New life 51

Prepáčte, že som včera časť nedala, no bola som sa korčuľovať v meste, tak som nestihla :) 

Domov som cestovala autobusom. Nastupovala ako som úplne prvá, takže som mala šancu sa dostať sa úplne dozadu na 5-ku. Schúlila som sa v kútiku, hlavu som si oprela o okno a potichučky plakala. Vonku pršalo a v autobuse bolo tiež šero. Svetlá boli bu´d pokazené alebo.. nie, určite boli pokazené. Snažila som sa plačom zo seba dostať všetko trápenie, no nepomáhalo mi to. Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac to bolelo. Preto bolo logické, že som sa chcela zabarigádovať od všetkých pocitov, no nešlo to. Na to bolo ešte príliš skoro. Nevedela som prestať myslieť na Harryho výraz keď ma zbadal spolu so Zaynom a už vôbec na Harryho, ktorý v mizérii sedel na zemi. Ten pohľad ma bude prenasledovať až do konca života.

Vedľa mňa si sadla nejaká partia mladých ľudí. A mám taký pocit, že chceli vyhodiť aj mňa, pretože niekto sa k nim nevzmestil, no ja by som aj tak neodišla. Smiali sa a robili hlúposti. Boli tam dve dievčatá a dvaja chlapci. Jeden už bol pár, no tí druhí ešte len prekonávali prekážky z kamarátstva do vzťahu. Naťahovali a užívali si život. To ma len donútilo ešte viac zosmutnieť. Teda ak sa to vôbec dalo. A myslím si, že tí mladí si to aj všimli, pretože len tak odrazu stíchli. Asi mi nechtiac vyšiel nejaký vzlyk alebo niečo.

„Je vám niečo?“ spýtalo sa dievča, ktoré sedelo vedľa mňa. Podľa hlasu som jej odhadovala približne taký vek ako ja. Utrela som si slzy a zdvihla hlavu. Malo dlhé hnedé vlnité vlasy a veľké modré oči, ktoré ma skúmali.

„Nič sa nedeje, bavte sa ďalej,“ pokúsila som sa o úsmev a chcela sa naspäť schúliť k oknu.

„Kde máte namierené?“ nedala sa odradiť.

„Do Holmes Chapel,“ zamrmlala som.

„Vážne? My tiež. A preto si myslím, že by sme vás mali rozveseliť, keďže si ešte užijeme zopár hodín cesty.“

„Deprimuje ma, že mi vykáš. Veď mám iba 18.“

„Prepáč,“ zasmiala sa milým smiechom. „Ja som Mia, toto je Luke,“ ukázala na pohľadného chlapca, ktorý možno o chvíľu bude jej priateľ. „A toto sú Lizzy a Boris,“ ukázala na zaľúbení párik. Vyzerali byť sympatický. „Prečo plačeš?“ zaujímala sa Mia.

„Lebo som ublížila životnej láske a možno ju aj nadobro stratila,“ snažila som sa usmiať no slzy boli silnejšie. Rýchlo som si ich utrela a falošne zasmiala.

„To mi je ľúto. No, ak ste boli fakt tak zaľúbení, myslím, že by ste nemali zahodiť.“

„Ja to ani zahodiť nechcem. Lenže strašne  som mu ublížila.“

„Ak ťa ľúbi, prepáči ti to. Len nesmieš prestať bojovať,“ chytila ma za ruku a prepaľovala ma pohľadom. Ani som sa nečudovala, že sa do nej Luke zaľúbil. Bola presvedčivá a pôvabná. Naklonila som sa k nej.

„Tak ani ty si potom nenechaj ujsť Luka,“ zašepkala som. Jej oči pritom mykli k nemu. Jasný dôkaz, že som mala pravdu. Usmiala som sa. Asi prvýkrát nie falošne.

Cesta domov ešte bola dlhá. Občas som sa s nimi rozprávala, no zároveň som im chcela nechať priestor. Veď cestou býva najväčšia zábava. Dozvedela som sa, že idú na predĺžený víkend. Borisovi rodičia tam majú chatu a nechali mu kľúče. Asi mu fakt dôverovali. Títo ľudia mi pomohli skrátiť cestu. Aspoň časť z nej som sa neutápala v žiali. A aj vtedy, keď som sa k nim nezapájala, matne som vnímala ich smiech a to ma upokojovalo. No aj cesta musela skončiť. Vystupovali sme na tom istom mieste. Vonku bolo hnusné počasie, takže som sa rozhodla dať si pod kapucňu aj čiapku. Keď som si dala kapucňu dole, Mia na mňa vyvalila oči.

„Ty..ty.. ty si Diana!“ neveriacky vykríkla.

