There was a reason 13

Prepáčte, že až dnes, aj keď som povedala, že buď v utorok alebo stredu, no ani jeden deň som nemala čas.. Včera som sa učila na písomku z matiky a prepisovala zošity, keďže mi dosť veľa poznámok chýbalo -_- .. Btw, tá písomka .. uf.. pevne verím v 3-ku -_- . mala som radšej zaspať či fláknuť tú prvú hodinu..

Vy ako žijete? Prvo májová pusa včera bola? :)

„Áno, Ema?“ s predstieraným pokojom som sa ozval.

„Zayn?“ vzlykla. Preletelo mnou snáď tisíc voltov, keď som si uvedomil, že plače.

„Deje sa niečo?“ vyhŕkol som rýchlo zo seba a nervózne si hrýzol peru očakávajúc všelijaké škaredé scenáre.

„Mohol by si prosím prísť ku mne domov?“ vzlykla hlasnejšie a potiahla nosom. Stavil by som sa, že si žmolila spodok trička ako to malo vo zvyku alebo si len objímala kolená.

„Samozrejme, už bežím do auta, len mi povedz čo sa stalo.“

„Prosím, prídi.. Ja sa bojím,“ hlesla.

„Čoho?“

„To ti porozprávam potom, len prosím príď. Ty si bol prvý, kto mi napadol. Chcem ťa pri sebe.“

„Samozrejme,“ vydýchol som vystrašený no potešený zároveň. Povedala, že si na mňa spomenula ako na prvého? Že ma chce pri sebe? Nemohol som tomu uveriť. „Budem u teba ako to najrýchlejšie pôjde.“

„Dobre. Pred bytom mi zavolaj, budem ťa navigovať,“ zasmrkala, rozlúčila sa a zložila. Ani som nedofajčil cigaretu, len ju hodil na zem, zahasil topánkou, bežal dovnútra pre kľúče od auta, oznámil chalanom, že idem preč a nevšímajúc si výkriky za mnou s otázkami: „Kam ideš?“ „S kým ideš?“ „Kedy sa vrátiš?“ za sebou zabuchol dvere a rozbehol sa do auta.

Uháňal som ako to auto dovolilo. (No snažil som sa, aby to veľmi neprekračovalo zákony.) Cestu som zvládol za pätnásť minút a vytáčajúc Emino číslo som bežal pred jej byt. Hneď po prvom zazvonení zodvihla.

„Už si tu?“

„Iste,“ usmial som sa do vzduchu. „Stojím ti pred bytom, kde teraz?“

„Počkaj, otvorím ti vstupnú bránu,“ zamrmlala. Rýchlo som schytil kľučku a čakal na ten zvuk, ktorý by mi naznačil, že mám tlačiť.

Keď som už konečne bol vo vnútri, viedla ma ďalej. „Teraz, zaboč doprava a nájdeš schody. Vyjdi na posledné podlažie a dvere vľavo.“ Už počas jej rozprávania som sa tam rozbehol. Našťastie tam nebolo veľa poschodí, takže sa to dalo zvládnuť. A za minútku som už stál pred jej dverami.

„Ema, som tu,“ povedal som, hoci som jej aj zaklopal na dvere.

„To ty si klopal?“ pípla vydesene.

„Samozrejme, že ja. Preto som sa ti aj ohlásil do mobilu.“

„Fajn... Idem ti otvoriť,“ povedala stiesneným hlasom, no mobil neskladala. Začal ma ovládať pocit bojazlivosti. O ňu, iste.

Začul som zacinganie kľúčov a zo zvukov, ktoré vychádzali zvnútra sa dalo vydedukovať, že všetko robila rýchlo a nekoordinovane. Čo za normálnych podmienok sa jej nikdy nestávalo. Keď sa konečne popasovala s dverami, veľmi rýchlo ich roztvorila a vystrašene sa na mňa pozerala s mobilom pri uchu. Vlasy mala ledabolo v drdole, na sebe oblečené sivé tielko a čierne tepláky. Nebola namaľovaná, no aj tak bola krásna. S takou krásou sa tak často nestretnete.

