New life 65

Ahojte :) ... Koľko bola odmlka? Skoro dva týždne? Uffff.. Viem, mala som sa v sobotu aspoň ozvať, no nevyšlo .. Asi vám poviem.. moje slová neberte až tak vážne :D

Možno ma za koniec zabijete.. neviem .. ale toto je definitívny koniec. (nerátam epilóg)

Tak, nech sa páči :) 

Začínalo sa stmievať a slabo poprchávať. No ja som vedel, že z toho razom bude búrka. Za strechami domov a vrcholčekmi stromov bolo vidieť vyčíňajúcu búrku. Blesky švihali jedna radosť a dážď sa začal stupňovať. No všetko dokopy to vytváralo zaujímavú scenériu. Všimol som si, že aj Diana bola týmto výhľadom zaujatá. Napriek divokému počasiu, v aute panovala po dlhom čase akási pokojná, uvoľnená, šťastná nálada. Že sme znova konečne spolu a ide spoločne na svadbu môjho najlepšieho kamaráta. Teda, už len zábavu. V podstate. Musel som sa usmiať a pohľadom som ju začal prepaľovať. Po chvíli sa k mne s jemným úsmevom na perách otočila.

„Dávaj pozor na cestu!“ zahriakla ma so smiechom.

„A just, nebudem!“ uškrnul som sa, no na krátku chvíľu som šibol pohľadom na vozovku. Predsa len, bolo mokro.

„Harry, prestaň,“ začínala byť nervózna. Vedel som to z toho, ako jej začalo mykať obočím.

„Prestanem, keď mi dáš pusu!“ zahlásil som, rýchlo sa pozrel či je prázdna cesta a naklonil sa pre pusu so zatvorenými očami. Počul som ako si hlasno vzdychla. (Urobila tak preto, aby som vedel, že len rezignovala a keby sa nebála o život, tak by na to nikdy nepristúpila.) No v momente ako som zacítil jej pery na tých mojich, bolo mi všetko jedno. No z pocitu spokojnosti ma vytiahlo silné trúbenie. Rýchlo som sa od nej odlepil a s naširoko otvorenými očami sledoval čo sa deje. No zrážke sa už nedalo zabrániť. Kamión idúci pred nami dostal šmyk, a šmykom cez celú cestu sa k nám rútil. Naposledy som sa pozrel do jej hnedých, slzami zaliatych a naširoko otvorených očí, šepol :milujem ťa a zvrtol volant.

Diana

Harry si zaumienil, že ma pobozká. Vedela som, že je to hlúposť, no ak by som nepristúpila, tak by sa na mňa neprestal pozerať. A on musel prestať. Veď pršalo, musel dávať pozor na cestu. Len preto som pristúpila na pusu. A čo sa stalo? Začula som trúbenie. Už som vedela, že je zle. Rýchlo som sa pozrela pred seba a pri pohľade na šmykom rútiaci sa kamión pred nami, sa mi do očí nahrnuli slzy. Bolo to zlé, veľmi zlé. Aj keby neviem ako chcel, nestihol by zabrzdiť, a aj tak kamión zaberal celú šírku cesty. Uprela som pohľad do jeho vystrašených, ospravedlňujúcich no predsa mäkkých očí.

„Milujem ťa,“ šepol a zvrtol volant.

„Aj ja ťa milujem,“ vykríkla som tesne predtým ako sa naše auto vyletelo z vozovky.

Hluk. Nejaké búšenie, pípanie a hlasy, ktoré sa mi zlievali do jedného. Hluk. Vnímala som to len ako jeden nepríjemný hluk. Chcela som sa pohnúť. Veľmi som sa chcela pohnúť. No musela som vynaložiť všetko úsilie aby som pohla čo i len prstom na ruke. No podarilo sa mi to. Síce ma zaliala horúčava a bolesť mi prešla celým telom, dokázala som to. A len tento malý pohyb zapríčinil, že aspoň tá masa hluku na chvíľku stíchla. A razom sa začala znova, no ešte silnejšia. Chcela som sa postaviť a vyfackať ich, nech sú ticho, že chcem spať. No radšej to úsilie vynaložila na pohnutie nohou. Bolo to oveľa ťažšie a stálo ma to veľa úsilia, no podarilo sa mi pohnúť veľkým prstom na pravej nohe. A bolesť bola o to väčšia. Prešlo mi to celou nohou, trupom a zakončilo sa to tupou bolesťou v hlave.

„Diana?“ začula som prvé zreteľné slovo, ktoré sa opakovalo.. myslím, že od toho istého človeka, no raz spýtavo, potom normálne, zrazu naliehavo a poslednýkrát to bolo už s dávkou smútku. Nechcela som, aby ten človek bol smutný. Nie, nechcela. Ani neviem kto to bol, no niečo ma nútilo, aby som otvorila oči. Najprv len na malú štrbinku, no to svetlo ma zabolelo. Pokúsila som sa o to znova. No na trochu väčšiu štrbinu. Verili by ste, že ma bolelo aj mať otvorené oči?