„Hm,“ dostala som zo seba a rýchlo si natiahla čiapku a na to kapucňu.

„Ako som si to mohla nevšimnúť, čo som ja za directionerku...“ hundrala. „Dáš mi podpis?“ rozžiarila sa.

„A preto som bola rada, že si si to nevšimla...“

„Prosím. A neboj, ak nechceš nikomu nepoviem, že som ťa tu stretla. Ani že máš problémy s Harrym.“

„Tak to fakt nechcem. Kde sa ti podpíšem?“ spýtala som a vzala si pripravené pero. Asi po desiatich minútach sme sa rozlúčili a a som sa vybrala svojou cestou. Hoc to nebolo úplne najkratšia cesta, nechcela som ísť taxíkom, ale si prevetrať hlavu. No len čo som sa ocitla znova sama, moju hlavu ovládli spomienky, výčitky, všetko čo ma bolelo. Najpv mi vyšla jedna slza, za ňou druhá a domov som došla už úplne vyschnutá od toľkého plaču. Len čo som za sebou zavrela dvere, začula som mamin hlas.

„Lara, ty si už doma?“ ozvalo sa z kuchyne.

„Nie. Ja som už doma,“ hlesla som, keď som došla za ňou a hodila sa jej do náručia.

„Diana, čo tu robíš? Čo sa stalo?“ pýtala sa ma kým si pritískala a hladila po vlasoch. No ja som nevedela odpovedať. Otriasali mnou vzlyky. A ona ma potom už iba tíšila. Keď som sa trošku upokojila, šla ma uložiť do postele. Do mojej starej postele, kde som aj spala s Harrym. Či ako kamarátka alebo priateľka. Všetko som to mala pred očami akoby sa to stalo včera. Vyčerpaná som zaspala. Dokonca sa mi ani nič nesnívalo. Na druhý deň keď som sa zobudila, ležal vedľa mňa Tom. Ústa mal mierne pootvorené a držal ma za ruku. Mierne som sa pousmiala a snažila sa na nič nemyslieť. No márne. Znova mnou otriaslo. Tom otvoril oči a hneď ma začal tíšiť. No to mi skôr k plaču dopomáhalo ako zabraňovalo. No po čase jeho hladenia a mlčania som sa upokojila. Vedela som, že mu to všetko musím vyrozprávať. Tak som to aj urobila. A rozhodla som sa, že zo seba cez rozprávanie nevydám ani jeden vzlyk. A že sa mi to aj podarilo. A vedela som ešte jednu vec.

„Podáš mi prosím ťa mobil?“ spýtala som sa a hneď som ho mala v ruke. Bez rozmýšľania som vytočila číslo a čakala, kedy ho zodvihne. A keďže to bol manažér a to bolo súčasťou jeho práce, dlho som nečakala.

„Diana, konečne si sa ozvala. Chalani mi všetko povedali.“

„To je fajn, aspoň to nebudem musieť robiť ja. Ja... Prepáč Paul, ale budem si musieť nájsť iného manažéra. Ďakujem. Veľmi si mi pomohol, no asi poprosím Peeta nech je môj normálny manažér, nie len pomocný. Prepáč a ešte raz za všetko ďakujem. Bez teba by som nebola tam kde som. A... pozdrav chalanov,“ hlesla som a zrušila hovor. Vedela som, že to bolo drzé gesto, no proste už som mala pocit, že to nevydržím.

„Uvidíš, všetko sa vyrieši,“ usmial sa Tom.

„Ďakujem, že si tu,“ usmiala som sa. „Kde sú ostatní?“

„Šli nakúpiť nejaké veci. A najmä veľa zmrzliny. Vieš Lara určite vie, ktorá je najlepšia na zlomená srdce,“ uškrnul sa a ja som sa zachrípnuto zasmiala.

„Vidíš, že to ide,“ pohladil ma po líci. „A čo keby si si teraz šla na niečo zahrať? Teda, lepšie povedané mne. Už mi chýba len to hranie a spievanie bez príčiny. Na koncerte je to také ... veľké,“ usmial sa a postrčil ma.

Takto ma Tom zabával dlhú dobu. Po niekoľkých týždňoch som všetok ten smútok naučila kontrolovať a bola som schopná vyjsť si s kamarátkami von. Predtým som tak nerobila, pretože po tom ako som zistila, že rozchod mňa a Harryho je skoro v každom časopise, som sa bála, že ma chytia nejakí novinári a vycapia na titulku ďalšiu moju uplakanú fotku. Len už nie s kuframi ako odchádzam z ich domu, ale ako by som sa rozplakala pred novinármi z rozprávania.

No znova to zabolelo, až keď som stretla Trishu.

