There was a reason 4

Ahojte :) .. Takže pre začiatok som veľmi rada za vaše ohlasy a že sa vám to páči :) ... 

Nebezpečne sa k nám blíži tisíci komentár.. takže to urobíme takto ... Komentár, ktorý bude tisíci dostane čokoľvek bude chcieť. Imagine, jednodielovku, kresbu... čokoľvek čo si zažiada ;)

 A inak... Noms, tebe som sa ešte neodvďačila za tú báseň na Hviezdoslavov Kubín, takže povedz čo chceš tiež! Čakám ;)

Hneď som sa prihlásila na skype. Čakala som desať minút s očakávaním, no nič sa nedialo. Každou minútou potom moja nádej opadávala a začínali ňou slabé nervy. Prečo ma klamal?! Po ďalších desiatich minútach čakania sa konečne niečo udialo. Prišla mi správa so žiadosťou o priateľstvo.         

Dobrý deň Ema Majeska. Rád by som si Vás pridal do programu Skype. EdShee 456

K tichu mi dopomohol len ten čas, ktorý som na neho čakala. No aj tak som od psychického zrútenia nemala ďaleko. V rýchlosti som to potvrdila a do minúty mi blikal videohovor. S hlbokým nádychom som ho prijala.

„Ach, ahoj,“ usmial sa na mňa. „Prepáč, že to trvalo trošku dlhšie, ale nevedel som prísť na ten sprostý systém skypu.“

„Ahoj,“ nesmelo som pípla. „To nevadí..“                                        

„Si fanúšička, že?“ začal sa smiať.

„Ako to vieš?“

„Pretože ak by si nebola, normálne by si sa so mnou rozprávala.“

„Prepáč..“ zamrmlala som.

„Neospravedlňuj sa,“ pokračoval v smiechu. Bol tak rozkošný. A vôbec nevyzeral ako nejaká nafúknutá hviezdička. Bolo to, akoby na druhej strane bol nejaký môj kamarát, ktorý sa ma snaží upokojiť. Ryšavé vlasy mal strapaté a svetlo za ním nebolo nič moc, takže veľké detaily som nevidela. „Len sa uvoľni a predstav si, že nie som nikto známy. Ja som úplne normálny a v podstate by som chcel byť tvoj ‚zamestnávateľ‘.“

„To sa ti ľahko povie...Milujem tvoju hudbu už nejaký ten rok a som do teba platonicky zaľúbená..“ hundrala som si popod nos po slovensky.

„Čože? Nič som ťa nepočul, asi máme zlý signál!“ hovoril hlasnejšie ako bolo slušné.

„Ale no taak,“ smiala som sa. „Tamto nebolo určené pre tvoje uši. Ani nie v tvojom jazyku,“ uškrnula som sa.

„V akom teda?“

„V slovenčine.“

„Eh?“

„Vieš kde je Slovensko?“

„No, z geografie mi to niečo hovorí. Ty nie si z Anglicka? To by mohol byť problém.“

„Nie, pochádzam zo Slovenska, ale bývam tu v Londýne,“ usmiala som sa.

„S rodinou?“

Zmrzla som. Prečo mi to musel pripomínať? Áno, viem, že on o tom nevedel, ale mohol to tušiť! Videl, že by ma tu niekto chodil otravovať? NIE! Mal to vedieť! „Nie... Takže čo s tou prácou?“ rýchlo som zmenila tému, aby som sa nerozplakala.

„Tak, mohla by si mi niečo nakresliť? Na nejaký väčší formát, a ja by som si to niekde zavesil. Alebo ... Nevedela by si niečo namaľovať rovno na stenu?“

„To robia maliari stien, nie ja,“ odula som sa. „Ja kreslím. Mojím nástrojom je ceruza. Nakreslím všetko čo budeš chcieť, ale steny ti maľovať rozhodne nebudem. Štetec použijem maximálne na plátno.“

„To bola len otázka,“ zasmial sa. „Takže vedela by si mi nakresliť nejaké obrazy?“

„Samozrejme.“

„Čo za to?“

„Čo ponúkaš?“ uškrnula som sa.

„Koľko berieš za obraz?“

„Doteraz som pre nikoho nekreslila za peniaze,“ pokrčila som plecami.

„Čo tak ... tisíc libier?“ Skoro mi zabehlo. Je on vôbec normálny?

„Čo-čo-čo-čože?“

„Málo?“

„Práveže sa mi to zdá veľa.“

„Ak by som šiel za profesionálnym maliarom, jemu by sa to zdalo málo. A z tvojich obrazov je cítiť dušu, takže som si vybral teba. Prosím, vezmeš to?“

„No ... samozrejme. Bude mi potešením,“ rozžiarila som sa.

„Super,“ zaceril sa. „Takže...Mohli by sme sa zajtra stretnúť?“

„O koľkej?“

„Hm... Čo tak o piatej?“

„To by som už mala byť doma..“ mrmlala som si. „Dobre. Kde?“

„Starbucks?“

„Ktoré?“

„Do toho najbližšieho pri London eye.“

„Si mi teraz pomohol..“ hundrala som.

„Bože, si ty ale uhundraná,“ smial sa na mne. „Daj mi tvoje číslo. Stretneme sa pri London eye.“

„Mám hľadať húf fanúšičiek?“ uškrnula som sa.

„Ak ma inak nebudeš vedieť rozpoznať, tak áno,“ vyplazil na mňa jazyk. „Daj číslo.“

Nadiktovala som mu ho a čakala kým si ho uloží. „Dobre. Takže zajtra o piatej pri London eye. Maj sa zatiaľ,“ usmial sa a zakýval mi do kamery. Odkývala som mu a zrušila hovor.

Páni, kto by si kedy pomyslel, že sa takto stretnem s Edom. A ja som bola celá bez seba, keď mi odpísal na Twitteri.  Teraz som bola skoro polomŕtva. Pre živote ma držalo len vedomie, že ak zomriem, nikdy sa nestretnem s Edom. Musela som si dať rýchlu sprchu, aby som sa aspoň trocha spamätala a následne sa nasúkať do postele, pretože bez spánku som existovať nemohla a zajtra bude naozaj dlhý deň. A od šiestej do druhej ma čaká práca v Nando’s. Hľa, koľké to šťastie.