„Diana!“ niekto ma naliehavo chytil za ruku za čo som od bolesti sykla. „Prepáč..“ zamrmlal. „Zavolám doktora,“ s nadšením povedal a  niekde odbehol. Nechcela som byť sama. Prečo odišiel? Kvôli nemu som sa pokúšala otvoriť oči a postupovala túto bolesť. No zrazu na jeho mieste už bol niekto iný. Tá ruka bola jemnejšia, preto si trúfam povedať, že to bola žena.

„Zlatíčko,“ šepla. Po tretíkrát som pomaličky roztvorila oči. Rozklipkala to a nechala ich otvorené. Vtedy do izby vtrhli ďalší dvaja ľudia. Snažila som sa zachytiť kto to je. Najprv obrysy. Videla som cez hmlu, no postupom času sa mi všetko zaostrovalo. Tamto bol stôl, tam dvere a vedľa mňa sedela mama s Larou. Vo dverách bol nejaký muž v bielom a Tom. Tom bol ten, kto sa ku mne prihováral.

„Rodina,“ vzdychla som. Všetci sa s úľavou zasmiali a prihrnuli sa ku mne.

„Nechajte ju chvíľu na pokoji, dobre? Môžete byť tu, no musím ju prezrieť,“ milo sa k nim prihovoril doktor a pristúpil ku mne. Vracali sa mi spomienky ako som kedysi  tiež ležala na nemocničnej posteli.

Svetielkom mi svietil do očí a nútil ma, aby som sa naň pozerala. Robil to aj vtedy? Boli tu vtedy títo istí ľudia? Moja rodina? Bol tu aj niekto iný? Jeden  večer som nespala sama. Bol pri mne chlapec .. volal sa ... Mal kučeravé vlasy, zelené oči a nádherný úsmev. A na lôžku ma prvýkrát pobozkal. Dovtedy to bol môj najlepší kamarát. Volal sa ... Harry Edward Milward Styles.

„Pamätáte si, čo sa stalo?“ jemne sa ma spýtal. Premýšľala som. Je jasné, že sa niečo muselo stať. Inak by ma nebolelo celé telo a nebola by som pripútaná na lôžku.. Šla som na aute.. na svadbu. S Harrym. Dážď, kamión, šmyk.

„Kde je Harry?“ hlesla som namiesto odpovede. Nastalo ticho.

„Je mimo ohrozenia života. Nemáte sa čoho obávať...“

„Ale?“

„Ale je v kóme a nevieme na ako dlho. Každý človek v pude sebazáchovy stočí volant na druhú stranu a tým má väčšiu šancu na prežitie. Ak by tak urobil, vy by ste boli pravdepodobne mŕtva. No on stočil volant na seba. Musí vás fakt milovať. A bol zmierený so smrťou.“

Po týždni som sa vedela ako tak hýbať. Chalani nám vybavili spoločné izby. Trvalo im to, no aspoň som bola stále pri ňom. Bola som im za to veľmi vďačná. Celý čas som ho pozorovala a čakala aspoň náznak toho, že sa preberá, no nič sa nedialo. Bolo to ako päťročná čakať pri kozube na Santa Clausa, no on neprichádza. Ale ja som sa nevzdávala. Nechcela som si to pripustiť.

Po troch týždňoch ma prepustili. No ja som z nemocnice neodišla. Tentokrát ja som ich presvedčila aby ma nechali prespať na gauči. Trvalo to dlhšie, kým sa nado mnou zľutovali. V inom prípade, by som na seba bola hrdá, ale takto.. ďakujem pekne.

„Vieš čo sa mi dnes snívalo?“ spýtala som sa ho ako každý deň, márne čakajúc na odpoveď. „Nevieš to, ale viem, že to chceš vedieť. Tak ja ti to poviem. Snívalo sa mi, ako si bol u mňa pod posteľou,“ zasmiala som sa. „Spomínaš si? Viem, že spomínaš. Určite. A spomínaš  si, akú pesničku som ti spievala? Ako úplne prvú a ty si ostal v úžase...“ odmlčala som sa, aby mal čas odpovedať. „Áno, Torn,“ usmiala som sa so slzami v očiach a začala si ju pospevovať. Bolo to úplne nebadateľné, či skoro nepociteľné, no predsa to bolo. V mojej dlani sa niečo pohlo. A to niečo bola jeho ruka. Otrasená som ju pozorovala a v očakávaní čakala na ďalší pohyb. No nič sa nedialo. Usúdila som, že sa mi to len zdalo. Stíchla som. Na malú chvíľu, na ozaj malú chvíľku som už dúfala, že sa prebral. Na chvíľočku sa ku mne predieralo šťastie, no to v momente zmizlo a zahrabalo sa pod čiernu zem. Hrala som sa s jeho nehybnými prstami a stalo sa to znova. Ani neviem ak dlho som tam sedela a opakovalo sa to častejšie. Bála som sa vyskočiť pre doktora aby som niečo nezmeškala. Preto som tam len sedela a čakala. Pozorovala som jeho dokonalú tvár, keď sa aj tam niečo pohlo. Jemne zvraštil obočie, zaklipotal mihalnicami a otvoril oči.