New life 50

Tadadá, nová časť! Zbytočne to budem obkecávať, len si to užite a komentáre potešia :) Nech viem čo mám vylepšiť.

 Diana

V tej chvíli som si predstavila môj svet ako domček z karát. Stačilo silnejšie vzdychnúť a celý sa rozpadol. A presne to sa stalo. Lenže stačil jediný pohľad na strápeného Harryho. Ako som mu to mu to mohla urobiť? Bolelo ma čo i len pomyslenie na to, že sme spolu skončili. On bol moja životná láska a zničila som si ju jediným hlúpym rozhodnutím. V tej chvíli som myslela, že zomriem. Že už ma k životu nepreberie nič. Nič som nevnímala, upadla som depresie, apatie, nenávisti voči sebe. Matne si spomínam, že Zayn so mnou triasol, niečo mi hovoril, no ja som ho nevnímala. Potom ma jemne zodvihol zo zeme, pevne ma objal a napoly niesol k pultu kde zaplatil a vonku ma pridržiaval aby som nespadla kým sme čakali na taxík. Vtedy som už neplakala ako tak. Nevládala som sa hýbať ani otriasať sa vo vzlykoch. Len sa mi z očí rinula jedna slza za druhou a nedalo sa to zastaviť. Keď nám zastavil taxík, Zayn ma tam musel naložiť. Moje svaly prestali poslúchať. Celú cestu sa mi Zayn snažil dohovoriť a mám taký pocit, že sa aj za všetko ospravedlňoval. No on za to nemohol. Alebo možno aj mohol, lenže ja som chcela všetku nenávisť čo vo mne rinula na seba. Nenávidela som len a len seba. Keď nám taxi zastavil pred domom, chcela som vynadať Zaynovi za to, že ma priviedol tu, no vlastne ani nemal na  výber. Na to aby objednal izbu v hoteli nemal dostatok peňazí a inde som nemala kam ísť. Vedela som, že už je čas sa pozviechať a aspoň sa posnažiť to vysvetliť to Harrymu, no ja som nevládala. Všetko ma bolelo. Moja duša bola rozletená na všetky strany a ja som nemala silu zbierať tie a hľadať tie kúsočky. Odmietala som vystúpiť z auta. Taxikár už strácal nervy, no ja som vedela, že takto pred nich ísť nemôžem. Horko-ťažko som prinútila zdvihnúť ruku a utrieť si slzy. Prehrabla som si vo vlasoch a ďakovala Bohu že som si dala vodotesnú špirálu. Ešte trocha som to tam predýchavala a po chvíli sa odhodlala vystúpiť. Zayn zaplatil a hneď ma nasledoval. Chcel ma podoprieť, no ja som ho hneď odohnala. Vedela som, že mi chcel iba pomôcť, no v tej chvíli by to mohlo iba všetko zhoršiť. Keď sme vstúpili dnu, všimla som si, že dole nikto nie je. Vykrikovali niečo na poschodí, no prekrikovali sa, takže sa mi to zlievalo do celku, ktorému som vôbec nerozumela. Pomaly so zatajeným dychom vyšla hore. Pred dverami boli chalani aj s Edom. Ako prvý sa ku mne otočil Liam. Pozrel sa na mňa asi najsmutnejším a najsklamanejším pohľadom ako sa dalo. Ako druhý sa otočil Louis pri mne iba smutne pokrútil hlavou, no keď zbadal aj Zayna, vyskočil zo stredu diania a chňapol ho za tričko

„Čo si to urobil?“ zavrčal so všetkou zlosťou v hlase. Lámalo mi to srdce. Určite nenávidia aj mňa. Všetko sa stalo len a len kvôli mne.

„Ja.. ja.. to nie je tak ako si to myslíte,“ snažil sa obrániť no videla som, že aj jeho bolí tá očividná nenávisť.

„Lenže ja fakt chcem vedieť čo sa stalo! Harry mi iba fňukal do ucha Diana, Diana a ten  podliak Zayn! Okamžite to vyklop,“ zavrčal a pritisol ho k stene.

„Najprv sa upokojte. Potom vám to poviem.“ Nemohla som to už viac vydržať. Všetkých som odstrčila a odomkla dvere náhradným kľúčom od izby. Nechala som si ho urobiť od kedy Harry ten svoj stále strácal.

„Opovážte sa tam za mnou čo i len pokúsiť vojsť a neprajte si ma,“ zavrčala som pre zmenu ja a rýchlo vkĺzla do izby. Hneď som za sebou aj zamkla. Keď som sa otočila, tak ak som ešte mala aspoň trocha srdca, tak v tom momente sa rozpadlo na miliardy kúsočkov. Izba bola prevrátená, jeho aj moje šaty boli po zemi, kufre vybraté a v strede izby sedel schúlený on. Chcela som k nemu pristúpiť a objať ho. No aj tak by to nemalo zmysel, len by ma odohnal.

