New life 64

Menšia pauzička bola .. prepáčte.

Yes, zajtra ideme na lyžiarsky. Konečne už mám aj lyže a veci k tomu potrebné. Ak to všetko prežijem, v sobotu by mohla byť časť. Ak nie časť, tak aspoň nejaké zážitky alebo niečo. Proste sa ozvem, aby ste vedeli, že žijem :P 

Koniec sa závratne blíži. Možno také .. Dve časti a epilóg? Alebo jedna a epilóg? Niečo také.. Uvidí sa. A k novej poviedke. Viem záchytné body a niektoré scény mám presne pred očami. Možno to bude trošku .. drastickejšie? Možno to zjemním, ešte si nie som istá. Ale viem, že si musím napísať osnovu, aby mi to všetko šlo ľahšie. 

50 000 zobrazení :O Páni, som neuveriteľne šťastná :) Veľmi vám ďakujem, že ma podporujete a čítate moje "príbehy" :)

Takže toľko :) Majte sa tu krásne :) 

Harry

Plán zosnovaný s pomocou Rose, bol dobrý. No aj tak som sa trošku bál. Veď prečo by som nemal, nie? Ona sa mi toľkokrát chcela ospravedlniť, no ja som to .. Vlastne prijal, no nevedel som sa zmieriť s predstavou, že tie jej mäkké pery kedysi okupoval aj môj najlepší kamarát. Šlo mi to proti srsti. Komu by nešlo, nie?

Keď sme už konečne Danielle uniesli, šli sme do nášho domu. A čo sa stalo? Prepadol ma strach. Očami som hľadal Rose, a tá sa na mňa zrazu súcitne pozrela. Otočila sa na kolesách a zamierila, sama nevediac kam. Skončili v maličkej izbe, do ktorej sme skladovali nepotrebné veci ako: staré oblečenie, rozbité gitary, pokazený keyboard a zopár našich starých hračiek.

„Niektoré tieto veci by ste mohli dať  na charitu,“ hlesla Rose obzerajúc sa okolo seba.

„Asi by to nebol zlý nápad,“ zamrmlal som a schytil do ruky plyšáka, ktorého som kedysi miloval.

„Harry, ty sa bojíš,“ súcitne sa na mňa pozrela a priblížila sa ku mne. Kľakol som si, aby som sa nad ňou netýčil a slabo prikývol hlavou. „Nemáš sa čoho báť. Veď ona ťa ešte stále ľúbi.“

„Ale ja som sa s ňou nezmieril, keď to tak chcela. Možno to už nechce,“ šepol som s obavami v hlase.

„Hlupáčik,“ sladko sa zasmiala a krútila hlavou. „Nad tým ani neuvažuj. Poznám ju ako svoje topánky. Ver mi,“ pohladila ma po vlasoch. Jej dotyk mi bol príjemný. Privrel som oči a chcel som, by ma hladila ďalej. Nemyslite si o mne, že tam šlo o niečo viac. To vôbec nie. Len z jej dotyku sálalo teplo, pochopenie, útecha a priateľská láska. Bolo to tak upokojujúce. Vytiahla zo mňa obavy.

„Rose?“ zdvihol som hlavu.

„Áno?“

„Ako ti to ide s Danielom?“ Na jej tvári sa zračil úsmev.

„Ľúbim ho a on mňa tiež. Podporuje ma, no neľutuje. A to ja potrebujem cítiť. Robí, akoby sa nič nezmenilo. Samozrejme, že už nemôžeme robiť také aktivity ako kedysi, no jeho správanie sa ku mne nezmenilo. Stále sa zo srandy hádame alebo sa hádame o logických veciach. Doberá si ma do tej miery, ktorú uzná za vhodnú a väčšinou je to zdravá miera. Rodičia si z nás robia srandu,“ zasmiala sa. „Že vraj sa  o chvíľu vezmeme,“ odmlčala sa. „A vieš, že by som ani nebola proti?“

„To ti verím. A som za to veľmi rád,“ usmial som sa. „Pozveš ma na svadbu?“ tvárou mi prebehol úškrn.

„To si píš, že ťa pozvem. Pôjdeš za doprovod Diany,“ vyplazila na mňa jazyk a jemne ma postrčila k dverám. Jasne mi ukázala, že už musím konať.

