There was a reason 11

 Ahojteee :) .. Takže sa takto ku večeru ozývam s dnešnou (konečne dlhšou) časťou :) Dúfam, že sa bude páčiť ;) 

Na túto pesničku ma dnes naučil spolužiak a som na nej závislá :O odporúčam vypočuť ;)

 http://www.youtube.com/watch?v=uMDp-Wjxa4c

 A na záver poznamenám, že milujem ležanie v tráve a sedenie na streche či na strome aj keď som sama, no s priateľom je to čarovné :)

 

Vo vnútri to bolo .. no .. honosné! (Fakt som použila to slovo?!) Ale naozaj. Bolo to obrovské, luxusné a .. no .. všade bol bordel. Kde som sa pozrela bola to samá ruka, samá noha, samá hlava a neviem čo všetko ešte.. Ech, som rada, že žiadne iné údy tam už neboli. Hádzali sa loptu a vlastne aj oni sa hádzali na ňu, čiže si asi viete predstaviť ten hurhaj.

„Chalani,“ smial sa Ed. „Upokojte sa! Máte tu návštevu,“ ukázal na mňa a prehrabol si vo vlasoch. Razom všetci skrotli. Rada by som povedala, že zamrzli na mieste. A možno aj zamrzli,  no asi len na stotinu sekundy. Potom sa prirútili ku mne a nevedela som, kde sa skôr pozrieť. (Samozrejme kučeravej hrive som sa okato vyhýbala.)

„Rada vás znova vidím, chlapci,“ hlesla som neschopná pohybu, ako na mňa boli všetci natlačení.

„Potešenie na mojej strane,“ ten debil nahodil hollywoodsky úsmev, ktorý ma ale vonkoncom nebral. Nechápem, ako to na niekoho môže zabrať. Možno na niekoho, kto nemá rozum a jeho IQ je výšky hojdacieho koníka. Ak vôbec také.

Len som prekrútila očami a zavadila pohľadom o Zayna. Ten sa na mňa sladko usmial a ja som mu úsmev opätovala. Myslím, že ten kučeravý si to všimol, pretože hundral niečo o tom, ako vedel, že nemá dovoliť Zaynovi ísť samému s Edom. Vraj to celé skazil. To som si ešte do jazyka zahryzla, no neuvedomovala som si, že sranda ešte len príde.

„Ech.. nešli by sme si niekde sadnúť? Už sa naozaj cítim divne...“ zamrmlala som pozerajúc do zeme. Zayn sa hneď chopil iniciatívy a razil mi priestor. Keď sa to už ako tak dalo vystáť, darovala som mu úsmev a predierala sa von k kruhu.

„Poď, zavediem ťa do obývačky,“ ponúkol sa ten blonďák. Ako sa to volal? Ni...Ne..Naj... Niall? Asi. Ale ešte sa v tom pre istotu utvrdím. Časom. Keď sa ho niekto na niečo pýta, či ho niečím poverí. Poprípade pokarhá.

„Máte to tu pekné,“ povedala som a poobzerala sa dokola.

„Ďakujeme,“ usmiali sa všetci naraz. No hádajte, kto k tomu ešte niečo dodal. Ding, ding! To kučeravé čudo.

„S tebou je to tu krajšie,“ znova ten „očarujúci“ úsmev a čakal na moju reakciu. Ktorá bola znova rovnaká. Viditeľné prekrútenie očami. Všimla som si, že Zayn naňho nevrhlo pozeral. Zlatý.

„Ja si myslím, že by to tu mohlo byť krajšie s mojimi obrazmi. Čo vy nato?“ navrhla som skenujúc ich tváre. Všetci súhlasne pokývali.

„Mne už všetko vymyslela,“ hrdo vypäl hruď Ed. „Neverili by ste, že je úžasná aj v tom. Povedala mi, kde sa čo hodí a vymyslela mi jeden z obrazov.“

„A nevedela by si niečo vymyslieť aj nám?“ opýtal sa Liam.

„Myslím, že by bola vhodná nejaká spoločné kresba. Na... A0 formát?“

Ten v pásikovom tričku naširoko otvoril ústa, až kým sa po nich nepľasol. „Ja. Budem. Na. Takom. Veľkom. Formáte!!“

„Bože Louis... Oprava...MY budeme na takom veľkom formáte!“ smial sa blondiačik.

„Oprava .. a to aj opravy..“ uškrnul sa Zayn. „Boli sme vycapení na Madison Square! A máme aj naše postavy z kartónu. V reálnej veľkosti!“

„No a?“ štuchol ho Louis. „Ale ona nás bude kresliť! To bude ... akoby sa nás dotýkala po celom tele... Budeš kresliť aj naše rozkroky?“ vážne sa na mňa pozrel. Myslela som, že mu jednu strelím. No našťastie, nebolo to až také blbé. Na druhú stranu som chcela vybuchnúť do smiechu, čo sa aj stalo, keďže sa spustil prívalový smiech.

„Ehm,“ začala som, keď som sa ako-tak upokojila a utrela si imaginárne slzy. „No.. ako chcete. Ak chcete byť nakreslení od hlavy po päty, budú aj rozkroky,“ uškrnula som sa. „No môžem nakresliť aj iba tváre.“

„Hm... aké budeš mať pocity, ak nám ich budeš kresliť? Budeš si ich predstavovať?“ smial sa a priskočil ku mne s pomysleným mikrofónom.