Natriasal sa vo vzlykoch a ani nenadvihol hlavu. Bol to hrozný pohľad. Keď som vedela, že to všetko som spôsobila ja. Človeku ktorého milujem. Nechápala som ako som to mohla urobiť. Pochytila ma druhá vlna nenávisti a depresie. Teda, iba znova vyplávala na povrch. Chcela som sa tam zrútiť a plakať tiež, no bola som si istá, že to by nám vzťah nezachránilo. A ja som musela urobiť čokoľvek preto, aby to nebolo zničené úplne.

„Harry, môžem ti to vysvetliť?“ šepla som. No on mi neodpovedal. „Harry,“ šepla som nástočivejšie a trochu sa mi zatriasol hlas. No stále neodpovedal, len ďalej plakal. A to ma bolelo väčšmi ako by mi vynadal do štetiek, špín alebo keby mi povedal, že ma nenávidí. Všetko to by bolelo menej a ako pozorovanie toho ako sa trápi. Vtedy som sa neovládla, pristúpila blízko k nemu, zviezla sa na kolená a váhavo ho pohladila po chrbte. Pod mojím dotykom sa striasol, preto som mu po chrbte ešte zopárkrát prešla rukou. No potom bez varovania vyskočil a tým ma odsotil.

„Nedotýkaj sa ma,“ zavrčal celý uplakaný.

„Harry, nechaj ma ti to vysvetliť,“ hlesla som zronená.

„Tu nie je čo vysvetľovať. Podviedla si ma. Ako si len mohla?“ zašepkal v koncoch.

„Nie je to tak! Môžem ti to vysvetliť?“

„Vieš čo, vysvetľuj si čo len chceš. Horšie mi už nikdy nebude, takže je mi to jedno.“ Tejto šance som sa chytila ako záchranného kolesa a všetko mu vysvetlila. Od toho opitia až po dnešok. Len bozk som pozmenila. Teda, povedala som, nasledovné. „Pobozkali sme sa len raz. Z akého dôvodu to urobil Zayn to neviem, no ja som sa neodtrhla hneď len kvôli tomu, že ma zaujímalo či  budem niečo cítiť. A potvrdilo sa mi, že nie. Bolo to akoby som bozkávala brata. Pri každom tvojom bozku mnou otriasa, všetko vo mne vybuchuje a oblieva ma horúčava. Pretože ťa ľúbim,“ hlesla som.

„Ľúbiš? A preto si mala zápletku so Zaynom? S mojim najlepším kamarátom, bratom?“ Presne toho som sa bála. Že to pochopí takto. Aj keď, takto to bolo pravdivé. No v jeho očiach sa od začiatku rozprávania niečo zmenilo. Ešte stále bol zronený, šialene smutný, no zbadala som tam nádej. To bolo jediné čo dodávalo nádej aj mne. „Diana, choď preč, chcem byť sám,“ šepol a šiel si sadnúť na zem do najoddialenejšieho kúta. Vedela som čo je jeho slová znamenali. Musela som odísť. No úplne. Začala som si zbierať šaty do zeme a hádzala som ich do kufra. Niektoré som ich nechala, pretože by sa mi ani nemali kde zmestiť. Z kúpeľne som zhrabla všetky moje veci a ani som sa neobťažovala ich vložiť do nejakej tašky. Keď som so slzami v očiach zazipsovala kufor a postavila sa na nohy, obzrela som sa ešte naposledy za Harrym. Sedel tam s nohami schúlenými pod bradou a zrak upieral do neznáma.

„Zbohom,“ zavzlykala som a vyšla s kufrom von. Jediný kto pred dverami sedel, bol Louis. Len čo ma zbadal, vyskočil na nohy a spýtavo no zároveň s výčitkou na mňa zazeral.

„Idem domov,“ zasmrkala som. „Ale prosím, vysvetli mu, že ho milujem a strašne ľutujem čo sa stalo. Nikdy ho neprestanem milovať... Tebe možno uverí,“ zamrmlala som a otočila sa na odchod. Vtedy ma zo zadu nečakane objal. „Ja viem ho ľúbiš, no jeho to bolí. Ale  budem ho podporovať a dúfať, že sa raz vrátite k sebe. Si ako moja sestra,“ zamrmlal a vtisol mi bozk na mokré líce. Roztrasene som prikývla a nechala ho, nech ide k Harrymu.

