There was a reason 6

Čaute! Prepáčte že tu dlho  nebol ohlas, no som sa nevedela dokopať k písaniu. Som proste leňoch!! Nebudem sa tu veľmi vykecávať, pretože mi začína Harry Potter :3 .. tak príjemné čítanie ;)

Niekto, kto sa tiež zaujíma do kreslenia? Nejaký jeho kamarát? Akože ... Fajn, veľmi rada sa spoznávam s novými umelcami, ale.. Jeho kamarát? Pre pána, to bude určite niekto slávny.  Ale.. čo ak nie? Čo ak to bude len nejaký úplne v pohode chlapec, ktorý ani nie je slávny? Mohol by to byť môj kamarát. A ak má kamarátky, cez neho by som spoznala nejaké super dievčatá a nebola by som tu aspoň tak sama. Veď koho mám? Okrem Poola a teraz na chvíľu aj Eda, tu nemám nikoho. A keby len tu. Nikde nemám nikoho...Vzdychla som si. „Tak ho zavolaj,“ silene som sa usmiala a dúfala, že si to nevšimne. Veď, čo ak to bude nejaký úchyl? Teda.. nie žeby som si myslela, že s niekým takým by sa Ed kamarátil.

„Skvelé,“ tlesol rukami a vytiahol mobil z vrecka nohavíc. „Ahoj! Takže prídeš? ... Áno. Kde si? ... Vidíš nás? ... Super, tak príď,“ uškrnul sa a položil. „Za chvíľu je tu. Dávam tomu tak.. maximálne minútu.“ Nasucho som preglgla. Len dnes som sa spoznala s Edom a už sa mám spoznať s nejakým jeho kamarátom. Je toto vôbec normálne? Musela som sa zasmiať. (Čím som umožnila Edovi, aby si o mne myslel, že som pošahaná.) Jasné, že to nie je normálne. Veď ma cez Twitter skontaktoval Ed Sheeran, potom som s ním skypovala a práve s ním sedím na káve vo Starbucks. A mám sa ísť pozrieť k nemu domov.

„Aký je?“ hlesla som.

„Úplný pohoďák. Zasmeješ sa s ním, môžeš sa mu aj vyplakať na pleci, môžeš sa s ním ísť opiť ak potrebuješ alebo si s tebou zájde zafajčiť. Proste je to naozaj úžasný kamarát. Bude sa ti páčiť,“ usmial sa a natiahol ruku k mojej, ktorá ležala doposiaľ uvoľnená na stole. Po jeho geste som ju rýchlo stiahla, za čo som začervenala. Vedela som, že on to tak nemyslel. Bol to len reflex.

„Prepáč,“ zamrmlala som.

„Za čo?“ nechápal, no ruku zo stola už stiahol.

„Veď ty vieš,“ vzdychla som a natiahla sa pre pohár s Latte. Dala som si veľký dúšok a vychutnávala si tú lahodnú chuť.

„Ach, tu si,“ zvolal Ed a pozrel sa za môj chrbát. Aj by som sa otočila, no bolo mi to trápne. Preto som len ďalej pozerala do neznáma a čakala, kým príde do môjho zorného poľa.

„Určite by som si to nenechal ujsť,“ ozval sa mi spoza chrbta. Jeho hlas...Priniesol mi jemné zimomriavky na šiji. Bol trochu zachrípnutý, no nehorázne sexy. Ani som ho nechcela vidieť. No vedela som, že to príde. „Kde si môžem sadnúť?“ zachechtal sa.

„Kde len chceš,“ rozhodil rukou Ed s úškrnom na tvári. Pohol sa. No ja som pohľadom prepaľovala stenu na druhej strane. Čakala som, že si sadne, no on sa týčil nado mnou. Pomaly som k nemu zdvihla pohľad. Mal na sebe vojenské  trojštvrťové  nohavice a čierne tričko. Pozrela som sa mu do tváre. Svietil mu tam úsmev a pozoroval ma čokoládovými očami lemovanými hustými mihalnicami a všetko to zvýrazňovalo tmavé obočie.

