There was a reason 10

Dnes len toľko.. Znova som to takto sekla, pretože sa mi to takto páčilo viac :D ... Pokračovanie.. Buď zajtra alebo v utorok ;)

http://www.doba.sk/2013/04/17/experiment-dokazuje-ze-zeny-su-krajsie-nez-si-myslia/ 

toto odporúčam pozrieť! Je to úplne úžasné video, ale ak sa vám to nechce pozerať, postačí aj článok :)

S Edom sme sa znova stretli pred London eye. Bol autom, takže ma zviezol a vystúpili sme pred jeho domom. Nebolo to nič veľké, no predsa to vzbudzovala prepychový dojem. Nehovoriac o tom, keď sme vošli dovnútra. Veľká otvorená hala a z nej sa prechádzalo do obývačky, viedli z nej aj schody na poschodie.  Obývačka bola prepojená s kuchyňou.

„Dáš si niečo?“ usmial sa stojac pred kuchynskou linkou.

„Vodu?“

„A čo tak niečo na jedenie?“ navrhol.

„Vieš vôbec variť?“

„Si píš, že viem! Náhodou, kým som čakal na teba som aj niečo uvaril. Pozri!“ zasmial sa a vytiahol nejaké plné taniere.

„Čo to je?“

„Čína!“

„A to mi chceš povedať, že si to robil ty?“

„Ochutnaj a uvidíš,“ uškrnul sa a podával mi paličky. Zamračila som sa, keď som ich chytila do rúk. Nemala som ani poňatia ako sa s tým narába.

„Nemáš radšej vidličku?“ spýtala som sa zamávala mu paličkami pred tvárou.

„Čo sa ti nepáči na týchto elegantných a kvalitných paličkách?“

„No.. asi to, že sú úplne nanič.“

„Ani nie..“

„Tak sa predveď, čo s nimi dokážeš!“

Ed zdvihol plecia ako: Dobre, ako myslíš.. Uvidíš, aká budeš prekvapená. A chopil sa ich. Najprv mi nimi predviedol niečo ako čínske bojové umenie, z čoho som sa veľmi smiala a nakoniec sa začal napchávať.

„Dáš si?“ natiahol sa ku mne s paličkami, medzi ktorými mal sústo. Spýtavo na mňa hľadel, no ja som len pokrútila hlavou  a znova si vypýtala vidličku. Konečne mi vyhovel a mohla som začať jesť aj ja. Popri jedení som ho pozorovala. Fascinovalo ma, ako tými paličkami narába. Mne to prišlo nemožné. A on to prekonal.

Keď sme dojedli, rozhodol sa poukazovať mi zvyšok domu. Vyšli sme na poschodie, kde bolo viacero dverí. Poväčšine tam boli spálne alebo kúpeľne. Jedna izba mala umelecký účel. Mal tam gitary, klavír, bubny, bicie.. Ani neviem na čo mu to všetko bolo, no mne sa to páčilo.

„Tu by sa ti určite hodil nejaký obraz,“ usmiala som sa a obdivovala zbierku hudobných nástrojov. Pre mňa to bola španielska dedina asi ta ako tie čínske paličky.

„Aj ja si to myslím. Len ešte neviem aký.“

„Niečo čiernobiele.“

„S tým súhlasím.“

„Len si nie som istá, či to má byť ten Londýn. Myslím... Čo keby som nakreslila teba s gitarou? V nejakej šialenej póze? Napríklad výskok do vzduchu?“

„To znie ako dobrý nápad,“ nadchol sa. „A kde by som mal dať ostatné obrazy?“

„Obývačku máš zariadenú novodobo, nehodí sa mi tam krajinka. Takže by som tam dala ten Londýn. A krajinku.. do niektorej z hosťovských izieb,“ usmiala som sa spokojná so svojim plánom.

„Čo by som bez teba robil,“ užasnuto si vzdychol a objal ma. „Dáš si ešte niečo na jedenie, pitie.. alebo niečo?“ spýtal sa ma s úsmevom, keď sa odo mňa odtiahol. „Alebo už rovno pôjdeme k chalanom domov?“

Neviem čo som chcela... Viem, že som nechcela stretnúť toho kučeravého debila, no ostatní mi neprekážali. A Zayn? Vlastne.. Ako to vysvetliť... Bola som smädná, no aj tak som prikývla na to, že môžeme ísť. Ale aby ste ma nechápali zle. Zayn sa mi pozdáva na rolu kamaráta.

„Tak, tu bývajú,“ oznámil mi, keď sme zastavili pred ich domom. Bol obrovský! V niektorých izbách sa svietilo a ja som premýšľala, kto asi čo práve robí.  

„Majú to tu pekné,“ hlesla som.

„A to si nebola ešte vo vnútri!“ potľapal ma po pleci a vystúpil vonku. Ani som sa nestihla spamätať, on mi už otváral dvere. Zamrmlala som ďakujem a snažila sa ukryť rozpaky, do ktorých ma priviedol. Veď sa nič nedeje, nie?! Bol len gentleman.

Z vnútra sa ozýval smiech a vrava. To ale bude podarený večer...

„Haha, priprav sa.. Sú to šialenci.“

„Neboj, už som s nimi mala tú česť,“ zamrmlala som mysliac, že to prepočuje.

„Naozaj? Kedy?“

„Dnes.. Došli do Nando’s.“

„A čo na nich hovoríš?“ Hlavou mi prebleskli všetky moje prirovnania na nich a prvotné dojmy.

„Sú v pohode,“ usmiala som sa. „Poďme už, nie?“ nedočkavo som stepovala predo dvermi, kým mi ich neotvoril. .... To som mohla urobiť aj sama, nie? Ach bože, som ja ale tupá.