Vianoce ako žiadne iné

Oficiálne moja prvá jednodielovka! Juchuchú! :D A celkom ma to baví, takže možno v blízkej dobe sa dočkáte aj inej. Je mi to ľúto, no dnes už asi pokračovanie New life nestihnem, no vedzte, že aj k tomu sa dostanem. Možno aj zajtra a ak nie, tak pozajtra. 

Ešte vám chcem zapriať krásne a požehnané Vianoce plné radosti a lásky. Nezabudnite sa pod týmto príspevkom pochváliť čo ste dostali od Ježiška! Fakticky ma to zaujíma a poteší ma, ak mi to dáte vedieť :) Ľúbim vás! 

Bol štedrý deň. Všetko bolo biele, a dokonca v pomalých pohyboch padala na zem ďalšia kopa vločiek. Z mojich úst vychádzala biela para. Všetko mrzlo. Okolo mňa sa pohybovala kopa ľudí. Rodičia dokupovali prísady do jedál na ktoré zabudli a mladé páriky so smiechom kupovali darčeky, ktoré nestihli kúpiť. Aj na klzisku bolo badať zopár vysmiatych detí, ktoré si vyplňovali čas do príchodu Santa Clausa. Len ja som tam osamotená stála a zabárala si ruky hlbšie do vreciek a zvierala malý balíček. Aby mi bolo teplejšie hlavu som si zabárala čo najhlbšie pod šál. Áno, znova som utiekla. No páčilo sa mi pozerať sa na tých šťastných ľudí. Všetci sa mali radi a doma ich čakala spokojná rodinka. Ja som mojim rodičom nekládla za vinu, že sa ma odriekli. Určite na to mali dobrý dôvod, pretože inak by to neurobili. No niekedy by som chcela zacítiť tú krásnu vianočnú idylku. Čo z toho, že už o rok odchádzam z decáka, keď teraz mám oslavovať Vianoce tam. A aj tak nebudem mať v budúcnosti  s kým tráviť Vianoce. Teda, možno ani kde. Tie peniaze čo som našetrila z práce predavačky v Nandos alebo zo „žobrania“ keď som si hrala na gitare a spievala pred nejakým obchodom, mi veľa nevyniesli.

Opatrovateľky sa o mňa už určite znova strachujú. Zasmiala som sa nad tým ako sa asi tvárili, keď zistili, že moja posteľ je znova prázdna. No už si na to možno aj zvykli, mohli by. Pretože stalo sa im to už často a ešte veľakrát stane.

Keď som tak sedela na lavičke a pozorovala šantiace deti na klzisku, niekto si vedľa mňa sadol a pohladkal ma po ramene. Pred rokom by som určite vyskočila z kože, no teraz som si na to zvykla.

„Ahoj,“ začula som vedľa seba a otočila hlavu za tým medovým hláskom. Sedel tam on. Modré oči mu svietili plné iskričiek radosti. Hnedé vlasy mu trošku vykukovali spod čiapky, ktorú mal poriadne stiahnutú aby mu neťahalo na uši. Šál mal tiež poriadne obkrútený. Bol tak pekný, až som si musela vzdychnúť.

„Všetko najlepšie,“ usmiala som sa a začala sa hrabať vo vrecku na vetrovke. Nakoniec som vyhrabala malý pokrkvaný balíček. Troška som sa hanbila, že to bolo iba také, no nemohla som si viac dovoliť.

„To si nemusela,“ zamrmlal vpíjajúc sa mi do očí.

„Nie je to nič veľké, takže,“ zašepkala som a jemne mu to vložila do dlane. Ešte raz sa na mňa pozrel a nedočkavo to začal rozbaľovať. Z roztrhaného papiera vykukovala malá plyšová mrkva. S nefalšovaným úsmevom na perách ju odtiaľ vybral, no z papiera ešte niečo vypadlo.

„Čo to,“ zamrmlal a zdvihol zo zeme malý strieborný prívesok, ktorý sa dal zavesiť na mobil.

„Otvor to,“ poradila som mu a sledovala jeho reakciu. S prekvapením to otváral a na jeho tvári sa potom zračilo nadšenie.

„Tam je..“

„Naša prvá fotka, ktorú si vždy tak ospevoval,“ zasmiala som sa a rozopla si bundu a nadvihla šál. „Pozri ja mám taký istý a aj presne tú fotku,“ usmiala som sa a hneď sa zapla, pretože mi naskočili zimomriavky.

„Je to úžasné, ale nemusela si si robiť starosti.“

„Lenže ja som chcela,“ usmiala som sa. „A neboli to žiadne starosti, len som ťa chcela potešiť.“

„Lenže ty ma tešíš, už len tým, že si. Ďakujem Bohu, že som ťa vtedy spoznal,“ zamrmlal a vtisol mi bozk na líce. Hneď ma obliala červeň. Sklopila som pohľad a odkašľala si.

