám nezmienil?“

„Nie. Tak mi o nej povedzte jej osobné údaje. Meno, adresa a tak podobne. Bolo by dobré aj číslo na rodičov.“ Vedela som, že som na niečo zabudla. Hneď som mala volať jej rodičom. Oni o ničom nevedia. Čo je, možno aj dobre. Veľmi by sa báli.

Harry na mňa bezradne pozrel. Vedel iba jej meno a to je všetko. Musela som sa vzochopiť.

„Volá sa Rose Pierce,“ Harry ma stisol za ruku a snažil sa ma podporovať. Periférnym zrakom som si všimla, ako ju nakladajú na nosidlá. Oči sa mi opätovne zaliali slzami, no silu vôle som ich potláčala. „Má devätnásť rokov a je z Liverpoolu. Aj tak vám treba adresu?“

„Sestrička ju bude musieť nahodiť do počítača. Má pri sebe kartičku poistenca?“

„Vždy ju nosí v peňaženke,“ ešte som mu nadiktovala adresu a telefónne číslo na jej mamu. Rose už zavierali do sanitky  a všetci s zbehávali do auta.

„Môžem ísť s vami?“ hlesla som.

„Nie, slečna. Prepáčte.“

„Ale ja tam s ňou musím byť. Veľmi vás o to prosím. Bojím sa o ňu a nikoho tu nemá. Musím byť pri nej. Opustila som ju a preto sa jej to stalo. Nemôžem to zopakovať!“ zúfalo som vykríkla. Tí dvaja sanitári sa otočili na toho čo zisťoval osobné údaje. On bol asi nejaký hlavný. Ten iba nechtiac prikývol a otvorili mi dvere do auta.

„Ale vy, už ísť nemôžete,“ ukázal na Harryho.

„Ani keď za vami pôjdem na aute? JA som zase jediný, koho tu má pri sebe ona,“ ukázal na mňa.

„To vám zakázať nemôžem. No pri operácii nebude môcť byť ani jeden. Budete čakať v čakárni,“ ostro na nás ukázal prstom a zavrel dvere na aute. Cez okno som zbadala ako Harry beží k svojmu autu a celý čas ide za nami. Sanitka sa natriasala iba minimálne. Vnútri sa ozývalo pípanie srdca na prístroji. Znervózňovalo ma to. Bolo to pomalé a nepravidelné. Veľmi som sa bála. Prešla som pohľadom po jej tele, ktoré vyzeralo také krehké. Mala som pocit, ako by jej aj motýľ ublížil. Mala škrabance po celom tele a krvácajúcu nohu pevne zaviazanú. Kľakla som si k nej a čo najopatrnejšie som ju chytila za ruku. Bola úplne bezvládna. Hladila som po nej prstami, no ona na to nijako nereagovala. Cítila som každučkú kosť a každú chrastu, ktorá sa jej stihla vytvoriť. Bolo mi z toho všetkého smutno. Druhou rukou som jej jemne prečesala polepené vlasy a zapozerala sa do jej tváre. Stále bola krásna. Moja úžasná najlepšia kamarátka a druhá sestra. Teraz to bola iba bezmocná bábika v rukách Božích. Zastali sme a až vtedy, keď ten hluk ustal som si uvedomila, že sme mali zapnuté sirény. Znamená to, že je to vážne. Dvere sa v momente otvorili a rýchlo, no opatrne ju vybrali. Ja som zoskočila a nasledovala ich. Asi o pol minúty na to ma dohonil Harry, ktorý si so mnou preplietol prsty a upokojujúco ma po nich hladil. Dostali sme sa iba pred sálu, kde nás zastavili a v žiadnom prípade nechceli pustiť. Márne som ich prosila, plakala, hovorila, že som jediné čo tu má, nepovolili. Harry ma utešujúco pohladil po vlasoch a donútil ma posadiť sa. Ponuro som tam sedela a snažila sa všetko dostať z hlavy von. Nechcela som nič vedieť. Chcela som upadnúť do amnézie a nič si nepamätať. No potom som tú predstavu zavrhla. Zabudla by som na všetko zlé, no aj na všetko to krásne čo som prežila či s Harrym, ostatnými zo skupiny, rodinou no najmä čo som prežila s Rose a ako sa mi žilo v Liverpoole. A to boli krásne spomienky. Tie som si v pamäti uchovať musela, aj keby traktory padali. Oprela som sa Harrymu o plece a ani neviem ako som zaspala. Možno som spala päť minút, možno päť hodín, no zobudila som sa v tej istej polohe  a práve zo sály vychádzal doktor, ktorý mieril k nám.

„Ako to dopadlo?“ vyskočila som na nohy.

„Je nám to veľmi ľúto, ale...“