There was a reason 12

Tatatáá, nová časť ;) ... V pondelok idem znova do školy, čiže asi znova nebudem mať až toľko času na písanie, ale myslím, že tak v stredu alebo v utorok by mohla byť čas znova :) (zajtra asi nie, ideme na návštevu a musím sa ešte učiť na písomku z chémie -_-)

Chalani neboli práve nadšení z toho, že ich tak rýchlo opúšťam. Nehovorím o Harrym, ten tam s nimi nebol. Asi sa niekde zašil. Žeby som mu prehovorila do duše? Dúfam, že áno. Potom jeho budúca bude ďakovať mne!

Prvýkrát v živote som sa viezla v takom aute. Čierny Range Rover, to bolo niečo. A Zayn bol aj celkom dobrý vodič. Ech.. hovorím celkom? Bol vynikajúci.  A bol aj dobrý spoločník. Cestou sa nám ústa nezavreli, stále sme o niečom kecali. O našich záľubách, obľúbených filmoch, hercoch, spevákoch, hudbe... Dokonca som mu púšťala niektoré slovenské hity z mobilu. Hoci absolútne nechápal čo spievajú, no páčilo sa mu to. Povedala som mu o slovenských zvykoch, jedlách a tak podobne. A tak ako aj pri Edovi, dôvod prečo som sa odsťahovala a rodina som preskočila a prepočula jeho otázky na to. Našťastie bol dosť chápavý, aby sa ďalej nevypytoval.

„Teraz zabočíš doľava a sme tam,“ usmiala som sa. S úsmevom ma počúvol a boli sme na mieste.

„A sme tu,“ vzdychol si a obzeral si okolie. „Ktorý byt je tvoj?“ uškrnul sa.

„A načo by ti to bolo?“ zahrkútala som a následne vyprskla do smiechu sprevádzaná Zaynom.

„Aby som ťa navštívil, keď sa budem nudiť!“ vyplazil na mňa jazyk. Potom sklonil hlavu a o sekundu na to mi venoval zmyselný pohľad.

„Tak sleduj, kam idem,“ povedala som a odopla si pás. „Ďakujem za odvoz a za všetko čo si pre mňa dnešný večer urobil. Veľmi si to vážim,“ usmiala som sa.

„Ja ďakujem za ošetrenie,“ usmial sa s iskričkami v očiach.

„To bolo kvôli mne... Tak ja idem, ahoj. Potom niekedy sa uvidíme,“ vystúpila som z auta, zamávala mu a roztrasene kráčala k môjmu bytu uvedomujúc si, že mi asi práve skúma pozadie. Minimálne zisťuje, kde vojdem. Neviem prečo, no pred vchodovými dverami som sa ešte raz otočila. Moje sivé oči sa stretli s jeho tmavými orámovanými vráskami úsmevu. S úsmevom som mu zakývala a zavrela za sebou dvere.

Páni, to bol ale deň! Len čo som vošla do domu začala som sa rýchlo vyzliekať a bolo mi úplne jedno, ktorý kúsok oblečenia skončil na akom kuse nábytku. Podprsenka mi stmila lampičku? Ts, a čo?! Ja som súrne potrebovala uvoľnenie v podobe horúceho kúpeľa. A s penou!

Keď som už bola celá nahá, nervózne som stepovala pred vaňou a čakala, kedy bude konečne plná podľa môjho vkusu. Jeden by si myslel, že mi treba cikať a prestupovaním z nohy na nohu sa to snažím potlačiť.

Po ukrutných piatich minútach som konečne mohla vojsť do vane. A užila som si to plnými dúškami. Do uší som si dala slúchadlá a pustila si moje najobľúbenejšie pesničky. Či už od anglických, slovenských či českých spevákov. A nechala svoju myseľ unášať do všetkých kútov. Najprv som sa nesnažila nad niečím konkrétnym zamýšľať. No skončilo to tak, že moje vnútro sa rozpoltilo na milión kúskov, keď zablúdilo na Slovensko. (Si v Londýne, nemalo by si vedieť trasu na Slovensko!) A potom som sa radšej rozhodla premýšľať o určitých veciach. O ľuďoch. O ľuďoch nachádzajúcich sa tu v Londýne, okolo mňa. O Zaynovi, Edovi, Harrym. Dvaja z nich mi prinášali radosť a jeden len neustále nervy. No ten s tmavými očami, krásnym úsmevom a dokonalými vlasmi... V tom som si na niečo spomenula a začala sa hrabať v mobile. V telefónnom zozname som najprv hľadala na Z, no Zayn tam nebol. Až potom som pomaly začala prečesávať kontakty.  A našla som ho pri G. Meno si dal Good a priezvisko bolo Friend. Good Friend. Znova a znova som si čítala jeho číslo a meno pri ňom a ústa sa mi mimovoľne roztiahli do úsmevu.

