Vianoce ako žiadne iné

Oficiálne moja prvá jednodielovka! Juchuchú! :D A celkom ma to baví, takže možno v blízkej dobe sa dočkáte aj inej. Je mi to ľúto, no dnes už asi pokračovanie New life nestihnem, no vedzte, že aj k tomu sa dostanem. Možno aj zajtra a ak nie, tak pozajtra. 

Ešte vám chcem zapriať krásne a požehnané Vianoce plné radosti a lásky. Nezabudnite sa pod týmto príspevkom pochváliť čo ste dostali od Ježiška! Fakticky ma to zaujíma a poteší ma, ak mi to dáte vedieť :) Ľúbim vás! 

Bol štedrý deň. Všetko bolo biele, a dokonca v pomalých pohyboch padala na zem ďalšia kopa vločiek. Z mojich úst vychádzala biela para. Všetko mrzlo. Okolo mňa sa pohybovala kopa ľudí. Rodičia dokupovali prísady do jedál na ktoré zabudli a mladé páriky so smiechom kupovali darčeky, ktoré nestihli kúpiť. Aj na klzisku bolo badať zopár vysmiatych detí, ktoré si vyplňovali čas do príchodu Santa Clausa. Len ja som tam osamotená stála a zabárala si ruky hlbšie do vreciek a zvierala malý balíček. Aby mi bolo teplejšie hlavu som si zabárala čo najhlbšie pod šál. Áno, znova som utiekla. No páčilo sa mi pozerať sa na tých šťastných ľudí. Všetci sa mali radi a doma ich čakala spokojná rodinka. Ja som mojim rodičom nekládla za vinu, že sa ma odriekli. Určite na to mali dobrý dôvod, pretože inak by to neurobili. No niekedy by som chcela zacítiť tú krásnu vianočnú idylku. Čo z toho, že už o rok odchádzam z decáka, keď teraz mám oslavovať Vianoce tam. A aj tak nebudem mať v budúcnosti  s kým tráviť Vianoce. Teda, možno ani kde. Tie peniaze čo som našetrila z práce predavačky v Nandos alebo zo „žobrania“ keď som si hrala na gitare a spievala pred nejakým obchodom, mi veľa nevyniesli.

Opatrovateľky sa o mňa už určite znova strachujú. Zasmiala som sa nad tým ako sa asi tvárili, keď zistili, že moja posteľ je znova prázdna. No už si na to možno aj zvykli, mohli by. Pretože stalo sa im to už často a ešte veľakrát stane.

Keď som tak sedela na lavičke a pozorovala šantiace deti na klzisku, niekto si vedľa mňa sadol a pohladkal ma po ramene. Pred rokom by som určite vyskočila z kože, no teraz som si na to zvykla.

„Ahoj,“ začula som vedľa seba a otočila hlavu za tým medovým hláskom. Sedel tam on. Modré oči mu svietili plné iskričiek radosti. Hnedé vlasy mu trošku vykukovali spod čiapky, ktorú mal poriadne stiahnutú aby mu neťahalo na uši. Šál mal tiež poriadne obkrútený. Bol tak pekný, až som si musela vzdychnúť.

„Všetko najlepšie,“ usmiala som sa a začala sa hrabať vo vrecku na vetrovke. Nakoniec som vyhrabala malý pokrkvaný balíček. Troška som sa hanbila, že to bolo iba také, no nemohla som si viac dovoliť.

„To si nemusela,“ zamrmlal vpíjajúc sa mi do očí.

„Nie je to nič veľké, takže,“ zašepkala som a jemne mu to vložila do dlane. Ešte raz sa na mňa pozrel a nedočkavo to začal rozbaľovať. Z roztrhaného papiera vykukovala malá plyšová mrkva. S nefalšovaným úsmevom na perách ju odtiaľ vybral, no z papiera ešte niečo vypadlo.

„Čo to,“ zamrmlal a zdvihol zo zeme malý strieborný prívesok, ktorý sa dal zavesiť na mobil.

„Otvor to,“ poradila som mu a sledovala jeho reakciu. S prekvapením to otváral a na jeho tvári sa potom zračilo nadšenie.

„Tam je..“

„Naša prvá fotka, ktorú si vždy tak ospevoval,“ zasmiala som sa a rozopla si bundu a nadvihla šál. „Pozri ja mám taký istý a aj presne tú fotku,“ usmiala som sa a hneď sa zapla, pretože mi naskočili zimomriavky.

„Je to úžasné, ale nemusela si si robiť starosti.“

„Lenže ja som chcela,“ usmiala som sa. „A neboli to žiadne starosti, len som ťa chcela potešiť.“

„Lenže ty ma tešíš, už len tým, že si. Ďakujem Bohu, že som ťa vtedy spoznal,“ zamrmlal a vtisol mi bozk na líce. Hneď ma obliala červeň. Sklopila som pohľad a odkašľala si.

„A že vraj neposlušnosť je zlá,“ uškrnula som sa. „Keby som minulé Vianoce tiež neutiekla aj s gitarou a nenatrafila na nahrávacie štúdio, kde ste práve boli, nespoznala by som ťa.“

„A keby ja som si nezmyslel, že potrebujem mrkvu, tiež by sme sa nespoznali.“

„Presne,“ zasmiala som sa a postavila z lavičky. Louis urobil taktiež.

„Čo by si povedala na to, že by si tieto Vianoce trávila u nás doma?“ navrhol s nervóznym úsmevom na perách.

