New life 51

Prepáčte, že som včera časť nedala, no bola som sa korčuľovať v meste, tak som nestihla :) 

Domov som cestovala autobusom. Nastupovala ako som úplne prvá, takže som mala šancu sa dostať sa úplne dozadu na 5-ku. Schúlila som sa v kútiku, hlavu som si oprela o okno a potichučky plakala. Vonku pršalo a v autobuse bolo tiež šero. Svetlá boli bu´d pokazené alebo.. nie, určite boli pokazené. Snažila som sa plačom zo seba dostať všetko trápenie, no nepomáhalo mi to. Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac to bolelo. Preto bolo logické, že som sa chcela zabarigádovať od všetkých pocitov, no nešlo to. Na to bolo ešte príliš skoro. Nevedela som prestať myslieť na Harryho výraz keď ma zbadal spolu so Zaynom a už vôbec na Harryho, ktorý v mizérii sedel na zemi. Ten pohľad ma bude prenasledovať až do konca života.

Vedľa mňa si sadla nejaká partia mladých ľudí. A mám taký pocit, že chceli vyhodiť aj mňa, pretože niekto sa k nim nevzmestil, no ja by som aj tak neodišla. Smiali sa a robili hlúposti. Boli tam dve dievčatá a dvaja chlapci. Jeden už bol pár, no tí druhí ešte len prekonávali prekážky z kamarátstva do vzťahu. Naťahovali a užívali si život. To ma len donútilo ešte viac zosmutnieť. Teda ak sa to vôbec dalo. A myslím si, že tí mladí si to aj všimli, pretože len tak odrazu stíchli. Asi mi nechtiac vyšiel nejaký vzlyk alebo niečo.

„Je vám niečo?“ spýtalo sa dievča, ktoré sedelo vedľa mňa. Podľa hlasu som jej odhadovala približne taký vek ako ja. Utrela som si slzy a zdvihla hlavu. Malo dlhé hnedé vlnité vlasy a veľké modré oči, ktoré ma skúmali.

„Nič sa nedeje, bavte sa ďalej,“ pokúsila som sa o úsmev a chcela sa naspäť schúliť k oknu.

„Kde máte namierené?“ nedala sa odradiť.

„Do Holmes Chapel,“ zamrmlala som.

„Vážne? My tiež. A preto si myslím, že by sme vás mali rozveseliť, keďže si ešte užijeme zopár hodín cesty.“

„Deprimuje ma, že mi vykáš. Veď mám iba 18.“

„Prepáč,“ zasmiala sa milým smiechom. „Ja som Mia, toto je Luke,“ ukázala na pohľadného chlapca, ktorý možno o chvíľu bude jej priateľ. „A toto sú Lizzy a Boris,“ ukázala na zaľúbení párik. Vyzerali byť sympatický. „Prečo plačeš?“ zaujímala sa Mia.

„Lebo som ublížila životnej láske a možno ju aj nadobro stratila,“ snažila som sa usmiať no slzy boli silnejšie. Rýchlo som si ich utrela a falošne zasmiala.

„To mi je ľúto. No, ak ste boli fakt tak zaľúbení, myslím, že by ste nemali zahodiť.“

„Ja to ani zahodiť nechcem. Lenže strašne  som mu ublížila.“

„Ak ťa ľúbi, prepáči ti to. Len nesmieš prestať bojovať,“ chytila ma za ruku a prepaľovala ma pohľadom. Ani som sa nečudovala, že sa do nej Luke zaľúbil. Bola presvedčivá a pôvabná. Naklonila som sa k nej.

„Tak ani ty si potom nenechaj ujsť Luka,“ zašepkala som. Jej oči pritom mykli k nemu. Jasný dôkaz, že som mala pravdu. Usmiala som sa. Asi prvýkrát nie falošne.

Cesta domov ešte bola dlhá. Občas som sa s nimi rozprávala, no zároveň som im chcela nechať priestor. Veď cestou býva najväčšia zábava. Dozvedela som sa, že idú na predĺžený víkend. Borisovi rodičia tam majú chatu a nechali mu kľúče. Asi mu fakt dôverovali. Títo ľudia mi pomohli skrátiť cestu. Aspoň časť z nej som sa neutápala v žiali. A aj vtedy, keď som sa k nim nezapájala, matne som vnímala ich smiech a to ma upokojovalo. No aj cesta musela skončiť. Vystupovali sme na tom istom mieste. Vonku bolo hnusné počasie, takže som sa rozhodla dať si pod kapucňu aj čiapku. Keď som si dala kapucňu dole, Mia na mňa vyvalila oči.

„Ty..ty.. ty si Diana!“ neveriacky vykríkla.