Znova práca. Tentokrát som začínala o druhej poobede a končila o desiatej večer. A pravdu povediac nebolo to veľmi dobré, pretože čím neskôr, tým horší ľudia tam chodili. A jediné čo som mala, boli nervy. Aspoň že šéf bol poobede iný. Mal asi tridsaťpäť rokov, blond vlasy a zelené oči. A .. Dalo sa s ním vychádzať oveľa lepšie ako s tým idiotom doobeda. Dokonca ak videl, že si zákazníci priveľa dovoľujú, sám ich sprdol, že buď majú ísť preč alebo byť slušný. Zlatý, nie?

Asi o siedmej večer sa tam objavil predmet mojich myšlienok za posledné dni.

„Čo ty tu?“ usmiala som sa na Zayna, keď priklusal k pultu.

„Bol som tu už ráno, no ty si tu nebola!“ odul sa.

„Ja za to nemôžem, že práve dnes robím poobede,“ zachechtala som sa a pripravila si blok. „Tak, čo si budeš želať?“

„Hranolky?“

„To tu bude stačiť?“ čudovala som sa.

„Neprišiel som sa tu najesť,“ prekrútil očami a následne sa zapozeral do tých mojich.

„Nie? Tak na čo si potom tu?“ uškrnula som sa vediac odpoveď. A tešila ma? S Hrejivým pocitom pri srdci musím uznať, že áno.

„Hádaj!“

„Nebudem hádať! A pohni si, pretože sa musím venovať aj ostatným,“ kývla som hlavou smerom k stolom, ktoré sa začali zaplňovať a moja spolupracovníčka nemala na starosti všetky z obsadených stolov.

„No... Tak práve mi chceš skaziť dôvod, prečo som tu,“ zosmutnel.

„Ale veď si musel vedieť, že sa ti nebudem celý čas venovať,“ zasmiala som sa. „Som predsa v práci!“

„A čo ak ti budem pomáhať? Začnem obehávať stoly spolu s tebou,“ usmial sa.

„To by si pre mňa urobil?“ neveriacky som sa naňho dívala.

„Samozrejme. Pre kamarátku všetko.“

„For good friend, right?“ uškrnula som sa.

„Takže si si to už pozrela,“ zasmiala sa a prikývol. „Áno, pre moju dobrú kamarátku.“

Zayn

Ako dni plynuli, Ema mi čoraz viac prirastala k srdcu. Chodil som ju navštevovať do práce, a dokonca som jej aj pomáhal. Za ten čas som sa trošku vypracoval. No nemyslite si, nechodil som pre objednávky, skôr som jej pomáhal umývať riady. A vlastne, aj to častejšie končilo penovou sprchou, no ani jednému nám to nevadilo.

U nás od vtedy ešte nebola. A to už prešli tri týždne. No pokiaľ viem, Edovi už nakreslila jeden z obrazov. Ten Londýn.

Nestretávali sme sa LEN v práci. Občas sme si šli niekde sadnúť. Napríklad som Starbucks, alebo sme sa len tak prešli po Londýne. Vedeli sme sa rozprávať dlho, dlho, no stále sme mali o čom.

 Trochu jej prekážalo, keď som fajčil,  preto som sa to snažil obmedzovať v jej prítomnosti. No ona mi to nezakázala. Ale vedel som, že jej to nie je dvakrát príjemné. Stále, keď náhodou vietor zavial jej smerom dym, skrivila tvár, no nevydala ani hlások. Za seba musím povedať, že mi prirástla k srdcu.

Vonku žiarili hviezdy a ja som znova fajčil opretý o stenu, keď mi začal zvoniť mobil. A po tých troch týždňoch čo sa poznáme na obrazovke prvýkrát svietilo JEJ meno. Dlho som neváhal s zodvihol.