„A že vraj neposlušnosť je zlá,“ uškrnula som sa. „Keby som minulé Vianoce tiež neutiekla aj s gitarou a nenatrafila na nahrávacie štúdio, kde ste práve boli, nespoznala by som ťa.“

„A keby ja som si nezmyslel, že potrebujem mrkvu, tiež by sme sa nespoznali.“

„Presne,“ zasmiala som sa a postavila z lavičky. Louis urobil taktiež.

„Čo by si povedala na to, že by si tieto Vianoce trávila u nás doma?“ navrhol s nervóznym úsmevom na perách.

„U vás?“ prekvapene som sa spýtala. „Vy nejdete domov?“

„Keby tak bolo asi u už nie som, nie?“ zasmial sa. „Liam s Danielle, idú k Liamovi domov. A Zayn s Perrie idú k Perrie. Všetci aj s rodičmi a sestrami. No a moja, Niallova a Harryho rodina príde k nám domov. Možno sa ti zdá divné ako sme podelení, no úplne všetci by sme sa nepomestili, takže tí čo majú priateľky boli vydedení. No ty by si sa ešte zmestila a bol.. boli by sme veľmi radi, keby si sa k nám pripojila,“ usmial sa. „Ty snáď nie?“

„Louis, to by bolo úžasné, no ja vám nechcem zavadzať a neviem či by mi to opatrovateľky dovolili.“

„Opatrovateľky zvládnem ja,“ hrdo vypäl hruď. „Poď, ideme to vybaviť,“ uškrnul sa a ťahal ma za ruku.

Kto by si bol pomyslel, že bude vedieť až tak presviedčať. Len sa trocha usmial, povedal im všetky pre a už sme boli na ceste k nim domov.

„Louis,“ vzdychla som. „Ale ja nemám žiadne darčeky.“

„O darčeky predsa nejde. Na Vianoce ide o lásku,“ usmial sa na mňa a zaparkoval pred domom, kde už bola kopa áut. Len čo sme vošli do domu, oviala ma vôňa koláčov a všelijakých dobrôt. Dom bol krásne vyzdobený, všade viselo imelo, preto som sa radšej rýchlo vybrala inde. V obývačke sa týčil honosný stromček, okolo ktorého už sedeli nejaké deti a smiali sa. Nejaké.. Veď to boli Louisove sestry dvojičky. Len keby som vedela ktorá bola Daisy a ktorá Phoebe.

„Dievčatá!“ zvýskol Louis a skočil medzi ne. „Ako ste mi len chýbali,“ smial sa a stískal si ich k sebe.

„Veď sme tu boli už keď si odchádzal,“ zahlásila so smiechom jedna z nich.

„Nemusela si ma prezradiť Daisy,“ štuchol do nej a postavil sa na nohy. „Poď, zoznámim ťa s ostatnými,“ chytil ma za ruku a voviedol do kuchyne, kde sa pred sporákom vykrúcali ich mamky.

„Dobrý deň,“ nesmelo som pozdravila a tým upriamila pozornosť na mňa.

„Mami, Anne, Maura, toto je Ema,“ predstavil ma.

„To je to dievča, ktoré toľko ospevuješ?“ usmiala sa jeho mamka a pritisla si mam na svoju hruď. „Vitaj v rodine,“ usmiala sa a ja som putovala od jedného náručia k druhému. A tak sa to vlieklo až kým som nebola zoznámená so všetkými.

O šiestej sme už sedeli všetci za prestretým stolom. Chcela som im pomáhať roznášať jedlo, no oni zahlásili, že som hlavný hosť a ten jedlo neroznáša. Tak som sa musela zmieriť s nečinným sedením. Sedela som hneď vedľa Louisa a ten mi rozprával všelijaké príhody a proste sa mi venoval. Bol tak rozkošný ako na mňa zakukoval a sledoval každú moju reakciu.

Všetci okolo nás sa smiali. Dokonca všetci sa o mňa zaujímali. A nebolo to len predstierané. Keď som niečo  hovorila, počúvali ma.

V pozadí nám hrala vianočná hudba a keď sme dojedli, tak sme si všetci posadali okolo vianočného stromčeka. Sedeli a rozprávali sme sa o všetkom. Prvýkrát v živote som pocítila aké to je sláviť Vianoce s rodinou. Bol to úžasný pocit. Vianoce v decáku sa môžu zahrabať. No aj tá idylka musela skončiť a všetci sa pobrali spať. Len ja som tam ostala sedieť a pohľadom som prepaľovala blčiaci krb a na ňom zavesené ponožky.