„Ahoj, ja som Zayn,“ nastavil ku mne ruku. Trošku oklepaná som sa postavila a podala mu ruku. „Ja som Ema. Rada ťa spoznávam,“ vytisla som zo seba. Ani neviem ako, ocitla som sa v jeho objatí. Mal svalnaté ruky a jeho vôňa bola zmesou cigariet a parfumu.

Snažila som sa z jeho zovretia dostať. Nevypustila som zo seba ani hlások, no aj tak ma oblieval pot. Všetko mi pripomínalo tú osudnú noc. Len ťažko som zastavila slzy. No netrvalo dlho a pochopil, že sa necítim príjemne. O krok odstúpil a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Rád ťa spoznávam, Ema,“ usmial sa, akoby sa nič nestalo a sadol si vedľa Eda. „Videl som tvoje kresby, sú úžasné,“ hovoril vážne.

„Naozaj? Tak to ďakujem,“ zamrmlala som. „Ed hovoril, že aj ty sa venuješ kresleniu. Ako dlho kreslíš?“

„Ani neviem.. Prakticky od malička,“ zamračil sa popri premýšľaní.

Chápavo som prikývla a čakala kto rozvinie debatu. Akosi sa do toho nikto nemal, preto som pokračovala. Teda.. trepala som prvé čo mi napadlo.

„Neukázal by si mi tvoje kresby?“

„Rád. Ale nemám ich so sebou. A vlastne, ja si ich ani veľmi nenechávam. Väčšinou ich vyhodím. Ale mohol by som ti niečo nakresliť. Ak mi ty dáš možnosť vidieť tvoje kresby naživo.“

„Naživo? A načo?“

„Bude to mať lepší efekt,“ pokrčil plecami. „A najradšej by som ťa chcel vidieť ako kreslíš. To by si mi neumožnila? Aspoň by som sa priučil novým technikám.“

„Novým technikám?“ spýtala som sa znova nechápavo. Už som si pripadala ako opakovací papagáj.

„Áno,“ zachechtal sa. „A tiež by ťa chceli spoznať ostatní chalani,“ usmial sa. Ostatní chalani? znova som si v hlave zopakovala. Nie je dosť, že už poznám jedného z One Direction? Mám spoznať aj ostatných? Veď koľké directionerky by za to dali všetko. Ja som ich poznala, no nepadala som z nich na zadok. Nepočúvala som ich, ale ani nehejtovala. Bola som proste normálny človek, ktorý z ich prítomnosti určite neomdlieval.

„No... Eh...“ nevedela som čo povedať.

„Ak to nepôjde inak, tak si ťa zavoláme aby si nám niečo nakreslila,“ rehotal sa. Prečo sa rehotal? Štvalo ma to. Mal zo mňa srandu. „Prijala by si to?“

„Ak by ste zaplatili....“ s nezáujmom som si vzdychla.

„Platí. Takže kedy nás navštíviš? ... Ohľadom kresieb samozrejme,“ uškrnul sa a mrkol na Eda.

„Zajtra večer má prísť ku mne,“ ozval sa Ed. „Môže rovno prísť aj k vám, nie?“ pozrel sa na mňa. Pokrčila som plecami akože: Mne je to úplne jedno. Veď pôjdem v jeden deň len do domu dvoch slávnych hviezd. Teda, ten druhý dom bude patriť až piatim...

There was a reason 5

Ahojtee :) Celkom dobré, nie? Je tu nová časť! Woohoo! 

Btw, už máme výhercu tisíceho komentára. A na počudovanie... minútka napätia.... Je to znova Noms. Takže, Noms, ak tu alebo na fb do stredy nenájdem tvoju požiadavku, dám možnosť inému. Ty máš už dve "darčeky" odo mňa a ani jeden si nevyužila! Takže, rozhodni sa dievča :D

No rozhodla som sa, že takéto odmeny budme robiť na všetky okrúhle komentáre. 1100, 1200, 1300.. atď ;) proste po každej stovke. Odmena je čo len budete chcieť - splniteľné! :D

Zajtra asi píšeme písomku z matiky ... prosím, držte palce! .. Musím dostať dobrú známku :// 

Práca sa mi tiahla ako ten hlúpy slimák, no predstavte si ho o tisíc- krát pomalšieho. Takou rýchlosťou mi šiel deň. Teda, doobedie. Jedno nekonečné obsluhovanie zákazníkov, upratovanie po nich a ako mi nakázal šéf: Vždy s úsmevom. Áno, s tým najfalošnejším  úsmevom akým sa dalo.

