There was a reason 5

Ahojtee :) Celkom dobré, nie? Je tu nová časť! Woohoo! 

Btw, už máme výhercu tisíceho komentára. A na počudovanie... minútka napätia.... Je to znova Noms. Takže, Noms, ak tu alebo na fb do stredy nenájdem tvoju požiadavku, dám možnosť inému. Ty máš už dve "darčeky" odo mňa a ani jeden si nevyužila! Takže, rozhodni sa dievča :D

No rozhodla som sa, že takéto odmeny budme robiť na všetky okrúhle komentáre. 1100, 1200, 1300.. atď ;) proste po každej stovke. Odmena je čo len budete chcieť - splniteľné! :D

Zajtra asi píšeme písomku z matiky ... prosím, držte palce! .. Musím dostať dobrú známku :// 

Práca sa mi tiahla ako ten hlúpy slimák, no predstavte si ho o tisíc- krát pomalšieho. Takou rýchlosťou mi šiel deň. Teda, doobedie. Jedno nekonečné obsluhovanie zákazníkov, upratovanie po nich a ako mi nakázal šéf: Vždy s úsmevom. Áno, s tým najfalošnejším  úsmevom akým sa dalo.

Keď konečne odbila druhá hodina, bežala som domov ako namydlený blesk. Teda... určite som nebola namydlená, skôr spotená. Ani som nebežala, pretože som si zavolala Poola.. No na taxíku sme šli ako blesk.

Doma som si dala rýchlu sprchu, umyla si vlasy a s mokrou hlavou pol hodinu premýšľala čo si oblečiem. Bol august. Takže bolo teplo a na počudovanie aj slnečno. No nikdy nevieš kedy sa to zvrtne. Preto som si vzala šortky, biele tričko na hrubé ramienka a modrý svetrík navrch. Obula som si moje milované čierne conversy. Vlasy som si ani nemusela fénovať, nechala som ich voľne vyschnúť, keďže bolo ešte len pol štvrtej a odvoz si znova zabezpečím. Zvyšný čas som nevedela čo mám so sebou robiť. Pozerať na niečo v tej malej telke? Zapnúť si rádio? Či kresliť? Alebo sa lepšie nalíčiť? Radšej som si urobila jesť! Nič veľké, len som si do misky vykydla jogurt a nasypala cereálie a nakrájané ovocie.

Bolo ešte len niečo po štvrtej, keď som to už nevedela vydržať . Zavolala som Poolovi, nech nechodí a vybrala  sa pešky.

Netrvalo mi to dlho. Na mieste som bola ešte desať minút pred piatou. Cez čierne Ray Bany som pozorovala okolie a snažila sa nájsť ryšavú hlavu a možno aj strnisko. Alebo aspoň zhluk ľudí. No nič také som nebadala. Teda... Veľa ľudí bolo všade okolo mňa. No nejak som sa nevzrušovala. Veď päť ešte nebolo. Netrhalo ma to, ani päť minút po piatej, no o desať minút mi to už dvakrát jedno nebolo. Totiž, bolo divné medzi tými všetkými ľuďmi len tak bez nejakého veľkého pohnutia stáť už dvadsať minút. Na štvrť mi zazvonil telefón.

„Kde si?!“ zhúkli sme obaja naraz. „Ja?!“ znova naraz.

„Bože, musíme hovoriť po jednom. Začínam ja!“ zahlásila som. „....Kde si?!“

„Pri London eye. Kde si ty?“

„Kde asi. Pri London eye!“

„Sakriš, to je dosť veľký pojem.“

„A to ti nenapadlo, keď si to vymýšľal?!“

„Neziap  tu na mňa!“ ohrádzal sa so štipkou smiechu v hlase.

„Ed, zlatíčko, lenže ja nemám šajnu kde si a okolo mňa je taká kopa ľudí, že ani neviem kde je Temža!“

„Hm...Dokážeš poskočiť?“

„No, myslím, že áno,“ pozorne som si prezrela topánky.