„Ema, nechceš sa ísť vonku prejsť?“ potichu sa mi spýtal za chrbtom stojaci Louis.

„Rada,“ usmiala som sa a postavila zo zeme. Obliekla som sa a vykročila von. Louis za nami zavrel dvere a ja som čakala kedy sa pohne zo schodov. No on sa nehýbal, len ma prepaľoval pohľadom.

„Čo je?“ nechápavo som sa spýtala. Jeho oči sa zapozerali nahor a mierne zaklonil hlavu. Pozrela som sa na miesto, ktoré pozoroval. Nad nami visela zelená vetvička s bielymi bobuľkami. Pery sa mi roztiahli do úsmevu a len čo som hlavu vrátila do pôvodnej polohy, Louis sa mi jemne pritisol na pery. Bolo to krátke, no krásne.

„To len kvôli tradícii?“ šepla som a Louis sa znenazdajky rozosmial. Preplietol si so mnou prsty a vyviedol ma zo schodov von, kde na nás padali ľadové vločky. Jednou rukou mi zahrabol do vlasov a znova ma pobozkal. No teraz dlhšie a nebola to len pusa. Bol to bozk ako sa patrí. Po akom mi na celom tele vyskočili zimomriavky a vybuchovali vo mne vlny radosti.

„Aj teraz sa ti ešte zdá, že to je len kvôli tradícii?“ usmial sa. Chcela som niečo podotknúť, no on len pokrútil hlavou a skočil mi do reči. „Radšej nič nehovor. Len vedz, že ťa ľúbim,“ šepol a spečatil to bozkom.

New life 49

Harry

Odišiel som už skoro ráno. Diana ležala v divnej polohe roztiahnutá na posteli a potichučky vydychovala. Bola tak krásna. Jej dokonalé kučery boli poprehadzované okolo hlavy a jeden prameň jej padal do očí. Čo najjemnejšie som vzal medzi prsty a prehodil ho dozadu. Ešte som ju pohladil a vtlačil na líce bozk. Potichu som si vzal zo zeme nohavice, natiahol si na seba a zo skrine si vzal prvé tričko čo mi padlo pod ruky. Zapol som si hodinky ktoré ležali na nočnom stolíku. Bolo ešte len šesť hodín. No ja som musel ísť. S Edom sme mali všetko dohodnuté.

Ani som neraňajkoval. Len som si urobil kávu a vyrazil. Nasadol som so auta a zamieril k Edovi do štúdia. Našiel som ho sedieť za stolom a okolo neho ležala kopa pokrčených papierov. Teda, vlastne ležal. A mierne si pochrapkával. Ako sa to vezme. Tie papiere sa pod vplyvom jeho dychu nadvihovali a následne znova padali. Takto sa to opakovalo dokola.

„Čau, brácho,“ buchol som ho so smiechom do ramena. S preľaknutím vyskočil a rozospato sa pozeral okolo.

„Ach, Harry. Ahoj,“ zamrmlal a pretrel si oči. „Už som niečo pripravil. Kde som to len ...“ začal sa prehrabávať v tej veľkej kope papierov, ktoré neboli pokrčené. „Ach,“ vzal do ruky útržok papiera o ktorom by som si nikdy nebol pomyslel, že sa tam bude ukrývať nejaké veľdielo. „Nestihol som toho veľa, no .. ty mi to pomôžeš dokončiť. Veď ide to tvojej Diane,“ ospalo sa uškrnul.

Settle down with me

Cover me up

Cuddle me in

Lie down with me

And hold me in your arms

And your heart's against my chest

Your lips pressed in my neck

(Usaď sa so mnou

Zakri ma

Maznaj sa so mnou

Ľahni si ku mne

A drž ma v náručí

Cítim tvoje srdce na mojej hrudi

Tvoje pery tlačiace na môj krk)

„Ďakujem ti Ed,“ usmial som sa. „Ešte na tom zapracujeme.“

„Dnes vytvoríme hit, kamoš,“ zasmial sa a začal hľadať gitaru. Do druhej sme mali napísaný celý text. Ja som sa chcel pustiť hneď aj do hudby, no keď som si všimol zúboženého Eda, radšej som to nechal tak.

„Prepáč, no veľmi som sa nevyspal. Mal som dlhú noc. Neskočíme si na kávu?“ navrhol Ed.

„Jasné,“ rozhodne som prial. Tiež by mi jedna či dve kávy bodli. Ed si pretiahol cez hlavu svoju zelenú mikinu, obliekol si vetrovku ja taktiež a nasadli sme do môjho auta. Vzal som ho do našej kaviarne. Teda, nie žeby nám patrila, no všetci sme ju milovali. Jednoduchý nápis Café sa vynímal na maličkej budove. No kávu a personál tam mali nezameniteľný.