Keď konečne odbila druhá hodina, bežala som domov ako namydlený blesk. Teda... určite som nebola namydlená, skôr spotená. Ani som nebežala, pretože som si zavolala Poola.. No na taxíku sme šli ako blesk.

Doma som si dala rýchlu sprchu, umyla si vlasy a s mokrou hlavou pol hodinu premýšľala čo si oblečiem. Bol august. Takže bolo teplo a na počudovanie aj slnečno. No nikdy nevieš kedy sa to zvrtne. Preto som si vzala šortky, biele tričko na hrubé ramienka a modrý svetrík navrch. Obula som si moje milované čierne conversy. Vlasy som si ani nemusela fénovať, nechala som ich voľne vyschnúť, keďže bolo ešte len pol štvrtej a odvoz si znova zabezpečím. Zvyšný čas som nevedela čo mám so sebou robiť. Pozerať na niečo v tej malej telke? Zapnúť si rádio? Či kresliť? Alebo sa lepšie nalíčiť? Radšej som si urobila jesť! Nič veľké, len som si do misky vykydla jogurt a nasypala cereálie a nakrájané ovocie.

Bolo ešte len niečo po štvrtej, keď som to už nevedela vydržať . Zavolala som Poolovi, nech nechodí a vybrala  sa pešky.

Netrvalo mi to dlho. Na mieste som bola ešte desať minút pred piatou. Cez čierne Ray Bany som pozorovala okolie a snažila sa nájsť ryšavú hlavu a možno aj strnisko. Alebo aspoň zhluk ľudí. No nič také som nebadala. Teda... Veľa ľudí bolo všade okolo mňa. No nejak som sa nevzrušovala. Veď päť ešte nebolo. Netrhalo ma to, ani päť minút po piatej, no o desať minút mi to už dvakrát jedno nebolo. Totiž, bolo divné medzi tými všetkými ľuďmi len tak bez nejakého veľkého pohnutia stáť už dvadsať minút. Na štvrť mi zazvonil telefón.

„Kde si?!“ zhúkli sme obaja naraz. „Ja?!“ znova naraz.

„Bože, musíme hovoriť po jednom. Začínam ja!“ zahlásila som. „....Kde si?!“

„Pri London eye. Kde si ty?“

„Kde asi. Pri London eye!“

„Sakriš, to je dosť veľký pojem.“

„A to ti nenapadlo, keď si to vymýšľal?!“

„Neziap  tu na mňa!“ ohrádzal sa so štipkou smiechu v hlase.

„Ed, zlatíčko, lenže ja nemám šajnu kde si a okolo mňa je taká kopa ľudí, že ani neviem kde je Temža!“

„Hm...Dokážeš poskočiť?“

„No, myslím, že áno,“ pozorne som si prezrela topánky.

„Tak teraz skáč a na každú stranu sa obhliadaj, kým neuvidíš vo vzduchu gitaru... Tam som ja,“ prisahala by som, že sa uškŕňa. Pretočila som očami a nahlas si vzdychla. Tak, aby to počul aj on. Začala som vyskakovať a hľadala ponad hlavami gitaru. Raz, dvakrát, trikrát, štyrikrát, no zbadala som ju až na piate vyskočenie. „Opovážiš sa odtiaľ pohnúť!“ zavrčala som a začala sa predierať davom so slabou červeňou v tvári od hanby. ... Všetci totiž na mňa pozerali ako na šialenú, keď som tam toľko skákala.. „A neskladaj ani gitaru. Je to ako vztýčená vlajka. Hoc nie len pre mňa, ale ...“

„Teba sa to povie! Na teba tu nečumia.. Super, už sa tu hrnú ľudia. A bolí z toho ruka!“ zahundral. Teraz už na mňa nečumia, pomyslela som si. „Pohni si!“ Počula som už iba ako sa tam zdraví s ľuďmi a odpovedá im na čo má tú gitaru vo vzduchu. Mám také tušenie... Teda.. určite sa tam aj fotil. No ja som sa len ďalej predierala kým som nezbadala dav ľudí nadšene hovoriac.