„U vás?“ prekvapene som sa spýtala. „Vy nejdete domov?“

„Keby tak bolo asi u už nie som, nie?“ zasmial sa. „Liam s Danielle, idú k Liamovi domov. A Zayn s Perrie idú k Perrie. Všetci aj s rodičmi a sestrami. No a moja, Niallova a Harryho rodina príde k nám domov. Možno sa ti zdá divné ako sme podelení, no úplne všetci by sme sa nepomestili, takže tí čo majú priateľky boli vydedení. No ty by si sa ešte zmestila a bol.. boli by sme veľmi radi, keby si sa k nám pripojila,“ usmial sa. „Ty snáď nie?“

„Louis, to by bolo úžasné, no ja vám nechcem zavadzať a neviem či by mi to opatrovateľky dovolili.“

„Opatrovateľky zvládnem ja,“ hrdo vypäl hruď. „Poď, ideme to vybaviť,“ uškrnul sa a ťahal ma za ruku.

Kto by si bol pomyslel, že bude vedieť až tak presviedčať. Len sa trocha usmial, povedal im všetky pre a už sme boli na ceste k nim domov.

„Louis,“ vzdychla som. „Ale ja nemám žiadne darčeky.“

„O darčeky predsa nejde. Na Vianoce ide o lásku,“ usmial sa na mňa a zaparkoval pred domom, kde už bola kopa áut. Len čo sme vošli do domu, oviala ma vôňa koláčov a všelijakých dobrôt. Dom bol krásne vyzdobený, všade viselo imelo, preto som sa radšej rýchlo vybrala inde. V obývačke sa týčil honosný stromček, okolo ktorého už sedeli nejaké deti a smiali sa. Nejaké.. Veď to boli Louisove sestry dvojičky. Len keby som vedela ktorá bola Daisy a ktorá Phoebe.

„Dievčatá!“ zvýskol Louis a skočil medzi ne. „Ako ste mi len chýbali,“ smial sa a stískal si ich k sebe.

„Veď sme tu boli už keď si odchádzal,“ zahlásila so smiechom jedna z nich.

„Nemusela si ma prezradiť Daisy,“ štuchol do nej a postavil sa na nohy. „Poď, zoznámim ťa s ostatnými,“ chytil ma za ruku a voviedol do kuchyne, kde sa pred sporákom vykrúcali ich mamky.

„Dobrý deň,“ nesmelo som pozdravila a tým upriamila pozornosť na mňa.

„Mami, Anne, Maura, toto je Ema,“ predstavil ma.

„To je to dievča, ktoré toľko ospevuješ?“ usmiala sa jeho mamka a pritisla si mam na svoju hruď. „Vitaj v rodine,“ usmiala sa a ja som putovala od jedného náručia k druhému. A tak sa to vlieklo až kým som nebola zoznámená so všetkými.

O šiestej sme už sedeli všetci za prestretým stolom. Chcela som im pomáhať roznášať jedlo, no oni zahlásili, že som hlavný hosť a ten jedlo neroznáša. Tak som sa musela zmieriť s nečinným sedením. Sedela som hneď vedľa Louisa a ten mi rozprával všelijaké príhody a proste sa mi venoval. Bol tak rozkošný ako na mňa zakukoval a sledoval každú moju reakciu.

Všetci okolo nás sa smiali. Dokonca všetci sa o mňa zaujímali. A nebolo to len predstierané. Keď som niečo  hovorila, počúvali ma.

V pozadí nám hrala vianočná hudba a keď sme dojedli, tak sme si všetci posadali okolo vianočného stromčeka. Sedeli a rozprávali sme sa o všetkom. Prvýkrát v živote som pocítila aké to je sláviť Vianoce s rodinou. Bol to úžasný pocit. Vianoce v decáku sa môžu zahrabať. No aj tá idylka musela skončiť a všetci sa pobrali spať. Len ja som tam ostala sedieť a pohľadom som prepaľovala blčiaci krb a na ňom zavesené ponožky.

„Ema, nechceš sa ísť vonku prejsť?“ potichu sa mi spýtal za chrbtom stojaci Louis.

„Rada,“ usmiala som sa a postavila zo zeme. Obliekla som sa a vykročila von. Louis za nami zavrel dvere a ja som čakala kedy sa pohne zo schodov. No on sa nehýbal, len ma prepaľoval pohľadom.

„Čo je?“ nechápavo som sa spýtala. Jeho oči sa zapozerali nahor a mierne zaklonil hlavu. Pozrela som sa na miesto, ktoré pozoroval. Nad nami visela zelená vetvička s bielymi bobuľkami. Pery sa mi roztiahli do úsmevu a len čo som hlavu vrátila do pôvodnej polohy, Louis sa mi jemne pritisol na pery. Bolo to krátke, no krásne.

„To len kvôli tradícii?“ šepla som a Louis sa znenazdajky rozosmial. Preplietol si so mnou prsty a vyviedol ma zo schodov von, kde na nás padali ľadové vločky. Jednou rukou mi zahrabol do vlasov a znova ma pobozkal. No teraz dlhšie a nebola to len pusa. Bol to bozk ako sa patrí. Po akom mi na celom tele vyskočili zimomriavky a vybuchovali vo mne vlny radosti.

„Aj teraz sa ti ešte zdá, že to je len kvôli tradícii?“ usmial sa. Chcela som niečo podotknúť, no on len pokrútil hlavou a skočil mi do reči. „Radšej nič nehovor. Len vedz, že ťa ľúbim,“ šepol a spečatil to bozkom.