New life 46

Sorry, že až teraz večer, no inokedy to nešlo. A či bude časť zajtra ešte poriadne neviem, keďže sa mi treba učiť matiku a chémiu. Držte palce z oboch predmetov budeme písať písomku.

Niall

Len čo Harry s Dianou odišli, prišiel mi dom prázdny. Cítil som, že bez Dianinej podpory sa ostatní budú do mňa navážať kvôli Lucy. Ja viem, že mi zatiaľ ešte ani poriadne s ňou nepomohla, no ja som chcel jej rady. Veď je vo vzťahu už dlho a šťastne, tak kto by mi pomohol viac? Dokonca ona sa pozná aj s Lucy, preto by vedela nám dvom dopomôcť. Je to vôbec normálne? Že sa mi páči dievča, ktoré poznám ledva týždeň? Možno so mnou niečo nie je v poriadku. Možno sa potrebujem liečiť. A možno si to celé len namýšľam.

„Niall?“ šepla Lucy, keď sme v kuchyni boli už len my dvaja.

„Áno?“ usmial som sa a prebudil z myšlienok.

„Pôjdeš so mnou na ten konkurz? Nikoho iného tu nepoznám a s ostatnými chalanmi nemám taký vzťah ako s tebou. Potrebujem ťa tam, pretože sama to nezvládnem,“ sklonila hlavu. Dokonca sa mi zdalo, že sa začervenala. Bola taká rozkošná!

„Isteže tam s tebou pôjdem. Ani som neuvažoval o inej možnosti.“

„Bojím sa,“ šepla.

„A čoho?“

„Že zabudnem kroky. Že sa mi popletú nohy. Že sa im nebudem páčiť a že budem najhoršia,“ zamrmlala.  Nechápal som to. Veď bola úžasná. Videl som ju tancovať a šlo to od srdca. Ako si mohla myslieť, že sa jej to nepodarí? Ja som si bol istý, že Cher ju s radosťou príjme a bude z nej očarená. Inak to ani nemohlo byť. Keď som si konečne našiel dievča, ktoré sa mi páči a ona by sa musela odsťahovať naspäť do Livingstonu. Teda, ona v Londýne ešte nebola úplne nasťahovaná, no ja som to bral ako hotovú vec a iná možnosť nepripadala do úvahy.

„Lucy, to nie je možné. Si úžasná.. Úžasne tancuješ. Je nemožné, aby sa ti to nepodarilo. Uvidíš. Už to máš v kapse!“ chytil som ju za ruku a zapozeral sa jej do očí. Hoc iba takto ponad stôl, no bolo to.. Bolo to magické. Spaľovala ma pohľadom a ja som videl, že mi verí. Alebo aspoň chce veriť. „Kedy tam máme byť?“ spýtal som sa po chvíli.

„Konkurz sa začína o druhej poobede. Takže chcem tam byť najneskôr o pol druhej. Vyrážame tak o .. jednej?“

„Asi áno.“ Pozrel som sa na hodinky. „Teraz je o päť minút dvanásť, takže ešte máme chvíľu času,“ usmial som sa.

„To je už toľko? Nie, nemáme čas! Ja sa musím ísť upraviť a precvičiť si kroky! Všetko musí byť dokonalé.“

„Ty si dokonalá už teraz,“ zamrmlal som, no ona ma nepočula, keďže už vybehla hore upraviť sa. Pomaly som sa postavil a šiel sa prezliecť aj ja. Len som si vymenil nohavice a červené tričko za čierne. Tenisky som si obul biele. Tými sa nič nepokazí. Upravený za päť minút som si mohol sadnúť na gauč a pozerať telku. Chalani sa premávali okolo mňa, dokonca mi aj ukradli ovládač. Možno ku mne mali aj nejaké poznámky. Možno ani nie. Ja neviem. Nepočúval som ich. Bol som zaujatý tým čo asi teraz robí Lucy a či by to nebolo divné, ak by som jej vtrhol do izby a pozoroval ako sa pripravuje. No potom som to zavrhol. Ešte by si o mne pomyslela, že som nejaký úchyl.

Niekto do mňa štuchol. Pomaly som otočil hlavou a pozrel sa do čokoládových očí. „Ty si ma vôbec nepočúval?“ zamračil sa na mňa Liam.

„Niečo si hovoril?“

„Nie, len som sa na teba usmieval.“

„Tak v tom pokračuj,“ otočil som sa a chcel znova premýšľať.

„To snáď nemyslíš vážne!“ štuchol do mňa silnejšie a ja som sa zamračil. „Chcem sa s tebou rozprávať. Azda chcem veľa?“

„Ale nie,“ vzdychol som si.

„Ideš s Lucy, však?“ usmial sa. Prikývol som. Bál som sa kde smeruje. „A čo k nej cítiš?“

„Cítim? Nič k nej necítim. Veď ju ani nepoznám.“

„No tak Nialler. Mne to môžeš povedať. Čo si zabudol? Sme bratia a bratia si veria. Neklamú si a pomáhajú. Ja ti chcem pomôcť,“ naliehal Liam.

„Tak dobre,“ vzdychol som. „Možno... Asi sa mi páči. Nič vážne, veď ju dlho nepoznám, no vedel by som si predstaviť a bol by som za to veľmi rád, ak by sme boli spolu. Možno raz..,“ šepkal som.

„Ja ti s tým pomôžem,“ zadúšal sa.

„Najlepšie mi pomôžem, ak sa ti budem môcť vykecávať. Poprípade mi budeš radiť, no inak mi prosím nepomáhaj. Zvládnem to sám.“ Liam trošku posmutnel, no chápal to. Po chvíli na to, zo schodov zoskočila Lucy a poháňala ma. S úsmevom na perách som sa postavil vzal zo stola kľúče od auta a mohli sme vyraziť.

Budova v ktorej sa konal konkurz nebola neobvyklá. V podstate to bola budova najlepšej tanečnej školy v celom Londýna a asi aj Anglicku. Pravdu povediac veľmi sa do toho nerozumiem, ale myslím si, že to je tak. Zaparkoval som na voľné miesto nie ďaleko od školy. Keď som vypol motor, nastal ticho. Bolo počuť len plytké dýchanie Lucy. Chcel som vystúpiť, pretože som očakával, že ma bude nasledovať, no potom som si uvedomil, že možno ani nie.

„Neboj sa, všetko dopadne fajn.“

„A čo ak nie?“ vyľakane šepla. Bože, bolo z nej cítiť na míle ako veľmi sa obáva.

„Tak to potom dobre nedopadne. No to sa nestane. Uvidíš, všetko bude v poriadku. Ty to všetko dokonale ovládaš a tanec je tvoj život. Nedá sa to pokaziť. Je to súčasť teba. Ver mi,“ usmial som sa. „Všetko dopadne výborne. Už teraz ťa vidím na turné.“

„Všetko dopadne dobre. Bude to úžasné. Som na turné,“ opakovala, pravidelne dýchala a postupne sa jej na tvári začal objavovať úsmev. „Tak poďme na to. Cher na mňa čaká,“ uškrnula sa a sebavedome vystúpila z auta.