There was a reason 11

 Ahojteee :) .. Takže sa takto ku večeru ozývam s dnešnou (konečne dlhšou) časťou :) Dúfam, že sa bude páčiť ;) 

Na túto pesničku ma dnes naučil spolužiak a som na nej závislá :O odporúčam vypočuť ;)

 http://www.youtube.com/watch?v=uMDp-Wjxa4c

 A na záver poznamenám, že milujem ležanie v tráve a sedenie na streche či na strome aj keď som sama, no s priateľom je to čarovné :)

 

Vo vnútri to bolo .. no .. honosné! (Fakt som použila to slovo?!) Ale naozaj. Bolo to obrovské, luxusné a .. no .. všade bol bordel. Kde som sa pozrela bola to samá ruka, samá noha, samá hlava a neviem čo všetko ešte.. Ech, som rada, že žiadne iné údy tam už neboli. Hádzali sa loptu a vlastne aj oni sa hádzali na ňu, čiže si asi viete predstaviť ten hurhaj.

„Chalani,“ smial sa Ed. „Upokojte sa! Máte tu návštevu,“ ukázal na mňa a prehrabol si vo vlasoch. Razom všetci skrotli. Rada by som povedala, že zamrzli na mieste. A možno aj zamrzli,  no asi len na stotinu sekundy. Potom sa prirútili ku mne a nevedela som, kde sa skôr pozrieť. (Samozrejme kučeravej hrive som sa okato vyhýbala.)

„Rada vás znova vidím, chlapci,“ hlesla som neschopná pohybu, ako na mňa boli všetci natlačení.

„Potešenie na mojej strane,“ ten debil nahodil hollywoodsky úsmev, ktorý ma ale vonkoncom nebral. Nechápem, ako to na niekoho môže zabrať. Možno na niekoho, kto nemá rozum a jeho IQ je výšky hojdacieho koníka. Ak vôbec také.

Len som prekrútila očami a zavadila pohľadom o Zayna. Ten sa na mňa sladko usmial a ja som mu úsmev opätovala. Myslím, že ten kučeravý si to všimol, pretože hundral niečo o tom, ako vedel, že nemá dovoliť Zaynovi ísť samému s Edom. Vraj to celé skazil. To som si ešte do jazyka zahryzla, no neuvedomovala som si, že sranda ešte len príde.

„Ech.. nešli by sme si niekde sadnúť? Už sa naozaj cítim divne...“ zamrmlala som pozerajúc do zeme. Zayn sa hneď chopil iniciatívy a razil mi priestor. Keď sa to už ako tak dalo vystáť, darovala som mu úsmev a predierala sa von k kruhu.

„Poď, zavediem ťa do obývačky,“ ponúkol sa ten blonďák. Ako sa to volal? Ni...Ne..Naj... Niall? Asi. Ale ešte sa v tom pre istotu utvrdím. Časom. Keď sa ho niekto na niečo pýta, či ho niečím poverí. Poprípade pokarhá.

„Máte to tu pekné,“ povedala som a poobzerala sa dokola.

„Ďakujeme,“ usmiali sa všetci naraz. No hádajte, kto k tomu ešte niečo dodal. Ding, ding! To kučeravé čudo.

„S tebou je to tu krajšie,“ znova ten „očarujúci“ úsmev a čakal na moju reakciu. Ktorá bola znova rovnaká. Viditeľné prekrútenie očami. Všimla som si, že Zayn naňho nevrhlo pozeral. Zlatý.

„Ja si myslím, že by to tu mohlo byť krajšie s mojimi obrazmi. Čo vy nato?“ navrhla som skenujúc ich tváre. Všetci súhlasne pokývali.

„Mne už všetko vymyslela,“ hrdo vypäl hruď Ed. „Neverili by ste, že je úžasná aj v tom. Povedala mi, kde sa čo hodí a vymyslela mi jeden z obrazov.“

„A nevedela by si niečo vymyslieť aj nám?“ opýtal sa Liam.

„Myslím, že by bola vhodná nejaká spoločné kresba. Na... A0 formát?“

Ten v pásikovom tričku naširoko otvoril ústa, až kým sa po nich nepľasol. „Ja. Budem. Na. Takom. Veľkom. Formáte!!“

„Bože Louis... Oprava...MY budeme na takom veľkom formáte!“ smial sa blondiačik.