„Prepáčte.. Pardon.. S dovolením,“ hovorila som na každú stranu, kým som sa nedopracovala až k Edovi. Srdce mi silno bilo už celú cestu, no teraz keď som ho konečne videla na vlastné oči k tomu s gitarou vztýčenou nad hlavou, bol k zožratiu. Bolo to akoby ste konečne zbadali vašu lásku.. No následne ako keby ste konečne dostali šteniatko, ktoré ste si tak dlho prijali. Ľúbite ho, ale nie ako opačné pohlavie. A ten pocit u mňa pretrval. A som za to rada? Nehorázne. Veď ... chodiť so zamestnávateľom? ... S niekým chodiť? To znamená dotyky, bozky, intímnosti ... NIE!!! Ja chcem šteniatko, žiaden matrac.

„Ahoj,“ zamrmlala som a on pomaly s úsmevom skladal ruku s gitarou dole. „... Dáš mi podpis?“ uškrnula som sa.

„A čo tak fotku?“

„S podpisom?“

„Jasné,“ zasmial sa.

„Beriem všetkými desiatimi,“ rozžiarila som sa a urobili sme si spoločnú fotku, ktorú ako povedal aj podpísal. Dokonca s venovaním.

„Prepáčte ľudia, no ja už fakt musím. Rád som vás videl,“ usmial sa na všetkých a začal sa predierať opačným smerom s okuliarmi na očiach a sklonenou hlavou. Ja som ho nasledovala. Keď sme sa dostali na miesto, kde už nebolo toľko ľudí, začali sme sa rozprávať. Nie len o práci, ale ako kamaráti. O záľubách, o práci, o živote.  Keď došlo na rodinu, taktne som to prepočula a položila mu úplne inú otázku. Takto sme sa prepracovali až do nášho cieľa- Starbucks. Ja som si objednala karamelové Latte Macchiato a on čiernu kávu. Do polhodiny sme mali prácu dohodnutú. Jeden obrázok krajiny mi poslal na mobil. Termín som nemala, no povedala som si, že to urobím čo najskôr. Požiadavka bola olejovými farbami na plátno veľkosti A2. Ďalší obrázok bol mesta Londýn. To chcel ceruzou tiež na veľkosť  A2. A tretí obraz ešte nemal vymyslený. No sľúbil, že budeme v kontakte. A vraj si mám ísť prezrieť jeho byt. Aby som vymyslela kde sa bude čo najviac  hodiť. A vraj možno aj prídem na to, aký by mal byť tretí obraz. Nemala som poňatia ako, no verila som mu.

„Ema?“ oslovil ma.

„Áno?“

„Mohol by som ťa niekomu predstaviť?“ opatrne sa ma opýtal.

„Hm.. A kto by to tam byť?“

„No vieš... Ja som dnes doobeda nebol sám. Bol som s partiou chalanov a pochválil som sa, akú úžasnú maliarku som našiel. Ukázal som im aj tvoje práce. Všetkých si zaujala, uchvátila, a všetci ťa chcú spoznať. No povedal som, že bude lepšie, ak na teba nepôjdeme tak zhurta. Takže niekde tu v tejto  budove je jeden, čo sa tiež zaujíma do kreslenia... Mohol by som ho zavolať?“

There was a reason 4

Ahojte :) .. Takže pre začiatok som veľmi rada za vaše ohlasy a že sa vám to páči :) ... 

