There was a reason 12

Tatatáá, nová časť ;) ... V pondelok idem znova do školy, čiže asi znova nebudem mať až toľko času na písanie, ale myslím, že tak v stredu alebo v utorok by mohla byť čas znova :) (zajtra asi nie, ideme na návštevu a musím sa ešte učiť na písomku z chémie -_-)

Chalani neboli práve nadšení z toho, že ich tak rýchlo opúšťam. Nehovorím o Harrym, ten tam s nimi nebol. Asi sa niekde zašil. Žeby som mu prehovorila do duše? Dúfam, že áno. Potom jeho budúca bude ďakovať mne!

Prvýkrát v živote som sa viezla v takom aute. Čierny Range Rover, to bolo niečo. A Zayn bol aj celkom dobrý vodič. Ech.. hovorím celkom? Bol vynikajúci.  A bol aj dobrý spoločník. Cestou sa nám ústa nezavreli, stále sme o niečom kecali. O našich záľubách, obľúbených filmoch, hercoch, spevákoch, hudbe... Dokonca som mu púšťala niektoré slovenské hity z mobilu. Hoci absolútne nechápal čo spievajú, no páčilo sa mu to. Povedala som mu o slovenských zvykoch, jedlách a tak podobne. A tak ako aj pri Edovi, dôvod prečo som sa odsťahovala a rodina som preskočila a prepočula jeho otázky na to. Našťastie bol dosť chápavý, aby sa ďalej nevypytoval.

„Teraz zabočíš doľava a sme tam,“ usmiala som sa. S úsmevom ma počúvol a boli sme na mieste.

„A sme tu,“ vzdychol si a obzeral si okolie. „Ktorý byt je tvoj?“ uškrnul sa.

„A načo by ti to bolo?“ zahrkútala som a následne vyprskla do smiechu sprevádzaná Zaynom.

„Aby som ťa navštívil, keď sa budem nudiť!“ vyplazil na mňa jazyk. Potom sklonil hlavu a o sekundu na to mi venoval zmyselný pohľad.

„Tak sleduj, kam idem,“ povedala som a odopla si pás. „Ďakujem za odvoz a za všetko čo si pre mňa dnešný večer urobil. Veľmi si to vážim,“ usmiala som sa.

„Ja ďakujem za ošetrenie,“ usmial sa s iskričkami v očiach.

„To bolo kvôli mne... Tak ja idem, ahoj. Potom niekedy sa uvidíme,“ vystúpila som z auta, zamávala mu a roztrasene kráčala k môjmu bytu uvedomujúc si, že mi asi práve skúma pozadie. Minimálne zisťuje, kde vojdem. Neviem prečo, no pred vchodovými dverami som sa ešte raz otočila. Moje sivé oči sa stretli s jeho tmavými orámovanými vráskami úsmevu. S úsmevom som mu zakývala a zavrela za sebou dvere.

Páni, to bol ale deň! Len čo som vošla do domu začala som sa rýchlo vyzliekať a bolo mi úplne jedno, ktorý kúsok oblečenia skončil na akom kuse nábytku. Podprsenka mi stmila lampičku? Ts, a čo?! Ja som súrne potrebovala uvoľnenie v podobe horúceho kúpeľa. A s penou!

Keď som už bola celá nahá, nervózne som stepovala pred vaňou a čakala, kedy bude konečne plná podľa môjho vkusu. Jeden by si myslel, že mi treba cikať a prestupovaním z nohy na nohu sa to snažím potlačiť.

Po ukrutných piatich minútach som konečne mohla vojsť do vane. A užila som si to plnými dúškami. Do uší som si dala slúchadlá a pustila si moje najobľúbenejšie pesničky. Či už od anglických, slovenských či českých spevákov. A nechala svoju myseľ unášať do všetkých kútov. Najprv som sa nesnažila nad niečím konkrétnym zamýšľať. No skončilo to tak, že moje vnútro sa rozpoltilo na milión kúskov, keď zablúdilo na Slovensko. (Si v Londýne, nemalo by si vedieť trasu na Slovensko!) A potom som sa radšej rozhodla premýšľať o určitých veciach. O ľuďoch. O ľuďoch nachádzajúcich sa tu v Londýne, okolo mňa. O Zaynovi, Edovi, Harrym. Dvaja z nich mi prinášali radosť a jeden len neustále nervy. No ten s tmavými očami, krásnym úsmevom a dokonalými vlasmi... V tom som si na niečo spomenula a začala sa hrabať v mobile. V telefónnom zozname som najprv hľadala na Z, no Zayn tam nebol. Až potom som pomaly začala prečesávať kontakty.  A našla som ho pri G. Meno si dal Good a priezvisko bolo Friend. Good Friend. Znova a znova som si čítala jeho číslo a meno pri ňom a ústa sa mi mimovoľne roztiahli do úsmevu.

