There was a reason 8

Tadadáá.... Je tu nová časť!  :) .. Biola v podstate naučená a ... no .. k tomu Puškinovi sa nebudem vyjadrovať, keďže som do toho ani nepozrela ... Užite si čítanie a modlite sa, aby som ďalšiu časť pridala skôr ako v sobotu ;)

Dostal som pokyn, dostať sa do Starbucks pri London Eye. Ježiš, ale po ceste po ľudí... Horko ťažko som dokázal, aby ma nespoznali. Mal som čierne okuliare a v podstate som bol odetý na vojenský štýl. A celú cestu som čumel do zeme. Len nech ma nespoznajú! A Boh ma vyslyšal. Žeby si predsa existoval? Pomyslel som si a rýchlo sa pozrel do neba.

Našiel som si miesto v tom najodľahlejšom kúte kaviarne a trpezlivo vyčkával. Teda, trpezlivosť mi vydržala asi tak desať minút. Potom som už nutne potreboval cigaretu, no nemohol som tam fajčiť. Preto som sa len namrzene utiahol ešte viac do kúta a čakal, kým sa mi ozve Ed. A že mu to trvalo!

„Ahoj! Takže prídeš?“ zaznel v mobile jeho hlas.

„Môžem?“

„Áno. Kde si?“

„Sedím v Starbucks. Kde asi. A ak ťa to zaujíma, sedím tu už dosť dlho!“

„Vidíš nás?“ spýtal sa a ja som sa rozhliadol. Poriadne som vykukol a načahoval sa na každú stranu, až kým som ich nezbadal. Majiteľka dlhých hnedých vlasov bola ku mne otočená chrbtom, zatiaľ čo ryšavej štici som videl rovno do tváre.

„Áno, vidím.“

„Super, tak príď,“ usmial sa a zložil. Trochu som tam ešte pobudol a snažil sa ísť ležérnym štýlom. Čas som naťahoval ako najviac šlo, aj keď som tam chcel byť do sekundy.

Keď som tam už konečne bol a aj Ed si ma všimol, usmial sa na mňa a ozval sa.

„Ach, tu si.“

„Určite by som si to nenechal ujsť,“ zachechtal som sa. „Kde si môžem sadnúť?“

„Kde len chceš,“ rozhodil rukou Ed s úškrnom na tvári. Tak som sa pomaly pohol a rozhodol sa najprv zdvorilo zoznámiť s tým dievčaťom. Keď som ju zbadal, zistil som, že je ešte krajšia ako nám ju popisoval Ed. Samozrejme mala hnedé vlasy aj sivé oči, nádherný úsmev. No jej oči boli hlboké, inteligentné a prepaľovali človeka. No bolo v nich aj niečo, čo som nevedel popísať. Niečo, čo patrilo iba jej a ja sa to možno ani nikdy nedozviem, Nejaké.. životné poznanie, ktoré ju poznačilo.

Úsmev bol nežný a úprimný. Vlasy vyzerali hebké a ... No telo mala na zožratie. Útly pás a prsia primerané jej telu jej obopínalo biele tielko. Na krásnych nohách sa jej vynímali šortky a obuté mala čierne conversy. Čierne okuliare Ray Ban jej držali vlasy namiesto čelenky.

„Ahoj, ja som Zayn,“ ozval som sa a nastavil ruku, keď som toho už bol schopný. Mierne rozklepaná a s nervozitou v očiach sa postavila a prijala ju.

„Ja som Ema. Rada ťa spoznávam.“ Len čo to so svojím krásnym medovým hlasom zo seba vytisla, ja som si musel pritisnúť ju na moju hruď. Keď nad tým spätne premýšľam, možno to nebol práve najlepší ťah, no už to nevrátim. Chvíľku v mojom objatí pobudla bez pohnutia a bola viditeľne stuhnutá. A možno po dvoch sekundách sa začala zvŕtať a ja som pochopil, že jej to nie je príjemné. Samozrejme, že to moje ego nepohladilo. Nechápal som to! No pustil som ju a s ospravedlnením na ňu pozrel.

 „Rád ťa spoznávam, Ema,“ vážne som sa usmial a snažil zabudnúť na incident spred zopár sekúnd a šiel si sadnúť vedľa Eda. „Videl som tvoje kresby, sú úžasné.“

„Naozaj? Tak to ďakujem,“ zamrmlala . „Ed hovoril, že aj ty sa venuješ kresleniu. Ako dlho kreslíš?“ spýtala sa s nepredstieraným záujmom. Aspoň sme našli tému, pri ktorej budeme mať obaja čo povedať.

„Ani neviem.. Prakticky od malička,“ snažil som sa spomenúť si.

„Neukázal by si mi tvoje kresby?“ spýtala sa po krátkej chvíľke ticha.

„Rád. Ale nemám ich so sebou. A vlastne, ja si ich ani veľmi nenechávam. Väčšinou ich vyhodím. Ale mohol by som ti niečo nakresliť. Ak mi ty dáš možnosť vidieť tvoje kresby naživo.“

„Naživo? A načo?“

„Bude to mať lepší efekt,“ pokrčil som plecami. „A najradšej by som ťa chcel vidieť ako kreslíš. To by si mi neumožnila? Aspoň by som sa priučil novým technikám.“

„Novým technikám?“

„Áno,“ zasmial som sa. „A tiež by ťa chceli spoznať ostatní chalani.

„No... Eh...“ snažila sa niečo vykoktať. Popravde? Bolo to roztomilé.

