There was a reason 1

Takže, oficiálne prvá časť. Tadadá! Znova.. Prosím, nech vás to neodradí :D 

Ako dopadol monitor? Bol ťažký, ľahký? Podeľte sa o informácie ;) 

Volám sa Ema Majeská a mám devätnásť rokov. Dlhé hnedé vlasy a sivé oči som zdedila po mamke.  Narodila som sa v dedinke na strednom Slovensku a môžem povedať, že som bola hrdá Slovenka. Dôležité je to BOLA. Na Slovensko chcem úplne zabudnúť.

                                                                           Ema

Boli sme šťastná rodinka bez problémov. Chodievali sme každý rok k moru, cez zimné prázdniny sme sa chodili lyžovať. Ja a moji rodičia. Bola som totiž jedináčik. No čochvíľa som sa mala dočkať vytúženého súrodenca. Mamke sa vo veku 39 rokov podarilo otehotnieť. Všetci sme z toho boli nadšení. Popravde, ani neviem kto viac. Rodičia či ja? Konečne by som sa mala s kým hrať, mala by som na koho dávať pozor a ochraňovať. Jej plač by mi vyplňoval chvíle, keď som bola ponorená do kreslenia. Kreslila som veľa a rada. Milovala som Eda Sheerana. Každý deň som ho obdarovávala tweetmi a s hrdosťou môžem prehlásiť, že mi už trikrát odpísal! Na dievčinu zo Slovenska je to dosť. Asi by som sa už mala dostať k tomu, čo mi zničilo tento skvelý život, nie? Dobre, tu to máte.

Bolo krásny slnečný deň. S mojim priateľom Lukášom sme sa boli prechádzať v lese a neskôr sme šli k nám domov spolu s rodičmi grilovať. Naši ho milovali. Môžem povedať, že možno aj viac ako ja. Bol to dvadsaťtri ročný vysoký čiernovlasý modrooký inteligent s vysokými ambíciami a predpokladmi, že sa mu to aj vyplní. Mamke vedel stále zalichotiť a otcovi pomáhal okolo domu, aj keď o to nikdy nežiadal. Kto by nechcel takého zaťa do rodiny? Nemohla som sa naňho sťažovať ani ja. Len ... Občas mi liezlo na nervy, že nemá ani jednu chybu. Každý má chyby, nie? A keď som urobila chybu ja, poučoval ma. Občas to bolo dobré, ale nie vždy. Vedela som, že on nie je ten pravý. Prvé mesiace som si bola istá, že iného nechcem, no po chvíli som sa začala otvárať aj iným možnostiam. Ale ľúbila som ho. Inak by som s ním nebola. 

                                            Lukáš-s čiernymi vlasmi som takého muža nenašla -_-

O desiatej večer Lukáš odišiel a my sme sa začali zbierať dovnútra, pretože začínala búrka. Letná búrka z tepla. V obývačke sme ešte asi polhodinu kecali, kým som nezistila, že tá predstava o letnej búrke bola hlúpa. Táto búrka bola silnejšia ako som očakávala a preto som sa šla osprchovať skôr ako stihnú vypnúť prúd.

Vlažná, miestami studená voda robila môjmu po celom dni rozpálenom tele dobre. Vychutnávala si každú kvapku dopadajúcu na moje telo. Keď tu zrazu vypol prúd. Zvrieskla som a z obývačky som počula vreskot tiež, no ten už zanikal v sérii hromov. Niektoré akoby nám vychádzali priamo z obývačky. Zazdalo sa  mi, že niekto vošiel do kúpeľne. V rodine nemáme vo zvyku sa zamykať v kúpeľni. Udržiavame súkromie aj bez toho. Takže som to neriešila a chcela si len zmyť penu z tela. Niekto kričal moje meno, tak som len skríkla, že som v pohode. Zrazu bolo ticho a všade bolo počuť len kvapky na parapetnú dosku a vaničku vo sprche. Vypla som vodu a silno sa zablýskalo. Otočila som sa smerom do kúpeľne, ktorú celú osvetlilo a aj osobu, ktorá tam stála. Roztrhané oblečenie a šialený pohľad v očiach. Snažila som sa zakryť a vrieskala som z celých pľúc. Ten muž si len rýchlo vyzliekol všetky šaty a vtrepal sa mi do sprchy. Drsne ma chytal na všetkých miestach, kde predtým nikto nebol . Dlho sa so mnou nehral. Keď som sa vzpierala, strelil mi zopár takých faciek,  že sa mi zatočila hlava a prestala som sa vzpierať. Z posledných síl som sa naňho zhnusene pozrela a z celej sily mu kopla medzi nohy. Snažila som sa ho obariť vriacou vodou, no bolo to prd platné, keďže už žiadna netiekla. Strelil mi ďalšiu facku a posledné čo si pamätám je ako do mňa vnikal a ja som kričala od bolesti a zhnusenia.