„Akú chceš? Skočím pre ne,“ navrhol som.

„Dvojitú čiernu bez cukru,“ zahlásil. Prikývol som, v aute nechal zapnuté rádio a šiel nám pre kávy. Uvádzačka sa milo pozdravila.

„Ách, pán Styles. Čo ste si to naplánovali?“ usmiala sa. Trochu som ju nechápal, preto som to nechal tak.

„Dnes si idem len pre objednávku. Môžem?“ usmial som sa.

„Jasné,“ nechápavo prikývla. Prečo sú všetci dnes tak nechápavý. Šiel som k pultu, ktorý obsluhoval nejaký mladý chlapec.

„Poprosím dve dvojité čierne bez cukru,“ objednal som a oprel sa o pult. Sledoval som hemžiacich sa ľudí. Myslím, že väčšina bola zavretá v boxoch. Dokonca sa mi zdalo, akoby som počul hlas Diany. No nezdalo sa mi to možné. Veď by mala byť doma, nie? No potom som začul výkrik. A Dianine výkriky poznám najlepšie. Keď je vykoľajená, tak jej trošku preskočí hlas a proste toto by som si nepomýlil.

„Hneď som späť,“ zamrmlal som a vybral sa za vychádzajúcim hlasom. No už som nepočul jej hlas, ale chlapca. Chlapca, ktorý mi bol zhodou náhod skoro bratom.

„...a tak trochu si ma chcela znásilniť...“ začul som. A už som to nevedel dostať z hlavy. Ozývalo sa mi to dokola v hlave. Moja Diana... Môj Zayn... Oni dvaja... Tí parchanti. Ako mi to mohol urobiť. „Zayn?“ neveriacky som šepol. A ako mi to mohlo urobiť dievča, ktorému som dal všetku moju lásku. Takto ma podrazila. „Diana..“ vzdychol som v tej najväčšej mizérii.

„Harry,“ začul som vzlykajúci hlas Diany. Potom v boxe nastal pohyb a roztvorili sa na ňom dvere. Zbadal som jej dokonalú no práve uplakanú tvár. Za ňou sa mihol tieň toho podrazáka. Aj na jeho tvári som zračil utrpenie a ľútosť.

„Harry, ja ti to vysvetlím!“

„Nechcem počuť ďalšie lži.“

„Nechaj si to vysvetliť! Nie je to tak ako si myslíš!“ nariekala.

„Nie?!“ vykríkol som a v očiach ma pálili slzy. „Ako to potom je? Si tu s mojím najlepším kamarátom a on ti tu vykladá ako si sa naňho vrhla. Dofrasa, veď je to zvrátené.“

„Harry, nechaj ma ti to vysvetliť. Prosím, prosím. Poďme sa niekde v pokoji porozprávať,“ prosila ma pomedzi usedavé vzlyky.

„Harry. Má pravdu. Potrebuješ vysvetlenie,“ objavil sa za ňou Zayn a ospravedlňujúco sa mi zapozeral do očí.

„Ty,“ zasyčal som pomedzi zuby. „Máš ešte odvahu sa ku mne ozývať? Potom čo si urobil? Čo ste urobili obaja? Zmiznite mi z očí!“ zakričal som. Vedel som, že tá posledná veta nemala zmysel. Musel som odísť ja. So srdcom rozbitým na milióny kúskov. Dianine vzlyky sa len znásobili. No bol som presvedčený, že už ju tam Zayn upokojuje. Moje srdce strašne bolelo. Mal som pocit, akoby sa už nikdy nemalo dať dohromady. Nikdy som sa necítil tak hrozne. Nechápal som ako mi to mohla urobiť. Bol som presvedčený, že ma miluje. Bez duše som prechádzal okolo pultu. Mal som pocit, že na mňa ten čašník, barman či kto to bol, kričal, no ja som ho nevnímal. Ani som sa neotočil. Len inštinktom som sa pobral von, bez pozdravu odišiel a bez kávy vošiel do auta.

„Hééj, kamoš. Kde máš ká..“ zasekol sa. „Harry? Čo sa deje?“ spýtal sa. A týmito slovami mi po tvári začali stekať slzy. Chcel som si ich zotrieť, no nemal som na to silu. Nevládal som ani pozdvihnúť ruku.  Za každou slzou prichádzala ďalšia a ďalšia. Celý vodopád sĺz. No ani to nedokázalo vyplaviť tú bolesť ktorú som pociťoval.