There was a reason 6

Čaute! Prepáčte že tu dlho  nebol ohlas, no som sa nevedela dokopať k písaniu. Som proste leňoch!! Nebudem sa tu veľmi vykecávať, pretože mi začína Harry Potter :3 .. tak príjemné čítanie ;)

Niekto, kto sa tiež zaujíma do kreslenia? Nejaký jeho kamarát? Akože ... Fajn, veľmi rada sa spoznávam s novými umelcami, ale.. Jeho kamarát? Pre pána, to bude určite niekto slávny.  Ale.. čo ak nie? Čo ak to bude len nejaký úplne v pohode chlapec, ktorý ani nie je slávny? Mohol by to byť môj kamarát. A ak má kamarátky, cez neho by som spoznala nejaké super dievčatá a nebola by som tu aspoň tak sama. Veď koho mám? Okrem Poola a teraz na chvíľu aj Eda, tu nemám nikoho. A keby len tu. Nikde nemám nikoho...Vzdychla som si. „Tak ho zavolaj,“ silene som sa usmiala a dúfala, že si to nevšimne. Veď, čo ak to bude nejaký úchyl? Teda.. nie žeby som si myslela, že s niekým takým by sa Ed kamarátil.

„Skvelé,“ tlesol rukami a vytiahol mobil z vrecka nohavíc. „Ahoj! Takže prídeš? ... Áno. Kde si? ... Vidíš nás? ... Super, tak príď,“ uškrnul sa a položil. „Za chvíľu je tu. Dávam tomu tak.. maximálne minútu.“ Nasucho som preglgla. Len dnes som sa spoznala s Edom a už sa mám spoznať s nejakým jeho kamarátom. Je toto vôbec normálne? Musela som sa zasmiať. (Čím som umožnila Edovi, aby si o mne myslel, že som pošahaná.) Jasné, že to nie je normálne. Veď ma cez Twitter skontaktoval Ed Sheeran, potom som s ním skypovala a práve s ním sedím na káve vo Starbucks. A mám sa ísť pozrieť k nemu domov.

„Aký je?“ hlesla som.

„Úplný pohoďák. Zasmeješ sa s ním, môžeš sa mu aj vyplakať na pleci, môžeš sa s ním ísť opiť ak potrebuješ alebo si s tebou zájde zafajčiť. Proste je to naozaj úžasný kamarát. Bude sa ti páčiť,“ usmial sa a natiahol ruku k mojej, ktorá ležala doposiaľ uvoľnená na stole. Po jeho geste som ju rýchlo stiahla, za čo som začervenala. Vedela som, že on to tak nemyslel. Bol to len reflex.

„Prepáč,“ zamrmlala som.

„Za čo?“ nechápal, no ruku zo stola už stiahol.

„Veď ty vieš,“ vzdychla som a natiahla sa pre pohár s Latte. Dala som si veľký dúšok a vychutnávala si tú lahodnú chuť.

„Ach, tu si,“ zvolal Ed a pozrel sa za môj chrbát. Aj by som sa otočila, no bolo mi to trápne. Preto som len ďalej pozerala do neznáma a čakala, kým príde do môjho zorného poľa.

„Určite by som si to nenechal ujsť,“ ozval sa mi spoza chrbta. Jeho hlas...Priniesol mi jemné zimomriavky na šiji. Bol trochu zachrípnutý, no nehorázne sexy. Ani som ho nechcela vidieť. No vedela som, že to príde. „Kde si môžem sadnúť?“ zachechtal sa.

„Kde len chceš,“ rozhodil rukou Ed s úškrnom na tvári. Pohol sa. No ja som pohľadom prepaľovala stenu na druhej strane. Čakala som, že si sadne, no on sa týčil nado mnou. Pomaly som k nemu zdvihla pohľad. Mal na sebe vojenské  trojštvrťové  nohavice a čierne tričko. Pozrela som sa mu do tváre. Svietil mu tam úsmev a pozoroval ma čokoládovými očami lemovanými hustými mihalnicami a všetko to zvýrazňovalo tmavé obočie.

„Ahoj, ja som Zayn,“ nastavil ku mne ruku. Trošku oklepaná som sa postavila a podala mu ruku. „Ja som Ema. Rada ťa spoznávam,“ vytisla som zo seba. Ani neviem ako, ocitla som sa v jeho objatí. Mal svalnaté ruky a jeho vôňa bola zmesou cigariet a parfumu.

Snažila som sa z jeho zovretia dostať. Nevypustila som zo seba ani hlások, no aj tak ma oblieval pot. Všetko mi pripomínalo tú osudnú noc. Len ťažko som zastavila slzy. No netrvalo dlho a pochopil, že sa necítim príjemne. O krok odstúpil a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Rád ťa spoznávam, Ema,“ usmial sa, akoby sa nič nestalo a sadol si vedľa Eda. „Videl som tvoje kresby, sú úžasné,“ hovoril vážne.

„Naozaj? Tak to ďakujem,“ zamrmlala som. „Ed hovoril, že aj ty sa venuješ kresleniu. Ako dlho kreslíš?“

„Ani neviem.. Prakticky od malička,“ zamračil sa popri premýšľaní.

Chápavo som prikývla a čakala kto rozvinie debatu. Akosi sa do toho nikto nemal, preto som pokračovala. Teda.. trepala som prvé čo mi napadlo.

„Neukázal by si mi tvoje kresby?“

„Rád. Ale nemám ich so sebou. A vlastne, ja si ich ani veľmi nenechávam. Väčšinou ich vyhodím. Ale mohol by som ti niečo nakresliť. Ak mi ty dáš možnosť vidieť tvoje kresby naživo.“

„Naživo? A načo?“

„Bude to mať lepší efekt,“ pokrčil plecami. „A najradšej by som ťa chcel vidieť ako kreslíš. To by si mi neumožnila? Aspoň by som sa priučil novým technikám.“

„Novým technikám?“ spýtala som sa znova nechápavo. Už som si pripadala ako opakovací papagáj.

„Áno,“ zachechtal sa. „A tiež by ťa chceli spoznať ostatní chalani,“ usmial sa. Ostatní chalani? znova som si v hlave zopakovala. Nie je dosť, že už poznám jedného z One Direction? Mám spoznať aj ostatných? Veď koľké directionerky by za to dali všetko. Ja som ich poznala, no nepadala som z nich na zadok. Nepočúvala som ich, ale ani nehejtovala. Bola som proste normálny človek, ktorý z ich prítomnosti určite neomdlieval.

„No... Eh...“ nevedela som čo povedať.

„Ak to nepôjde inak, tak si ťa zavoláme aby si nám niečo nakreslila,“ rehotal sa. Prečo sa rehotal? Štvalo ma to. Mal zo mňa srandu. „Prijala by si to?“

„Ak by ste zaplatili....“ s nezáujmom som si vzdychla.

„Platí. Takže kedy nás navštíviš? ... Ohľadom kresieb samozrejme,“ uškrnul sa a mrkol na Eda.

„Zajtra večer má prísť ku mne,“ ozval sa Ed. „Môže rovno prísť aj k vám, nie?“ pozrel sa na mňa. Pokrčila som plecami akože: Mne je to úplne jedno. Veď pôjdem v jeden deň len do domu dvoch slávnych hviezd. Teda, ten druhý dom bude patriť až piatim...