Pomaly ruku skladala vedľa tela a zrazu mi skočila do náručia. „Ach, Zayn, ja som sa tak bála!“ vzlykala mi do trička. Z môjho prvotného šoku som sa razom prebudil a začal ju chlácholivo hladiť po chrbte. Trepal som samé somariny, ktoré mi ako prvé napadli.

„Neboj Ema, už som pri tebe. Nič sa ti nestane... Neboj sa,“ a usilovne som ju hladil. Asi po piatich minútach môjho nezmyselného brbolenia a chlácholenia sa odo mňa na centimeter odtiahla, aby mi dovidela do tváre. „Poď prosím dovnútra,“ hlesla, no ani sa odo mňa nepohla. Bol na nej vidieť, že je ešte stále vystrašená. Mierne som si od sebe odtisol, no hneď ju objal okolo pliec. Vošli sme dovnútra, zabuchol som za nami dvere a ... nevedel som kam ísť ďalej. Ema si to asi neuvedomovala, tak som šiel za svetlom. (Ktoré bolo zažaté mimochodom asi všade.)Vošiel som do naširoko  roztvorených dverí, pretože som si myslel, že z nich práve vyšla. Za tými dverami sa skrývala jej izba. Nevyháňala ma, preto som sa do nej odvážil vstúpiť a doviedol som ju k posteli. Sadla si, a ja som si kľakol oproti nej.

„Čoho si sa bála?“ spýtal som sa po chvíľke ticha, kedy sa ozývalo len jej fňukanie.

„Budeš sa mi smiať,“ smrkla.

„Nebudem!“ vyhlásil som.

„Naozaj?“ zdvihla pohľad zo zeme a zapozerala na mňa svojimi sivými očami.

„Ver mi.“

„Ja... Prechádzala som si nástenku na twitteri. A veľa tweetov bolo o novom horore. Vraj, že je úžasný a bla, bla, bla... Tak som si povedala, že konečne nejaký horor si pozriem aj ja. Veď som nikdy žiaden nevidela, no bála som sa ich pozerať... A .. a.. teraz viem, že oprávnene. Tam boli duchovia a oni zabíjali ľudí!“ vykríkla s naširoko roztvorenými očami.

„Ema.. poď sem,“ sadol si veda nej na posteľ a privinul si ju k sebe. „Už som s tebou, dobre? A neopustím ťa kým sa neprestaneš báť alebo kým ma nevyženieš,“ uškrnul som sa.

„Tak to dúfam, že si si zobral aj pyžamo,“ zamrmlala mi do hrude. Zachechtal som sa.

„Prežijem to aj bez pyžama. A nie, neboj sa, nebudem spať nahý,“ uistil som ju, keď sa na mňa vystrašene pozrela, no po mojom vyhlásení, sa mi zase uložila na hruď. „Čo keby sme si pozreli nejakú komédiu?“ navrhol som s úsmevom. „Niečo by sme si uvarili alebo aspoň urobili popcorn, či nabrali zmrzlinu.“

„Myslím, že nič také doma nemám,“ vzdychla si. „Dlho som nebola nakupovať.“

„Tak ja skočím pre niečo do obchodu.“

„Nie!“ razantne vykríkla.

„Čo je?“

„Mňa tu chceš nechať samu?“

„Ach..“ inteligentne som zamrmlal. „Tak čo keby si šla so mnou? Cestou som videl supermarket. Možno minúta peši odtiaľto.“

„Zayn..“ prekrútila očami, dokonca aj nadvihla hlavu, aby som to videl. „Ja tu bývam, kde myslíš, že nakupujem?“ konečne sa zasmiala divne zachrípnutým hlasom od plaču. „No súhlasím, že pôjdeme spolu. Urobíme si filmový večer!“