„Ak to nepôjde inak, tak si ťa zavoláme aby si nám niečo nakreslila,“ uškrnul som sa a následne rozrehotal pri predstave ako by ju všetci chalani hltali očami. A najmä Harry. On by sa dal aj na balenie. „Priala by si si to?“ spýtal som sa potláčajúc smiech, pretože u mňa to bol vlastne dvojzmysel.

„Ak by ste zaplatili....“ vzdychla si.

„Platí. Takže kedy nás navštíviš? ... Ohľadom kresieb samozrejme,“ uškrnul  som sa a mrkol na Eda. On predsa vedel aký sú chalani.

„Zajtra večer má prísť ku mne,“ ozval sa Ed. „Môže rovno prísť aj k vám, nie?“ pozrel sa na ňu a ona pomaličky prikývla.

Ema

Znova práca. Znova to debilné Nando’s.  Začínam to neznášať. Od hnusných zákazníkov, cez hnusnú prácu až k odpornému šéfovi.  Keby som len mohla hneď vypadnúť. Vlastne... Aj by som mohla, nie? Budem mať tritisíc libier. A keď si ešte niečo objednajú tí z 1D...

„Ema! Okamžite choď vypratať tie stoly! Si tu na prácu, nie na vylihovanie a prázdne čumenie do steny!“ kričal na mňa šéf už asi po desiaty raz za ten deň.

„Veď idem...“zamrmlala som a pomedzi to si naňho šťavnato zanadávala. Debilný šéf. Všetko tu je debilné. S nechuťou som sa postavila a šla vypratať stôl s číslom päť, ktorý patril do môjho revíru. Kým som pracovala, gánila som naňho.

„Človek ťa platí, a ty na mňa ešte budeš takto hnusne zízať!“

„Prepáčte,“ afektovane som sa zaksichtila a odniesla taniere do kuchyne a hodila ich do drezu. Snáď ich niekto umyje. Teda.. ak sa pri tom páde nerozbili.

Doslova som odpočítavala sekundy, kedy konečne odbije druhá hodina poobede a ja budem môcť vypadnúť domov. Alebo sa aspoň poprechádzať. Proste vypadnúť.

„Ema! Prišiel zákazník!“ zakričal na mňa šéf. S vysokou nevôľou som sa musela znova postaviť a smerovať k stolu, kde už boli moji milovaní zákazníci.

„Čo si budete želať?“ spýtala som sa zahľadená do bloku.

„Ema?“ spýtal sa ma nejaký chlap. Teda.. chalan, ktorého som práve obsluhovala. A aj jeho kamošov. Zdvihla som pohľad a zahľadela sa do hnedých očí, ktoré som včera videla. Na tvári sa mu rozlial úsmev.

„Čo tu robíš?“ nechápavo krútil hlavou.

„EEch.. pracujem?.. A rýchlo mi povedzte objednávku. Šéf ma nemá príliš v láske a stále hľadá dôvod, vďaka ktorému na mňa môže nakričať,“ zamrmlala som.

„Sme zákazníci a tvojou prácou je, aby sme boli spokojní. A my budeme spokojní, keď sa s nami budeš rozprávať. Ak za tebou príde šéf, my s ním pokecáme,“ uškrnul sa. Niekto si odkašľal.

„Želáte si?“ ironicky som pozrela na kučeravého člena a pripravila si blok.

„Spoznať ťa,“ oslňujúco sa usmial a čakal na moju reakciu. A aká bola? Ak by mu po hlave netresol nejaký chalan s hnedými očami, asi by som to urobila ja. Ale asi by to skončilo fackou. Ten spôsob, akým sa na mňa pozeral.. Akým si ma prezeral. Dobre, že mu nezačala tiecť slina, sviniarovi.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa mi zaňho Zayn a potom poriadne zagánil na toho kučeravého, ktorý nahodil nechápavý výraz.

„Neboj, náš Hazza je iba trochu zaostalý,“ zaškeril sa ďalší z nich. Mal svetlé oči , hnedé vlasy a oblečené pásikavé tričko.

 „Predstavím ti ich,“ rozhodol sa Zayn.. „Takže, toto je Liam,“ ukázal na toho čo buchol do hlavy toho chlipníka. „Vedľa Liama je Niall.“ Poznávacie znamenie blonďavé vlasy, modré oči a žiarivý úsmev. „Oproti Liamovi je Harry.“ Kučeravý idiot.  „Vedľa Harryho je Louis.“ Pásikavé tričko. „A mňa poznáš,“ usmial sa.

„Ahojte, rada vás spoznávam. Ja som Ema,“ skoro na všetkých som sa usmiala. Len pri tom kučeravom som si zanechala chladný výraz. „Ale teraz by mi už fakt bodla objednávka.“

S počiatočnými výhovorkami mi nakoniec všetko povedali. Normálne som sa čudovala, kde sa to všetko do nich zmestí. No ja som tam nebola na posudzovanie stravovacieho lístka.

Keď som im už aj priniesla objednávku, pri mojom odchode od nich za mnou vybehol Zayn.

„Prídeš dnes aj za nami?“ spýtal sa s nádejou v očiach.

„Mám sa stretnúť s Edom a ten ma dovedie k nemu domov. Všetko je to na ňom. Sama sa k vám nedostanem.“

„Hm... A kedy končíš?“ spýtal sa s predstieraným nezáujmom a ja som sa pozrela na hodiny a usúdila, že o pätnásť minút.

„Fajn,“ usmial sa a odplachtil preč. Chlapi .. Kto sa má v nich vyznať?!