There was a reason 9

Yup, nedala som včera časť... Ale mohli by ste zobrať do úvahy, že včerajší deň patrí medzi moje najkrajšie :) Cítila som sa... Ako vo filme.. Síce som chorá, no aj tak som šla vonku a a spolu s priateľom sme sa vybrali na lúku, kde sme si sadli na zem, on za mnou a v objatí sme pozorovali západ slnka :)

No dobré pre vás je, že ostávam doma... No ktovie dokedy... V stredu alebo vo štvrtok idem ešte len na kontrolu, pretože doktorka si zaumienila, že ma musí vidieť. (Rada pre mňa do budúcna, lekárku by som nemala odkladať na poslednú chvíľu) 

Časť mám rozpísanú už aj ďalšiu, keďže som to pôvodne chcela spojiť, no nakoniec som si to rozmyslela. Takže ju tu máte zajtra ;)

Takže odo mňa všetko. Užite si časť. A ako hovorí naša dejepisárka, Radosť v srdci, pokoj v duši! 

Zayna som nechala Zaynom a rozhodla sa pretrpieť tých zopár posledných minút. V tom čase tam bolo veľmi veľa ľudí. Takže som sa ešte viac tešila, že čoskoro končím. Boli to dokola stále nejaké objednávky, a zo všetkého mi šla prasknúť hlava. Div, že som neskákala, keď mi odzvonil koniec.

Šla som sa dozadu prezliecť, zobrala si kabelku a s rýchlo stúpnutou náladou sa vybrala domov. No len čo som sa dostala k dverám, niekto na mňa kýval. Zaostrila som na danú osobu a skoro mi spadla sánka.

„Zayn, čo ty tu?“ nechápala som.

„Nudil som sa, takže prečo nevyužiť čas a nespoznať sa s tebou?“ vyčaril úsmev a čakal na moju reakciu.

„Eh... Ale ... Ja idem domov. A... nepozývam ťa na návštevu,“ prehodila som. Len čo som sa naňho pozrela, snažil sa zakryť zármutok.

„Nevadí. Veď porozprávať sa môžeme aj po ceste, nie?“ uškrnul sa. „Teda.. Ak mi nechceš zakázať aj odprevadenie.“

„Hm, vlastne som nad tým uvažovala,“ trepla som a pozerala sa na okolie. Myslím, že toto ho zarazilo ešte viac ako predchádzajúca veta.

„Ako chceš,“ riekol sklesnuto. „Ak nechceš byť v mojej prítomnosti ja sa otočím a pôjdem preč. Stačí slovo.“ Mlčala som. Nevedela som čo chcem. Na jednu stranu sa mi nechcelo ísť domov samej, no na druhú stranu som nechcela, aby vedel kde bývam. Na jednu stranu mi bolo ukradnuté čo si o mne myslí, na druhej som si chcela získať kamarátov. Na jednej strane mi neprekážalo byť k nemu hnusná, no na druhej... Keď on mal tak smutné  očká.. „Fajn... Tak ja pôjdem,“ hlesol ešte smutnejší a otočil sa na päte. Chcela som jednoducho pokračovať v ceste. Veď ja som  nič nespravila, nie? Nič som mu nezakázala, ani som ho nevyhnala. Bola som slušná! Ale nemohla som to nechať tak. Veď on za nič nemohol. Vlastne bol celkom milý. Zastala som, zvesila plecia, silno sa nadýchla a rozbehla sa za ním.

„Azda si zablúdil? Bývam na druhej strane,“ zasmiala som sa, keď som ho dobehla a čakala na jeho reakciu. Bola asi takáto: Prvú sekundu nechápal čo sa deje. Cez druhú sa mu v tvári zračila nádej, cez tretiu sa mu začal črtať úsmev cez šiestu sekundu bol jeho úsmev v plnej sile. A na siedmej sa rozosmial.

„Uvedomuješ si, že si za posledných päť minút stihla vo mne vynútiť toľko emócií, ako sa ešte nikomu nepodarilo?“

„Eh.. A akých?“

„Všetko.. šťastie, smútok, sklamanie, nádej, prekvapenie.. A mnoho iných,“ uškrnul  sa.