Nebezpečne sa k nám blíži tisíci komentár.. takže to urobíme takto ... Komentár, ktorý bude tisíci dostane čokoľvek bude chcieť. Imagine, jednodielovku, kresbu... čokoľvek čo si zažiada ;)

 A inak... Noms, tebe som sa ešte neodvďačila za tú báseň na Hviezdoslavov Kubín, takže povedz čo chceš tiež! Čakám ;)

Hneď som sa prihlásila na skype. Čakala som desať minút s očakávaním, no nič sa nedialo. Každou minútou potom moja nádej opadávala a začínali ňou slabé nervy. Prečo ma klamal?! Po ďalších desiatich minútach čakania sa konečne niečo udialo. Prišla mi správa so žiadosťou o priateľstvo.         

Dobrý deň Ema Majeska. Rád by som si Vás pridal do programu Skype. EdShee 456

K tichu mi dopomohol len ten čas, ktorý som na neho čakala. No aj tak som od psychického zrútenia nemala ďaleko. V rýchlosti som to potvrdila a do minúty mi blikal videohovor. S hlbokým nádychom som ho prijala.

„Ach, ahoj,“ usmial sa na mňa. „Prepáč, že to trvalo trošku dlhšie, ale nevedel som prísť na ten sprostý systém skypu.“

„Ahoj,“ nesmelo som pípla. „To nevadí..“                                        

„Si fanúšička, že?“ začal sa smiať.

„Ako to vieš?“

„Pretože ak by si nebola, normálne by si sa so mnou rozprávala.“

„Prepáč..“ zamrmlala som.

„Neospravedlňuj sa,“ pokračoval v smiechu. Bol tak rozkošný. A vôbec nevyzeral ako nejaká nafúknutá hviezdička. Bolo to, akoby na druhej strane bol nejaký môj kamarát, ktorý sa ma snaží upokojiť. Ryšavé vlasy mal strapaté a svetlo za ním nebolo nič moc, takže veľké detaily som nevidela. „Len sa uvoľni a predstav si, že nie som nikto známy. Ja som úplne normálny a v podstate by som chcel byť tvoj ‚zamestnávateľ‘.“

„To sa ti ľahko povie...Milujem tvoju hudbu už nejaký ten rok a som do teba platonicky zaľúbená..“ hundrala som si popod nos po slovensky.

„Čože? Nič som ťa nepočul, asi máme zlý signál!“ hovoril hlasnejšie ako bolo slušné.

„Ale no taak,“ smiala som sa. „Tamto nebolo určené pre tvoje uši. Ani nie v tvojom jazyku,“ uškrnula som sa.

„V akom teda?“

„V slovenčine.“

„Eh?“

„Vieš kde je Slovensko?“

„No, z geografie mi to niečo hovorí. Ty nie si z Anglicka? To by mohol byť problém.“

„Nie, pochádzam zo Slovenska, ale bývam tu v Londýne,“ usmiala som sa.

„S rodinou?“

Zmrzla som. Prečo mi to musel pripomínať? Áno, viem, že on o tom nevedel, ale mohol to tušiť! Videl, že by ma tu niekto chodil otravovať? NIE! Mal to vedieť! „Nie... Takže čo s tou prácou?“ rýchlo som zmenila tému, aby som sa nerozplakala.

„Tak, mohla by si mi niečo nakresliť? Na nejaký väčší formát, a ja by som si to niekde zavesil. Alebo ... Nevedela by si niečo namaľovať rovno na stenu?“

„To robia maliari stien, nie ja,“ odula som sa. „Ja kreslím. Mojím nástrojom je ceruza. Nakreslím všetko čo budeš chcieť, ale steny ti maľovať rozhodne nebudem. Štetec použijem maximálne na plátno.“

„To bola len otázka,“ zasmial sa. „Takže vedela by si mi nakresliť nejaké obrazy?“

„Samozrejme.“

„Čo za to?“

„Čo ponúkaš?“ uškrnula som sa.

„Koľko berieš za obraz?“

„Doteraz som pre nikoho nekreslila za peniaze,“ pokrčila som plecami.

„Čo tak ... tisíc libier?“ Skoro mi zabehlo. Je on vôbec normálny?