„Oprava .. a to aj opravy..“ uškrnul sa Zayn. „Boli sme vycapení na Madison Square! A máme aj naše postavy z kartónu. V reálnej veľkosti!“

„No a?“ štuchol ho Louis. „Ale ona nás bude kresliť! To bude ... akoby sa nás dotýkala po celom tele... Budeš kresliť aj naše rozkroky?“ vážne sa na mňa pozrel. Myslela som, že mu jednu strelím. No našťastie, nebolo to až také blbé. Na druhú stranu som chcela vybuchnúť do smiechu, čo sa aj stalo, keďže sa spustil prívalový smiech.

„Ehm,“ začala som, keď som sa ako-tak upokojila a utrela si imaginárne slzy. „No.. ako chcete. Ak chcete byť nakreslení od hlavy po päty, budú aj rozkroky,“ uškrnula som sa. „No môžem nakresliť aj iba tváre.“

„Hm... aké budeš mať pocity, ak nám ich budeš kresliť? Budeš si ich predstavovať?“ smial sa a priskočil ku mne s pomysleným mikrofónom.

Na tvári mi zmrzol úsmev, no ešte som precedila. „Nie, nebudem.. A radšej sa dám len na tváre, poprípade po ramená.“

„Hmmm...“zapriadol idiot. „A prečo ostať len pri predstavách.“ V ten moment sa stalo viacero vecí. Liam, ktorý vedľa neho sedel mu zo dve strelil, Niall krútil hlavou, no rehotal sa. Ed sledoval moju reakciu, a Zayn na toho debila skočil. Surovo naňho skočil a začal ho mlátiť. A čo som robila ja? Najprv som len meravo stála pozorovala čo sa deje. Ostatní chalani sa ich snažili rozdeliť. Teda.. až po chvíli, keď zistili, že to nie je len zo srandy ako u nich zjavne bývalo na dennom poriadku. A potom som tam skočila ja. Teda.. nezačala som ich biť, no na plné pľúca som vykríkla, nech okamžite prestanú. A na počudovanie, prestali. V ohromení na mňa pozerali. Harry asi bude mať riadne modriny a monokel (haha, som za to šťastná! Aspoň mu klesne ego.), ale Zaynovi len z pery a obočia cícerkom vytekala krv. Rozrušene som naňho pozerala, no on pokýval hlavou, že je v poriadku a potom som sa pokojným hlasom ozvala smerom k tomu debilovi.

„Ty...Zjavne nechápeš, že o teba vôbec nemám záujem. Že ma tvoje správanie uráža. Že ma tým od seba len viac a viac odradzuješ. Nechcem mať s tebou nič spoločné. A úprimne ľutujem každú babu, ktorá sa s tebou či už spustila alebo spustí. Ak sa tak správaš ku každej.. Mal by si sa uvedomiť, že to nie je správne a nabudúce, nenechám aby ťa mlátil Zayn, zmlátim ťa sama. A ver tomu, že ja sa krotiť nebudem. Pokojne, bez štipky ľútosti ti vyškriabem oči a zvyšky ti napchám do úst. Takže ak nechceš, aby to takto skončilo.. UVEDOM SA, kým ti ešte dávam šancu a nemám v hlave plán ako ti zničiť život,“ usmiala som sa naňho a nechala tento prúd informácií spracovať. „Ukážete mi niekto poschodie? Nechcem byť vedľa... neho,“ pohŕdavo som fľochla na jeho zúboženú (či už psychicky alebo fyzicky) maličkosť. Teatrálne som sa postavila a razom to isté urobil aj Zayn.

„Ospravedlňujem sa ti zaňho...“mrmlal, keď sme vychádzali po schodoch. On je inak dobrý chlapec. No pri nových dievčatách je taký stále. To bude tým, že si nevie nájsť svoju lásku a už mu z toho asi preskakuje..“

„Neospravedlňuj ho... Je to v pohode, ak sa uvedomí. A ak tak po dnešku nespraví, má sa načo tešiť. Tomu ver. A ďakujem za pomoc,“ usmiala som sa naňho a vzdychla si pri pohľade na tú krv. „Nemáte náhodou lekárničku?“

„Myslím, že nejakú mám v kúpeľni.“

„Tak ma tam zaveď.“ Usmial sa a zaviedol ma do jeden z izieb. Bola priestranná uprostred s veľkou čiernou posteľou a čiernym šatníkom oproti. V kútiku mu stála čierna gitara. No izbu mal namaľovanú ma červeno. Jeho izba vo mne vzbudzovala istý.. Ja neviem... Bolo to niečo.. ech.. asi sa k tomu nebudem vyjadrovať.