„Nepreháňaj. Ale radšej už poď.  Dlho tu s tebou čakať nebudem,“ vyhlásila som a vybrala sa na odchod. Trvalo mu päť sekúnd, kým sa znova objavil vedľa mňa.

„Kde bývaš?“ spýtal sa ma s úsmevom.

„Eh.. Ja vlastne neviem,“ riekla som pravdivo. Zayn nechápavo zdvihol obočie a pokrútil hlavou.

„Ako sa potom chceš dostať domov?“

„No .. mám viacero spôsobov. Buď pôjdeme peši alebo taxíkom.. poprípade busom, no to by nebolo veľmi bezpečné. Vystupovala by som len na miestach, ktoré poznám. A ak by som nevystúpila tam kde, mám, vrátila by so sa na najbližšiu zastávku, ktorú poznám a odtiaľ šla peši. Pretože cestu mám len v hlave. Asi by mi už bodlo vedieť moju adresu, nie?“ zasmiala som sa.

„A taxík? Ako by si vysvetlila taxikárovi, kde chceš ísť? Robila by si mu GPS?“

„No.. Aj tak by to šlo. Ale najskôr by som zavolala Poolovi.“

„A to je zase kto?“

„Môj taxikár,“ hrdo som vypäla hruď. V tomto meste som už predsa len niečo dokázala!

„Ty máš taxikára? Ako to?“

„No.. Spoznala som sa s ním v prvý deň môjho príchodu do Londýna. On mi pomohol s hotelom, s prácou.. So všetkým,“ usmiala som sa pri predstave na môjho jediného kamaráta v celom Londýne. Teda.. Nemohla by som za kamaráta považovať aj Eda? A čo Zayna? Očividne o kamarátstvo stojí,. Inak by ma určite nečakal!

„On ti pomáhal s hotelom? Ty si ho nemala vybavený?“

„Nie,“ vzdychla som. Nepáčilo sa mi, kam smeruje táto konverzácia.

„Stalo sa niečo doma, že si odišla?“ spýtal sa starostlivo.

„Stalo sa veľa vecí... Musela som ujsť,“ povedala som takým tónom, aby bolo jasné, že sa o tom nemienim baviť. Mala som sto chutí od neho teraz utiecť. Snažila som sa zosnovať plán úteku, no aby to nebolo veľmi nápadné. Aby som mu tým neublížila. Aby sa nestalo, že už nebudeme kamaráti. Preto som ďakovala Bohu, keď práve okolo šiel na taxíku Pool, zastavil pri krajnici a zamával na mňa.

„Kamže, kam? Domov?“ skríkol s úsmevom.

„Domov!“ zasmiala som sa. „Sladký domov!“

„Poď, zveziem ťa,“ navrhol. Pozrela som sa na Zayna. Videla som na ňom, že nechce aby som šla. Možno by aj uvažoval o tom, že sa zvezie so mnou, ale aký by to malo zmysel? Dovnútra by som ho aj tak nepustila.

„Tak choď,“ usmial sa. „Večer prídeš k nám?“

„Mali by sme prísť. No všetko záleží od Eda.“

„Dúfam, že si ťa nebude chcieť nechať pre seba... Ak ti bude robiť návrhy, hneď mi volaj!“ smial, no asi to myslel vážne. Ale on si neuvedomoval, aké zimomriavky mi svojimi slovami priniesol. On za to nemohol, nevedel čo sa stalo. Myslel som to srandy... Určite. Utešovala som sa.

„Asi ti ušiel fakt, že ani nemám tvoje číslo.“

„No... A dáš mi svoje? Ja ti prezvoním a razom máš aj ty moje,“ uškrnul sa.

„No ja číslo nerozdávam pri takých krátkych známostiach. Ale ak chceš, môžeš mi dať svoje. Aby som ti brnkla, ak by sa niečo stalo,“ navrhla som. Zayn sa toho nápadu chytil, a vzal mi mobil z rúk. Naťukal svoje číslo, uložil sa a vložil mi mobil do ruky.

„Tak ja už bežím, ahoj!“ usmiala som sa naňho a rozbehla sa k taxíku.