„Čo-čo-čo-čože?“

„Málo?“

„Práveže sa mi to zdá veľa.“

„Ak by som šiel za profesionálnym maliarom, jemu by sa to zdalo málo. A z tvojich obrazov je cítiť dušu, takže som si vybral teba. Prosím, vezmeš to?“

„No ... samozrejme. Bude mi potešením,“ rozžiarila som sa.

„Super,“ zaceril sa. „Takže...Mohli by sme sa zajtra stretnúť?“

„O koľkej?“

„Hm... Čo tak o piatej?“

„To by som už mala byť doma..“ mrmlala som si. „Dobre. Kde?“

„Starbucks?“

„Ktoré?“

„Do toho najbližšieho pri London eye.“

„Si mi teraz pomohol..“ hundrala som.

„Bože, si ty ale uhundraná,“ smial sa na mne. „Daj mi tvoje číslo. Stretneme sa pri London eye.“

„Mám hľadať húf fanúšičiek?“ uškrnula som sa.

„Ak ma inak nebudeš vedieť rozpoznať, tak áno,“ vyplazil na mňa jazyk. „Daj číslo.“

Nadiktovala som mu ho a čakala kým si ho uloží. „Dobre. Takže zajtra o piatej pri London eye. Maj sa zatiaľ,“ usmial sa a zakýval mi do kamery. Odkývala som mu a zrušila hovor.

Páni, kto by si kedy pomyslel, že sa takto stretnem s Edom. A ja som bola celá bez seba, keď mi odpísal na Twitteri.  Teraz som bola skoro polomŕtva. Pre živote ma držalo len vedomie, že ak zomriem, nikdy sa nestretnem s Edom. Musela som si dať rýchlu sprchu, aby som sa aspoň trocha spamätala a následne sa nasúkať do postele, pretože bez spánku som existovať nemohla a zajtra bude naozaj dlhý deň. A od šiestej do druhej ma čaká práca v Nando’s. Hľa, koľké to šťastie.

There was a reason 3

Ufff... týždeň nebola časť? I´m so sorry, pretože napísanú ju mám už od piatka :DDD Teda, bola v zošit, len nie v pc ;) .. Ospravedlňujem sa za moju lenivosť. Sľubujem, že sa polepším O:)

Tešíte sa na prázdniny? Ja veľmi :) .. teda na oblievanie nie. Asi sa zabarikádujem v izbe :D

Túto časť venujem mojej milovanej Štepi, s ktorou nám dnes nevyšlo "randíčko", keďže som musela upratať babke dom -_- Tak, nech sa páči a kvôli tebe budem písať častejšie :*

Potom ako som oficiálne nasťahovala do bytu, začala som si hľadať prácu. Prešla som fastfoody, od výmyslu svete a nikde nič. Prečo žiadnu umelecky nadanú osobu s výbornou skončenou strednou školu nikde nepotrebujú? Ani v McDonalde?! Tobôž nie v obchodných centrách. O Starbuckse nehovoriac. A to sa ma popravde veľmi dotklo. Nechceli ma prijať do mojej vysnívanej kaviarne.  Šla som do knižníc, obchodov s umeleckými potrebami, no ani tam ma nevzali. Ako posledné som si nechala Nando’s . Aj to mi len odporúčal Pool, pretože o tejto „fastfood-reštaurácie“ (ako som to rada nazývala) vie asi všetko, keďže tam je skoro stále.

Keď som tam vošla, bolo tam plno. Asi tam tak zle nevaria. Pravdu? Troška ma to odradilo. To sa  budem za každým zákazníkom uháňať? Radšej som mohla ísť robiť taxikárku. Aspoň by som spoznala ulice Londýna.

Pozrela som si jedálny lístok a zarazili ma ceny. To všetci tí ľudia na to mali?! Na Slovensku by toto zariadenie neprežilo. Buď by museli znížiť ceny alebo všetkým zvýšiť platy. Neviem čo je pravdepodobnejšie. Ha-ha.

