Tak.. ako začať. Je toho hrozne veľa... Okey, začnem takto.
Keď je všetko v poriadku, nevyskytne sa nič zlé. Som brutálne šťastná a zdá sa mi, že všetko vychádza podľa plánu. Mávam takéto časy asi dva týždne občas aj viac v kuse a potom raz toľko týždňov sa na mňa valí všetko zlé. Mám chuť plakať, kričať a všetko to zo seba dostať, no to sa nedá. Ja nechcem aby ma ostatní hovorili, že všetko bude v poriadku, lebo nebude. Nikomu nemôžem povedať všetko. Raz za čas sa mi už nechce robiť, že je všetko v poriadku a vtedy sa všetci začnú zaujímať. Lenže z toho plynú len ďalšie problémy. Ja mám potrebu sa vyrozprávať a potom ľutujem, že som nedržala jazyk za zubami. Teda, občas neľutujem. Lebo dostanem dobré rady. A práve teraz som v období mizérie, kedy nič nevychádza.
Hrozne sa na niečo teším? Tak je 99% šanca, že to vôbec nevyjde a bude to totálne zlé. Viď štvrtok a v podstate aj včerajšok. Teda, včera mi bolo dobre, veď na vodnej so spolužiakmi a zopár inými študentmi. Či už áčky alebo zo Šrobárky. Ale.. malo to byť inak. On mi narozprával, že keď nám nevyšiel štvrtok, tak si svoju spoločnosť užijeme aspoň v piatok. A on to potom zruší? Znova? Bohu vďaka, že som tam mala moju super kamošku a kamoša. Lebo bez nich by ma tam šľahlo. Hoc v podstate ma tam skoro šľahlo s nimi. Či už z tej funny atmosféry čo tam bola, či ako sme sa rozplývali s kamoškou nad čašníkom alebo z toho koľko som ťahala s kamošom. (Naučila som sa krúžka! A kamoš sa mi smial, že sú malé.)
A teraz sa v podstate dostávam aj ku problému a´lá z poviedky utieklo napätie a dlho sa tam dejú iba pekné veci. Písala som pekný život do poviedky a vžívala som sa do toho. A nedochádzalo mi, že z toho uteká iskra. Len som chcela aspoň písať pekný život. Tak akosi som si to vykompenzovala. Dokonca je pravda, že som to nemala úplne vymyslené. Mala som líniu deja, no tie opletačky okolo toho som vymýšľala za pochodu. Občas sa mi podarilo vymyslieť pred písaním, no aj tak. A je pravda aj to, že som to písala v podstate z povinnosti. Teda, ani je tak z povinnosti, ale zo zvyku. Už mi to neprivádzalo takú radosť ako kedysi. Ale teraz zisťujem, že mám potrebu písať. No neviem ako dlho ešte potiahnem New life. Možno to skončí o 10 častí, možno skôr, možno neskôr. Neviem, no určite to budem musieť zhustiť a nedávať tam tie pekné opletačky. Takže v novej časti čakajte Harryho a Dianu, ukončím ten výlet a ide sa do "tuhého". Teda, dúfam, že sa to podarí podľa mojich predstáv a nebude ten odchod trvať na celú časť. Neskôr urobím skoky v čase, aby som sa dostala k podstate textu a... ukončím to.
Dúfam, že som vás neuspala. Majte sa krásne, večer čakajte časť.
Keď je všetko v poriadku, nevyskytne sa nič zlé. Som brutálne šťastná a zdá sa mi, že všetko vychádza podľa plánu. Mávam takéto časy asi dva týždne občas aj viac v kuse a potom raz toľko týždňov sa na mňa valí všetko zlé. Mám chuť plakať, kričať a všetko to zo seba dostať, no to sa nedá. Ja nechcem aby ma ostatní hovorili, že všetko bude v poriadku, lebo nebude. Nikomu nemôžem povedať všetko. Raz za čas sa mi už nechce robiť, že je všetko v poriadku a vtedy sa všetci začnú zaujímať. Lenže z toho plynú len ďalšie problémy. Ja mám potrebu sa vyrozprávať a potom ľutujem, že som nedržala jazyk za zubami. Teda, občas neľutujem. Lebo dostanem dobré rady. A práve teraz som v období mizérie, kedy nič nevychádza.
Hrozne sa na niečo teším? Tak je 99% šanca, že to vôbec nevyjde a bude to totálne zlé. Viď štvrtok a v podstate aj včerajšok. Teda, včera mi bolo dobre, veď na vodnej so spolužiakmi a zopár inými študentmi. Či už áčky alebo zo Šrobárky. Ale.. malo to byť inak. On mi narozprával, že keď nám nevyšiel štvrtok, tak si svoju spoločnosť užijeme aspoň v piatok. A on to potom zruší? Znova? Bohu vďaka, že som tam mala moju super kamošku a kamoša. Lebo bez nich by ma tam šľahlo. Hoc v podstate ma tam skoro šľahlo s nimi. Či už z tej funny atmosféry čo tam bola, či ako sme sa rozplývali s kamoškou nad čašníkom alebo z toho koľko som ťahala s kamošom. (Naučila som sa krúžka! A kamoš sa mi smial, že sú malé.)
A teraz sa v podstate dostávam aj ku problému a´lá z poviedky utieklo napätie a dlho sa tam dejú iba pekné veci. Písala som pekný život do poviedky a vžívala som sa do toho. A nedochádzalo mi, že z toho uteká iskra. Len som chcela aspoň písať pekný život. Tak akosi som si to vykompenzovala. Dokonca je pravda, že som to nemala úplne vymyslené. Mala som líniu deja, no tie opletačky okolo toho som vymýšľala za pochodu. Občas sa mi podarilo vymyslieť pred písaním, no aj tak. A je pravda aj to, že som to písala v podstate z povinnosti. Teda, ani je tak z povinnosti, ale zo zvyku. Už mi to neprivádzalo takú radosť ako kedysi. Ale teraz zisťujem, že mám potrebu písať. No neviem ako dlho ešte potiahnem New life. Možno to skončí o 10 častí, možno skôr, možno neskôr. Neviem, no určite to budem musieť zhustiť a nedávať tam tie pekné opletačky. Takže v novej časti čakajte Harryho a Dianu, ukončím ten výlet a ide sa do "tuhého". Teda, dúfam, že sa to podarí podľa mojich predstáv a nebude ten odchod trvať na celú časť. Neskôr urobím skoky v čase, aby som sa dostala k podstate textu a... ukončím to.
Dúfam, že som vás neuspala. Majte sa krásne, večer čakajte časť.
uf New Life bude mať ešte grády... teším sa na to :D
OdpovedaťOdstrániťDúfajme :D
Odstrániť