There was a reason 2

Yup, neskoro, ale predsa je tu. Som veľmi rada, že sa vám to páči. Dúfam, že neprestane ;)

Podrbané počasie! Komu sa chce ísť do školy v takom nečase? Veď ma ráno odfúkne a zaveje sneh :((

Z lietadla som fascinovane pozorovala krajinu pod sebou. Aspoň na chvíľu som mala myseľ plnú polí, domčekov, mrakov, kde som hľadala všelijaké obrazce. Popri tom som sa nechávala obsluhovať letuškami. (Objednala som si len pohár šampanského, arašidy, a neskôr keď som vyhladla tak aj lososa so šalátom.) Keď sme už leteli nad Londýnom, nevedela som spustiť oči z tej úžasnej scenérie. Kecám ... Asi ešte hodinu predtým sme vošli do zamračeného pásma.. miernej búrky. Všetci naokolo mali zatiahnuté okná, len ja som z toho nemohla spustiť oči. Niektorí na mňa pozerali ako na blázna. No na čo zatvárať oči predtým, čo sa aj tak deje? Nie je lepšie to vidieť? Nemá vás aspoň čo prekvapiť.

Keď som už bola vybavená, odhodlávala som sa vyjsť vonku. Pršalo a fúkalo. Počasie ma ani lepšie privítať nemohlo. Vonku s vetrom zápasila kopa ľudí a najmä dáždnikov a poniektoré túto skúšku neobstáli. Môj by to neobstál tiež. Nie je, chudáčik, do takéhoto vetra. Preto som si počkala, kým sa parkovisko vyprázdni a  nebudem sa musieť s nikým biť o taxík. O desať minút som sa vybrala aj kuframi vonku. Do pätnástich sekúnd som bola zmoknutá ako myš. Zúfalo som hľadala taxík a jeden sa nado mnou zľutoval. Pomohol mi naložiť kufre (Fakt ma to mrzí, že ste museli zmoknúť aj vy.) a ja som sa zatiaľ naložila do tepla.

„Slečna.. Nabudúce treba mať so sebou dáždnik. Alebo aspoň pršiplášť,“ oslovil ma so smiechom., keď zo seba otriasal kvapky vody.

„Dúfala som, že bude lepšie počasie"                                                                                                                             

„V Londýne radšej v nič nedúfajte. Teda, čo sa týka počasia. Pretože o všetkom ostatnom.. Tu sa proste plnia sny,“ uškrnul sa a okolo očí sa mu vytvorili vrásky. „Kam to bude?“ Zamyslela som sa. Kde som vlastne chcela ísť? Áno, tvorila som si plán, no všetko bolo len v predstavách. Čo mám robiť teraz, keď som tu? A nikoho tu nepoznám...

„Popravde? Dúfala som, že sa aj to vyrieši za mňa. Prišla som tu, no nemám nič vybavené. Musela som proste odísť z domu,“ riekla som s kamenným srdcom.

„Na ako dlho ste tu?“

„Navždy.“

„Fúha,“ vzdychol si. „Tak to aby som vás zaviezol do nejakého hotela. A čím najskôr si hľadajte byt, pretože hotel z vás vycicia všetky peniaze.“

„Veď ja viem... A neviete o nejakej práci?“ spýtala som sa, keď sme vyrazili.

„V obchodných centrách, fastfoodoch, kaviarňach stále niekoho potrebujú. Skúste sa zajtra poobhliadať. A ak budete potrebovať odvoz, zavolajte mi,“ podal mi vizitku a usmial sa do spätného zrkadla. Našla som si jeho meno. Pool Odler. Pozrela som sa naňho a snažila mu odhadnúť vek. Možno niečo po tridsiatke. Tak či tak- starý.

Vyložil ma pred hotelom, ktorý je pekný za dobrú cenu. Pred odchodom sa ma ešte opýtal na meno, potom už spokojný odišiel.

Pridelili mi izbu. Musela som im vysvetliť, že neviem na ako dlho sa zdržím, preto si moju kreditnú kartu uložili do databázy. Zamestnanec mi pomohol s kuframi a zaviedol ma do správnej izby. Tiež mi všetko vysvetlil a potom s úsmevom odišiel. Prečo sa všetci usmievali? Čo nevedia, koľko bolesti je na svete? Čo nevedia, koľko ľudí práve trpí? Koľko ľudí práve umiera? A koľko je na svete radosti, koľko detí sa narodilo ,hovorilo mi moje optimistické ja, ktoré sa už len z časti uchovalo. Znova som prepadla smútku a mizérii. Vyplakala som sa do vankúša, no povedala som si, že už sa nesmiem viac ľutovať. Musím si nájsť bývanie. Trvalé bývanie a prácu. Bolo by veľmi dobré, ak by aj práca bola trvalá. Prinajmenšom aspoň lepšie platená. Dedičstvo by mi pri pobyte v hoteli vydržalo možno.. možno aj dva roky, ale kto by tu chcel ostať. Potrebujem bývanie.

Utrela som si slzy a vybrala notebook z tašky. Priplatila som si za wi-fi, takže som začala surfovať po rôznych stránkach ponúkajúcich bývanie či prácu. Našla som si štyri bytíky s rozumnou cenou, no prácu ani jednu. So smútkom som aspoň tweetla Edovi moju najnovšiu kresbu jeho a pripísala komentár o tom ako ho mám veľmi rada a že ma drží nad vodou.

Na druhý deň som sa vybrala pozrieť byty. Počasie už bolo lepšie, dokonca som si mohla dovoliť vyliezť aj šortkách. Ách, Londýn si ty ale nerozhodný v počasí... Zavolala som Poolovi, nech ma odvezie. Veď na to mi dal vizitku, nie?

Prvý byt bol o ničom. Tie fotky boli v úplnom rozpore. Druhý bol v zlej polohe. No tretí bol presne taký o akom som snívala. Ani som sa nechcela ísť pozrieť na ten štvrtý. Mal priestrannú obývačku, primeranú kuchyňu, kúpeľňu s vaňou aj sprchovým kútom a spálňu s krásnou veľkou posteľou. Z obývačky som mohla pozorovať ulice Londýna, keďže to bolo na piatom poschodí a väčšina budov okolo bola menšia. Bola som spokojná. Hneď som súhlasila a začala s vybavovaním . O týždeň som sa mohla nasťahovať.

O dva dni bolo znova slnečno a ja som sa rozhodla prejsť sa Londýnom. Do kabelky som si nabalila okrem iného aj skicár a so šiltovkou na hlave sa vybrala  do ulíc. Prešla som si pamiatkami a spísala čo všetko navštívim. Na obed som tam toho mala .. no zo desať bodov. Sadla som si na trávu v parku, vyložila si zbalený sendvič a z chuti sa doňho zahryzla. Práve v parku prebiehala debata, do ktorej sa mohol ktokoľvek zapojiť, no ja som bola len nestranný pozorovateľ. Keď som dojedla schytila som skicár, zhodila si šiltovku, ktorá mi zavadzala v dobrom výhľade a začala kresliť okolitú prírodu a snažila sa zachytiť pohyb ľudí. Neviem ako dlho som tam sedela, keď zrazu vedľa mňa niečo zacinkotalo. Obzrela som sa a zahľadela sa do tváre starej dámy.

„Nádherne kreslíte,“ usmiala sa na mňa a odišla. Na tvári sa mi po dlhom čase objavil úsmev a kreslila som ďalej, keď som si spomenula na zacinkotanie. Obzrela som okolo seba a v šiltovke zbadala drobné.