„Tak teraz skáč a na každú stranu sa obhliadaj, kým neuvidíš vo vzduchu gitaru... Tam som ja,“ prisahala by som, že sa uškŕňa. Pretočila som očami a nahlas si vzdychla. Tak, aby to počul aj on. Začala som vyskakovať a hľadala ponad hlavami gitaru. Raz, dvakrát, trikrát, štyrikrát, no zbadala som ju až na piate vyskočenie. „Opovážiš sa odtiaľ pohnúť!“ zavrčala som a začala sa predierať davom so slabou červeňou v tvári od hanby. ... Všetci totiž na mňa pozerali ako na šialenú, keď som tam toľko skákala.. „A neskladaj ani gitaru. Je to ako vztýčená vlajka. Hoc nie len pre mňa, ale ...“

„Teba sa to povie! Na teba tu nečumia.. Super, už sa tu hrnú ľudia. A bolí z toho ruka!“ zahundral. Teraz už na mňa nečumia, pomyslela som si. „Pohni si!“ Počula som už iba ako sa tam zdraví s ľuďmi a odpovedá im na čo má tú gitaru vo vzduchu. Mám také tušenie... Teda.. určite sa tam aj fotil. No ja som sa len ďalej predierala kým som nezbadala dav ľudí nadšene hovoriac.

„Prepáčte.. Pardon.. S dovolením,“ hovorila som na každú stranu, kým som sa nedopracovala až k Edovi. Srdce mi silno bilo už celú cestu, no teraz keď som ho konečne videla na vlastné oči k tomu s gitarou vztýčenou nad hlavou, bol k zožratiu. Bolo to akoby ste konečne zbadali vašu lásku.. No následne ako keby ste konečne dostali šteniatko, ktoré ste si tak dlho prijali. Ľúbite ho, ale nie ako opačné pohlavie. A ten pocit u mňa pretrval. A som za to rada? Nehorázne. Veď ... chodiť so zamestnávateľom? ... S niekým chodiť? To znamená dotyky, bozky, intímnosti ... NIE!!! Ja chcem šteniatko, žiaden matrac.

„Ahoj,“ zamrmlala som a on pomaly s úsmevom skladal ruku s gitarou dole. „... Dáš mi podpis?“ uškrnula som sa.

„A čo tak fotku?“

„S podpisom?“

„Jasné,“ zasmial sa.

„Beriem všetkými desiatimi,“ rozžiarila som sa a urobili sme si spoločnú fotku, ktorú ako povedal aj podpísal. Dokonca s venovaním.

„Prepáčte ľudia, no ja už fakt musím. Rád som vás videl,“ usmial sa na všetkých a začal sa predierať opačným smerom s okuliarmi na očiach a sklonenou hlavou. Ja som ho nasledovala. Keď sme sa dostali na miesto, kde už nebolo toľko ľudí, začali sme sa rozprávať. Nie len o práci, ale ako kamaráti. O záľubách, o práci, o živote.  Keď došlo na rodinu, taktne som to prepočula a položila mu úplne inú otázku. Takto sme sa prepracovali až do nášho cieľa- Starbucks. Ja som si objednala karamelové Latte Macchiato a on čiernu kávu. Do polhodiny sme mali prácu dohodnutú. Jeden obrázok krajiny mi poslal na mobil. Termín som nemala, no povedala som si, že to urobím čo najskôr. Požiadavka bola olejovými farbami na plátno veľkosti A2. Ďalší obrázok bol mesta Londýn. To chcel ceruzou tiež na veľkosť  A2. A tretí obraz ešte nemal vymyslený. No sľúbil, že budeme v kontakte. A vraj si mám ísť prezrieť jeho byt. Aby som vymyslela kde sa bude čo najviac  hodiť. A vraj možno aj prídem na to, aký by mal byť tretí obraz. Nemala som poňatia ako, no verila som mu.

„Ema?“ oslovil ma.

„Áno?“

„Mohol by som ťa niekomu predstaviť?“ opatrne sa ma opýtal.

„Hm.. A kto by to tam byť?“

„No vieš... Ja som dnes doobeda nebol sám. Bol som s partiou chalanov a pochválil som sa, akú úžasnú maliarku som našiel. Ukázal som im aj tvoje práce. Všetkých si zaujala, uchvátila, a všetci ťa chcú spoznať. No povedal som, že bude lepšie, ak na teba nepôjdeme tak zhurta. Takže niekde tu v tejto  budove je jeden, čo sa tiež zaujíma do kreslenia... Mohol by som ho zavolať?“