A potom tam boli dvere, do ktorých vošiel. Nechcela som ísť za ním, no málo som videla. Boli tam čierno- biele kachličky a veľká vaňa. No som si istá, že mal aj sprchový kút.

„Nenašiel som lekárničku... No našiel som Alpu a vatu,“ hanblivo predo mnou otŕčal ruku a prekračoval z nohy na nohu.  

„To postačí,“ usmiala som sa. „Sadni si na posteľ,“ ukázala som a on ako správny pacient ma poslúchol. „Tak čo to tu máme?“ zasmiala som sa.

„Ale .. pobil som sa s takým idiotom, pretože urážal svojimi nehanebnými rečami ladné, pekné dievča,“ pokrčil ramenami a sladko sa usmial. Musela som odvrátiť pohľad od jeho neodolateľných očí, ktoré ma tak silno prepaľovali. Teda, len som sa zamerala na moje pracovné nástroje.

„Aby ste potom neľutovali, že vám kvôli nej ostali jazvy.“

„Pamiatka ako pamiatka,“ uškrnul sa, no hneď aj strhol. „K dievčatám sa musí pristupovať pekne!“

„To si myslím tiež,“ zamrmlala som a vyliala trošku alpy na tú vatu. „Teraz to trošku zaštípe,“ hlesla som, keď som sa približovala k rane, aby som ju jemne pretrela. Pri dotyku slabo zasyčal, no prepaľoval ma pohľadom. Jemne som mu prechádzala po čele. Pri každom syknutí som sa mu ospravedlňovala, no on len pokrútil hlavou. Potom som opatrne prešla k pere. So zaujatím som to pozorovala a svedomito čistila.

„A je to,“ usmiala som sa po chvíli.

„Ďakujem,“ opätoval mi úsmev. „Čo by som bez teba robil...“

„Myslím, že by si nemal žiadnu ranu,“ uškrnula som sa a jemne doňho štuchla.

„Ale ja som sa pre teba pobil rád! Bránil som ti česť!“ pobúchal sa po hrudi a následne sme sa rozrehotali.

„Zayn?“ šepla som, keď sme zmĺkli.

„Áno?“

„Neodviezol  by si ma domov?“

„Jasné,“ vzdychol si. „Poď sa aspoň rozlúčiť s ostatnými,“ usmial sa a objal ma okolo ramien. A viete čo? Príjemne to hrialo. Možno.. Možno by som bola schopná náročky si zabudnúť bundu, aby ma musel objať. Možno...

There was a reason 10

Dnes len toľko.. Znova som to takto sekla, pretože sa mi to takto páčilo viac :D ... Pokračovanie.. Buď zajtra alebo v utorok ;)

http://www.doba.sk/2013/04/17/experiment-dokazuje-ze-zeny-su-krajsie-nez-si-myslia/ 

toto odporúčam pozrieť! Je to úplne úžasné video, ale ak sa vám to nechce pozerať, postačí aj článok :)

S Edom sme sa znova stretli pred London eye. Bol autom, takže ma zviezol a vystúpili sme pred jeho domom. Nebolo to nič veľké, no predsa to vzbudzovala prepychový dojem. Nehovoriac o tom, keď sme vošli dovnútra. Veľká otvorená hala a z nej sa prechádzalo do obývačky, viedli z nej aj schody na poschodie.  Obývačka bola prepojená s kuchyňou.

„Dáš si niečo?“ usmial sa stojac pred kuchynskou linkou.

„Vodu?“

„A čo tak niečo na jedenie?“ navrhol.

„Vieš vôbec variť?“

„Si píš, že viem! Náhodou, kým som čakal na teba som aj niečo uvaril. Pozri!“ zasmial sa a vytiahol nejaké plné taniere.

„Čo to je?“

„Čína!“

„A to mi chceš povedať, že si to robil ty?“

„Ochutnaj a uvidíš,“ uškrnul sa a podával mi paličky. Zamračila som sa, keď som ich chytila do rúk. Nemala som ani poňatia ako sa s tým narába.