A viete čo? Oni ma tam prijali. Surovo prijali. Nastúpiť som mala od pondelka a keďže bol piatok, veľa času  mi neostávalo. Zvyšný voľný čas som si kreslila. Portréty slávnych, prírodu, budovy.. Všetko čo som videla. A VŠETKO som zavesila na Twitter.

Nastal pondelok a tým aj môj nástup do práce. Bolo to nezvyčajné. Donedávna som sa ešte tešila na výšku a teraz budem predavačka, čašníčka a upratovačka v jednom. Do práce som si vzala aj skicár a ako správny umelec som cez prestávky namiesto jedenia, kreslila. Nezdá sa vám to už šialené? Že stále kreslím? No ja vám dám vysvetlenie. Keď človek kreslí a nekreslí len mechanicky, no dáva do toho aj dušu, nemyslí na nič iné. A ja som potrebovala očistiť myseľ od tej špiny, ktorá sa tam spred zopár týždňov nahromadila. Potrebovala som si čistiť telo i myseľ a práve kreslenie mi dávalo duševnú očistu. Takú ako som potrebovala. No bohužiaľ zabudnúť sa nedalo.

Počas dňa sa u nás vystriedala kopa ľudí. Od milých čo nechávali prepitné cez držgrošov o čakali aj posledný cent a sťažovali sa, po úchylákov, ktorí ma pohľadom vyzliekali. Z tých mi bolo nanajvýš zle, prechádzali mnou zimomriavky a slzy sa mi tisli do očí. Privádzali mi dotieravé myšlienky, ktoré sa začali zbierať a včely na med. Tak veľmi som ich chcela odohnať... Vedela som, že táto práca nebude nadlho.

Jedného dňa som sa ako obvykle prihlásila na Twitter a sledovala čo je nové. Medzitým som si ako zvyčajne kreslila a popíjala šálku čaju. Prezrela som si kto ma followol a tweety kde som bola označená alebo či ma niekto neretweetol. Predsa, bolo by veľmi dobré keby niekto zdieľal moje kresby. Len čo som si to otvorila, zasvietila mi pred očami profilová fotka. Ryšavé vlasy, zelená bunda.. Musí to byť on. Pozrela som sa na meno. Ed Sheeran ... vás.followol. Zomrela som. Naozaj. Najprv som zamrzla na jednom mieste, následne vyskočila a ako šialená začala skákať po celom byte. Vrieskala som, smiala, plakala a stále si overovala či je to pravda. Bola. Krásna pravda. Keď som sa po pol hodine upokojila, prezrela som si ďalšie „upozornenia“ ešte stále s úsmevom na perách. A zrazu som znova zamrzla. ON.MI.RETWEETOL.JEHO.PORTÉT. On... čo urobil?! Nastal znova ten istý proces. No nevedela som sa upokojiť viac ako polhodinu. Keď sa mi to podarilo, sťažka som na to klikla. Bol pod tým komentár. Kreslíš nádherne. Keď  tu budeš, ozvi sa mi ;)

V tento deň som po už po tretíkrát zomrela a ktovie koľkokrát ma takýto proces ešte čaká... Rozhodla som sa mu napísať. Bola by som blázon, keby som to neurobila. Nie? Dlho som to formovala, no nakoniec z toho vzniklo jednoduché:

Som tu, ahoj :) a veľmi pekne ďakujem :)  Nedala som tam veľa smajlíkov?! Áá, moja platonická láska sa mi ozvala.

Ach, už som myslel, že sa nedočkám. Ahoj J. Ako dlho kreslíš? On mi odpísal!!!!!!

No ... V podstate od malička.

A profesionálne?

Profesionálne? Tak nekreslím.

Hm... Nechceš to zmeniť? Páčia sa mi tvoje kresby.. Ach, máš skype? Tu sa to nedá.

Jasné. Ema Majeska.

Za chvíľu ma tam máš. Len si musím nejaký účet vyrobiť. Potom ho hneď zmažem :P

Neboj, aj tak by som ho nikomu nedala ;)

TO SNÁĎ ANI NIE JE MOŽNÉ!!!!