Na tvári mi zmrzol úsmev, no ešte som precedila. „Nie, nebudem.. A radšej sa dám len na tváre, poprípade po ramená.“

„Hmmm...“zapriadol idiot. „A prečo ostať len pri predstavách.“ V ten moment sa stalo viacero vecí. Liam, ktorý vedľa neho sedel mu zo dve strelil, Niall krútil hlavou, no rehotal sa. Ed sledoval moju reakciu, a Zayn na toho debila skočil. Surovo naňho skočil a začal ho mlátiť. A čo som robila ja? Najprv som len meravo stála pozorovala čo sa deje. Ostatní chalani sa ich snažili rozdeliť. Teda.. až po chvíli, keď zistili, že to nie je len zo srandy ako u nich zjavne bývalo na dennom poriadku. A potom som tam skočila ja. Teda.. nezačala som ich biť, no na plné pľúca som vykríkla, nech okamžite prestanú. A na počudovanie, prestali. V ohromení na mňa pozerali. Harry asi bude mať riadne modriny a monokel (haha, som za to šťastná! Aspoň mu klesne ego.), ale Zaynovi len z pery a obočia cícerkom vytekala krv. Rozrušene som naňho pozerala, no on pokýval hlavou, že je v poriadku a potom som sa pokojným hlasom ozvala smerom k tomu debilovi.

„Ty...Zjavne nechápeš, že o teba vôbec nemám záujem. Že ma tvoje správanie uráža. Že ma tým od seba len viac a viac odradzuješ. Nechcem mať s tebou nič spoločné. A úprimne ľutujem každú babu, ktorá sa s tebou či už spustila alebo spustí. Ak sa tak správaš ku každej.. Mal by si sa uvedomiť, že to nie je správne a nabudúce, nenechám aby ťa mlátil Zayn, zmlátim ťa sama. A ver tomu, že ja sa krotiť nebudem. Pokojne, bez štipky ľútosti ti vyškriabem oči a zvyšky ti napchám do úst. Takže ak nechceš, aby to takto skončilo.. UVEDOM SA, kým ti ešte dávam šancu a nemám v hlave plán ako ti zničiť život,“ usmiala som sa naňho a nechala tento prúd informácií spracovať. „Ukážete mi niekto poschodie? Nechcem byť vedľa... neho,“ pohŕdavo som fľochla na jeho zúboženú (či už psychicky alebo fyzicky) maličkosť. Teatrálne som sa postavila a razom to isté urobil aj Zayn.

„Ospravedlňujem sa ti zaňho...“mrmlal, keď sme vychádzali po schodoch. On je inak dobrý chlapec. No pri nových dievčatách je taký stále. To bude tým, že si nevie nájsť svoju lásku a už mu z toho asi preskakuje..“

„Neospravedlňuj ho... Je to v pohode, ak sa uvedomí. A ak tak po dnešku nespraví, má sa načo tešiť. Tomu ver. A ďakujem za pomoc,“ usmiala som sa naňho a vzdychla si pri pohľade na tú krv. „Nemáte náhodou lekárničku?“

„Myslím, že nejakú mám v kúpeľni.“

„Tak ma tam zaveď.“ Usmial sa a zaviedol ma do jeden z izieb. Bola priestranná uprostred s veľkou čiernou posteľou a čiernym šatníkom oproti. V kútiku mu stála čierna gitara. No izbu mal namaľovanú ma červeno. Jeho izba vo mne vzbudzovala istý.. Ja neviem... Bolo to niečo.. ech.. asi sa k tomu nebudem vyjadrovať.

A potom tam boli dvere, do ktorých vošiel. Nechcela som ísť za ním, no málo som videla. Boli tam čierno- biele kachličky a veľká vaňa. No som si istá, že mal aj sprchový kút.

„Nenašiel som lekárničku... No našiel som Alpu a vatu,“ hanblivo predo mnou otŕčal ruku a prekračoval z nohy na nohu.  

„To postačí,“ usmiala som sa. „Sadni si na posteľ,“ ukázala som a on ako správny pacient ma poslúchol. „Tak čo to tu máme?“ zasmiala som sa.

„Ale .. pobil som sa s takým idiotom, pretože urážal svojimi nehanebnými rečami ladné, pekné dievča,“ pokrčil ramenami a sladko sa usmial. Musela som odvrátiť pohľad od jeho neodolateľných očí, ktoré ma tak silno prepaľovali. Teda, len som sa zamerala na moje pracovné nástroje.

„Aby ste potom neľutovali, že vám kvôli nej ostali jazvy.“

„Pamiatka ako pamiatka,“ uškrnul sa, no hneď aj strhol. „K dievčatám sa musí pristupovať pekne!“

„To si myslím tiež,“ zamrmlala som a vyliala trošku alpy na tú vatu. „Teraz to trošku zaštípe,“ hlesla som, keď som sa približovala k rane, aby som ju jemne pretrela. Pri dotyku slabo zasyčal, no prepaľoval ma pohľadom. Jemne som mu prechádzala po čele. Pri každom syknutí som sa mu ospravedlňovala, no on len pokrútil hlavou. Potom som opatrne prešla k pere. So zaujatím som to pozorovala a svedomito čistila.

„A je to,“ usmiala som sa po chvíli.

„Ďakujem,“ opätoval mi úsmev. „Čo by som bez teba robil...“

„Myslím, že by si nemal žiadnu ranu,“ uškrnula som sa a jemne doňho štuchla.

„Ale ja som sa pre teba pobil rád! Bránil som ti česť!“ pobúchal sa po hrudi a následne sme sa rozrehotali.

„Zayn?“ šepla som, keď sme zmĺkli.

„Áno?“

„Neodviezol  by si ma domov?“

„Jasné,“ vzdychol si. „Poď sa aspoň rozlúčiť s ostatnými,“ usmial sa a objal ma okolo ramien. A viete čo? Príjemne to hrialo. Možno.. Možno by som bola schopná náročky si zabudnúť bundu, aby ma musel objať. Možno...