Zobudila som sa nahá v sprche, keď ma šteklilo slnko na tvári. Nevedela som čo sa stalo, no po chvíli ako blesk z čistého neba som si na všetko spomenula. Slzy mi tiekli po tvári a nevediac čo robiť, zlomená som sa snažila zmyť všetku špinu z tela. Drhla som sa ako sa dalo a pritom srdcervúco plakala. Potom som sa spamätala, nevediac čo je s ostatnými. Vybehla som zo sprchy, ledabolo zabalila do uteráka a vpálila do obývačky. Ležali. Mama a na nej otec s roztiahnutými rukami akoby sa ju aj po smrti snažil ochrániť. Všade bola krv. Otvorila som ústa, no nevyšlo zo mňa ani hláska. Ja som neplakala, nerevela, ja som sa psychicky zrútila nevediac čo si počnem. Doplazila som sa k nim a snažila sa im nahmatať pulz, no márne. Znova som odpadla.

Zobudila som sa až v aute. Na sedadle vodiča bol Lukáš a láskavo s dávkou veľkého smútku na mňa zazeral.

„Si v poriadku?“ Neodpovedala som. Nevedela som čo mám povedať. Zabudla som AKO sa hovorí. „Ideme na policajnú stanicu. Policajti sú už u vás doma a zaprisahali sa, že nájdu toho hajzla čo to urobil.“ Zotrela som si slzy a pozerala sa von oknom. Koľkokrát som tadiaľ prešla s rodičmi v aute. A ako som plánovala sa tadiaľ prechádzať s malým súrodencom. Kto mi ostal? Nikto. Aj starí rodičia mi už zomreli. Mamka bola jedináčik a s otcovým bratom sme neboli v kontakte. Bola som ako sám vojak v poli.

Policajti sa zo mňa snažili všetko vytiahnuť, no nebolo to platné. Hoc ako som sa snažila, nevedela som poskladať slová.

„Nevedela by si nám to aspoň napísať?“ drsne sa ma opýtal jeden z policajtov. Ani som sa na neho nepozrela, no priala papier aj pero. Predsa, niekto sa o tom musel dozvedieť. Ako by sa to inak vyriešilo? Napísala som všetko čo som vedela. Papier bol zmáčaný, a z časti aj Lukáš, ktorému som plakala do hrude, keď som to už nevedela vydržať.

„Budete musieť ísť na vyšetrenie,“ zvraštil čelo policajt, keď rozlúštil moje šifry. Lukášovi podal môj papier a poslal ma za lekárkou. Tá skonštatovala mierny otras mozgu, veľa modrín a silný šok. Museli ma nechať v nemocnici.

Počas môjho pobytu v nemocnici ma zopárkrát prišli pozrieť policajti, aby mi podali hlásenie o pátraní. O pohreb mojich rodičov sa starali policajti a celá dedina. Bola to udalosť roka. Aspoň sa babky mali o čom rozprávať cestou do kostola.

Na pohrebe som bola silná. Prijímať slová útechy nebolo až tak ľahké. "Prijmite úprimnú sústrasť", znie to tak jednoducho, no od každého človeka tie slová boleli viac a viac. Stála som v objatí Lukáša, no vedela som, že už nič nebude ako predtým. Ani moja láska k nemu. A najmä môj život. Nemohla som bývať v našom dome, preto som prespávala u mojej kamošky Niny. Spala by som aj u Lukáša, no .. Nemohla som. Nemohla som cítiť ani jeho bozky. Jediné čo som od neho vystála bolo objatie. 

Dom som dala na predaj a skoro všetky veci rodičov dala spáliť. Nechala som si len ocov zapaľovač, maminu retiazku (ktorú som si hneď zapla), a ich svadobnú fotografiu.

Asi dva týždne po tom všetkom, kde som dostala dedičstvo a zaplatila pohreb, aby som nebola nič dlžná, som sa rozhodla odsťahovať. S Ninou som sa riadne rozlúčila a sľúbila som jej, že sa jej ozvem. Priala to v pohode. S Lukášom to bolo ťažšie. Musela som sa s ním aj rozísť, čo on veľmi nechápal. Nevadí, časom pochopí. Policajtom som to radšej tiež oznámila. Veľmi sa im to nepáčilo, no smola. Musela som sľúbiť, že si nechám svoje číslo a oni ma budú naďalej informovať. A ak ho nájdu, budem sa musieť dostaviť na súdny proces.

Kúpila som si letenku prvej triedy a starosti nechala na Slovensku. Nikdy som sa tam už nemienila vrátiť. Dobrovoľne určite nie. Zbohom Slovensko, Ahoj Anglicko! Londýn, dúfam, že mi pomôžeš zabudnúť.