„Hm,“ dostala som zo seba a rýchlo si natiahla čiapku a na to kapucňu.

„Ako som si to mohla nevšimnúť, čo som ja za directionerku...“ hundrala. „Dáš mi podpis?“ rozžiarila sa.

„A preto som bola rada, že si si to nevšimla...“

„Prosím. A neboj, ak nechceš nikomu nepoviem, že som ťa tu stretla. Ani že máš problémy s Harrym.“

„Tak to fakt nechcem. Kde sa ti podpíšem?“ spýtala som a vzala si pripravené pero. Asi po desiatich minútach sme sa rozlúčili a a som sa vybrala svojou cestou. Hoc to nebolo úplne najkratšia cesta, nechcela som ísť taxíkom, ale si prevetrať hlavu. No len čo som sa ocitla znova sama, moju hlavu ovládli spomienky, výčitky, všetko čo ma bolelo. Najpv mi vyšla jedna slza, za ňou druhá a domov som došla už úplne vyschnutá od toľkého plaču. Len čo som za sebou zavrela dvere, začula som mamin hlas.

„Lara, ty si už doma?“ ozvalo sa z kuchyne.

„Nie. Ja som už doma,“ hlesla som, keď som došla za ňou a hodila sa jej do náručia.

„Diana, čo tu robíš? Čo sa stalo?“ pýtala sa ma kým si pritískala a hladila po vlasoch. No ja som nevedela odpovedať. Otriasali mnou vzlyky. A ona ma potom už iba tíšila. Keď som sa trošku upokojila, šla ma uložiť do postele. Do mojej starej postele, kde som aj spala s Harrym. Či ako kamarátka alebo priateľka. Všetko som to mala pred očami akoby sa to stalo včera. Vyčerpaná som zaspala. Dokonca sa mi ani nič nesnívalo. Na druhý deň keď som sa zobudila, ležal vedľa mňa Tom. Ústa mal mierne pootvorené a držal ma za ruku. Mierne som sa pousmiala a snažila sa na nič nemyslieť. No márne. Znova mnou otriaslo. Tom otvoril oči a hneď ma začal tíšiť. No to mi skôr k plaču dopomáhalo ako zabraňovalo. No po čase jeho hladenia a mlčania som sa upokojila. Vedela som, že mu to všetko musím vyrozprávať. Tak som to aj urobila. A rozhodla som sa, že zo seba cez rozprávanie nevydám ani jeden vzlyk. A že sa mi to aj podarilo. A vedela som ešte jednu vec.

„Podáš mi prosím ťa mobil?“ spýtala som sa a hneď som ho mala v ruke. Bez rozmýšľania som vytočila číslo a čakala, kedy ho zodvihne. A keďže to bol manažér a to bolo súčasťou jeho práce, dlho som nečakala.

„Diana, konečne si sa ozvala. Chalani mi všetko povedali.“

„To je fajn, aspoň to nebudem musieť robiť ja. Ja... Prepáč Paul, ale budem si musieť nájsť iného manažéra. Ďakujem. Veľmi si mi pomohol, no asi poprosím Peeta nech je môj normálny manažér, nie len pomocný. Prepáč a ešte raz za všetko ďakujem. Bez teba by som nebola tam kde som. A... pozdrav chalanov,“ hlesla som a zrušila hovor. Vedela som, že to bolo drzé gesto, no proste už som mala pocit, že to nevydržím.

„Uvidíš, všetko sa vyrieši,“ usmial sa Tom.

„Ďakujem, že si tu,“ usmiala som sa. „Kde sú ostatní?“

„Šli nakúpiť nejaké veci. A najmä veľa zmrzliny. Vieš Lara určite vie, ktorá je najlepšia na zlomená srdce,“ uškrnul sa a ja som sa zachrípnuto zasmiala.

„Vidíš, že to ide,“ pohladil ma po líci. „A čo keby si si teraz šla na niečo zahrať? Teda, lepšie povedané mne. Už mi chýba len to hranie a spievanie bez príčiny. Na koncerte je to také ... veľké,“ usmial sa a postrčil ma.

Takto ma Tom zabával dlhú dobu. Po niekoľkých týždňoch som všetok ten smútok naučila kontrolovať a bola som schopná vyjsť si s kamarátkami von. Predtým som tak nerobila, pretože po tom ako som zistila, že rozchod mňa a Harryho je skoro v každom časopise, som sa bála, že ma chytia nejakí novinári a vycapia na titulku ďalšiu moju uplakanú fotku. Len už nie s kuframi ako odchádzam z ich domu, ale ako by som sa rozplakala pred novinármi z rozprávania.

No znova to zabolelo, až keď som stretla Trishu.