Rose sa pridala k tancujúcim a ja som pohľadom hľadal Dianu. Keď som u konečne zbadal, obišiel som ju, aby som sa jej mohol zjaviť za chrbtom. Keď som už stál za ňou, poklopal som jej po pleci.

Preľaknuto sa otočila a keď ma zbadala, zapozerala sa na topánky.

„Ahoj,“ riekla.

„Ahoj.. Aká otrepaná fráza na tú dlhú dobu čo sme k sebe neprehovorili.“ Tak veľmi som chcel aby to vyšlo, až som nevedel čo mám povedať a trepal dva na tri.

„A čo iné som mala povedať?“ nechápala.

„Láska, dlho sme sa nerozprávali. Ako si sa za tú dobu mal?“

„Hneď potom ako by som ti vtisla  dlhý bozk,“ sarkasticky sa zasmiala a jemne šialeným výrazom. No ona ho stále vedela dobre, zahrať, takže som sa nebál.

„No... Neprekážalo by mi to,“ zasmial som sa.

„To sotva.“

„Povedz mi, že ku mne už nič necítiš a dám ti pokoj.“

„Nechcem aby si mi dal pokoj,“ zamrmlala a mne tým spôsobila šok plný radosti a nadmernú explóziu nádeje a lásky. Po čase, keď som zachytil jej pohľad sa mi pery vykrivili do úsmevu. Chytil som ju za ruku a vytiahol do mojej izby. Ukázal som jej, nech si sadne a tak aj urobila. Začala sa obzerať po izbe. Asi si chcela na všetko rozpamätať alebo neviem. No bolo ticho. Trápne ticho. Niečo protivné sa vo mne ozvalo, že ona to ticho má prerušiť, že ja som už krok urobil. Preto som zanovito mlčal a oprel sa o dvere. Po čase prehovorila.

 „Asi by sme si to mali vysvetliť, čo?“

 „Tak to asi bude najlepšie. No, neviem či to chcem všetko počuť..“ hlesol som.

„To so Zaynom bol omyl,“ vyšlo z nej. A presne to som už počúvať nechcel. Napočúval som sa toho dosť.

„Toto počuť nepotrebujem. Raz si mi to vysvetlila a vysvetlil mi to aj Zayn. A keďže sa vaše verzie zhodovali, verím vám.“

„Tak ti to poviem inak. Teda.. niečo iné.“ A začala rozprávať. To čo hovorila mi roztopilo aj ten posledný kúsok ľadu čo som mal v srdci. Ostalo tam len teplo, radosť a najmä láska.

„Takže..“ odmlčal som sa a hľadal správne slová. „Ma ešte stále miluješ?“

Potichu sa zasmiala. „Myslíš, že by som bola schopná iného citu?“

Pokrútil som hlavou.

 „A čo ty?“ Rozosmial som sa. „Nesmej sa,“ osopila sa na mňa so škaredým pohľadom plného šťastia. Bolo to divné.

„Ach, miláčik,“ vzdychol som si s úľavou a so smiechom som sa k nej prirútil. Chytil som ju za bradu a zapozeral sa jej do čokoládových očí, ktoré som tak miloval. Boli tak krásne a v nich bolo toľko lásky. Pomaly som sa k nej priblížil a medzi našimi perami nechal len malú štrbinku, ktorú som nakoniec aj porušil. Bolo to úžasné a opätovne vo mne vybuchovali ohňostroje. Akoby to bolo prvýkrát čo som ju pobozkal na nemocničnom lôžku.

Po našich „hádkach“ ktoré mi tak pripomínali našu minulosť sme sa vybrali von z izby. Nikto tam už nebol.

„Hm, asi už odišli,“ prehodila Diana a upravila si vlasy.

„Nehovor,“ ironicky som sa na ňu fľochol a následne ju pobozkal. „Poď, pôjdeme za nimi.“

„Nepil si?“

„Eh...“ zamyslel som sa a spomenul si na zopár pohárikov, no pokrútil som hlavou a začal hľadať kľúče od auta. Po chvíli som ich našiel zapadnuté pod gaučom a mohli sme vyraziť.