„Nemáš radšej vidličku?“ spýtala som sa zamávala mu paličkami pred tvárou.

„Čo sa ti nepáči na týchto elegantných a kvalitných paličkách?“

„No.. asi to, že sú úplne nanič.“

„Ani nie..“

„Tak sa predveď, čo s nimi dokážeš!“

Ed zdvihol plecia ako: Dobre, ako myslíš.. Uvidíš, aká budeš prekvapená. A chopil sa ich. Najprv mi nimi predviedol niečo ako čínske bojové umenie, z čoho som sa veľmi smiala a nakoniec sa začal napchávať.

„Dáš si?“ natiahol sa ku mne s paličkami, medzi ktorými mal sústo. Spýtavo na mňa hľadel, no ja som len pokrútila hlavou  a znova si vypýtala vidličku. Konečne mi vyhovel a mohla som začať jesť aj ja. Popri jedení som ho pozorovala. Fascinovalo ma, ako tými paličkami narába. Mne to prišlo nemožné. A on to prekonal.

Keď sme dojedli, rozhodol sa poukazovať mi zvyšok domu. Vyšli sme na poschodie, kde bolo viacero dverí. Poväčšine tam boli spálne alebo kúpeľne. Jedna izba mala umelecký účel. Mal tam gitary, klavír, bubny, bicie.. Ani neviem na čo mu to všetko bolo, no mne sa to páčilo.

„Tu by sa ti určite hodil nejaký obraz,“ usmiala som sa a obdivovala zbierku hudobných nástrojov. Pre mňa to bola španielska dedina asi ta ako tie čínske paličky.

„Aj ja si to myslím. Len ešte neviem aký.“

„Niečo čiernobiele.“

„S tým súhlasím.“

„Len si nie som istá, či to má byť ten Londýn. Myslím... Čo keby som nakreslila teba s gitarou? V nejakej šialenej póze? Napríklad výskok do vzduchu?“

„To znie ako dobrý nápad,“ nadchol sa. „A kde by som mal dať ostatné obrazy?“

„Obývačku máš zariadenú novodobo, nehodí sa mi tam krajinka. Takže by som tam dala ten Londýn. A krajinku.. do niektorej z hosťovských izieb,“ usmiala som sa spokojná so svojim plánom.

„Čo by som bez teba robil,“ užasnuto si vzdychol a objal ma. „Dáš si ešte niečo na jedenie, pitie.. alebo niečo?“ spýtal sa ma s úsmevom, keď sa odo mňa odtiahol. „Alebo už rovno pôjdeme k chalanom domov?“

Neviem čo som chcela... Viem, že som nechcela stretnúť toho kučeravého debila, no ostatní mi neprekážali. A Zayn? Vlastne.. Ako to vysvetliť... Bola som smädná, no aj tak som prikývla na to, že môžeme ísť. Ale aby ste ma nechápali zle. Zayn sa mi pozdáva na rolu kamaráta.

„Tak, tu bývajú,“ oznámil mi, keď sme zastavili pred ich domom. Bol obrovský! V niektorých izbách sa svietilo a ja som premýšľala, kto asi čo práve robí.  

„Majú to tu pekné,“ hlesla som.

„A to si nebola ešte vo vnútri!“ potľapal ma po pleci a vystúpil vonku. Ani som sa nestihla spamätať, on mi už otváral dvere. Zamrmlala som ďakujem a snažila sa ukryť rozpaky, do ktorých ma priviedol. Veď sa nič nedeje, nie?! Bol len gentleman.

Z vnútra sa ozýval smiech a vrava. To ale bude podarený večer...

„Haha, priprav sa.. Sú to šialenci.“

„Neboj, už som s nimi mala tú česť,“ zamrmlala som mysliac, že to prepočuje.

„Naozaj? Kedy?“

„Dnes.. Došli do Nando’s.“

„A čo na nich hovoríš?“ Hlavou mi prebleskli všetky moje prirovnania na nich a prvotné dojmy.

„Sú v pohode,“ usmiala som sa. „Poďme už, nie?“ nedočkavo som stepovala predo dvermi, kým mi ich neotvoril. .... To som mohla urobiť aj sama, nie? Ach bože, som ja ale tupá.