Znova práca. Tentokrát som začínala o druhej poobede a končila o desiatej večer. A pravdu povediac nebolo to veľmi dobré, pretože čím neskôr, tým horší ľudia tam chodili. A jediné čo som mala, boli nervy. Aspoň že šéf bol poobede iný. Mal asi tridsaťpäť rokov, blond vlasy a zelené oči. A .. Dalo sa s ním vychádzať oveľa lepšie ako s tým idiotom doobeda. Dokonca ak videl, že si zákazníci priveľa dovoľujú, sám ich sprdol, že buď majú ísť preč alebo byť slušný. Zlatý, nie?

Asi o siedmej večer sa tam objavil predmet mojich myšlienok za posledné dni.

„Čo ty tu?“ usmiala som sa na Zayna, keď priklusal k pultu.

„Bol som tu už ráno, no ty si tu nebola!“ odul sa.

„Ja za to nemôžem, že práve dnes robím poobede,“ zachechtala som sa a pripravila si blok. „Tak, čo si budeš želať?“

„Hranolky?“

„To tu bude stačiť?“ čudovala som sa.

„Neprišiel som sa tu najesť,“ prekrútil očami a následne sa zapozeral do tých mojich.

„Nie? Tak na čo si potom tu?“ uškrnula som sa vediac odpoveď. A tešila ma? S Hrejivým pocitom pri srdci musím uznať, že áno.

„Hádaj!“

„Nebudem hádať! A pohni si, pretože sa musím venovať aj ostatným,“ kývla som hlavou smerom k stolom, ktoré sa začali zaplňovať a moja spolupracovníčka nemala na starosti všetky z obsadených stolov.

„No... Tak práve mi chceš skaziť dôvod, prečo som tu,“ zosmutnel.

„Ale veď si musel vedieť, že sa ti nebudem celý čas venovať,“ zasmiala som sa. „Som predsa v práci!“

„A čo ak ti budem pomáhať? Začnem obehávať stoly spolu s tebou,“ usmial sa.

„To by si pre mňa urobil?“ neveriacky som sa naňho dívala.

„Samozrejme. Pre kamarátku všetko.“

„For good friend, right?“ uškrnula som sa.

„Takže si si to už pozrela,“ zasmiala sa a prikývol. „Áno, pre moju dobrú kamarátku.“

Zayn

Ako dni plynuli, Ema mi čoraz viac prirastala k srdcu. Chodil som ju navštevovať do práce, a dokonca som jej aj pomáhal. Za ten čas som sa trošku vypracoval. No nemyslite si, nechodil som pre objednávky, skôr som jej pomáhal umývať riady. A vlastne, aj to častejšie končilo penovou sprchou, no ani jednému nám to nevadilo.

U nás od vtedy ešte nebola. A to už prešli tri týždne. No pokiaľ viem, Edovi už nakreslila jeden z obrazov. Ten Londýn.

Nestretávali sme sa LEN v práci. Občas sme si šli niekde sadnúť. Napríklad som Starbucks, alebo sme sa len tak prešli po Londýne. Vedeli sme sa rozprávať dlho, dlho, no stále sme mali o čom.

 Trochu jej prekážalo, keď som fajčil,  preto som sa to snažil obmedzovať v jej prítomnosti. No ona mi to nezakázala. Ale vedel som, že jej to nie je dvakrát príjemné. Stále, keď náhodou vietor zavial jej smerom dym, skrivila tvár, no nevydala ani hlások. Za seba musím povedať, že mi prirástla k srdcu.

Vonku žiarili hviezdy a ja som znova fajčil opretý o stenu, keď mi začal zvoniť mobil. A po tých troch týždňoch čo sa poznáme na obrazovke prvýkrát svietilo JEJ meno. Dlho som neváhal s zodvihol.