New life 14

Znova po dlhej dobe, je tu časť. Ako som si všimla, o dosť mi klesla sledovanosť, takže sa to pokúsim zmeniť. Po prvé vám chcem dať návrh. Všimla som si, že som v zopár komentároch mala či si nepozriem blog a tak podobne. Vytvorím tu jednu záložku, v ktorej budú vaše blogy, no pod podmienkou, že aj vy si dáte môj, na ten váš. Takže ak máte o to záujem, dajte komentár pod nasledujúci príspevok a budem rada ak okomentuje aj časť :) 

 Zrušila som hovor a rýchlosťou svetla som sa postavila a rozbehla sa k dverám. Chcela som ju ísť hľadať čo najskôr a vysvetľovanie som nepovažovala za potrebné. Ak za mnou pôjdu, cestou im to vysvetlím. No Harry ma pred dverami chytil a nechcel ma pustiť.

„Pusti ma!“ zavrčala som.

„Nepustím, kým nám to nevysvetlíš.“

„Vysvetlím vám to cestou,“ mykala som sa celou silou, no on to skoro ani nepociťoval.

„Diana, upokoj sa! Ak teraz nebudeš spolupracovať, iba strácame čas. Takže ak je to otázka života a smrti, mala by si nám to konečne vyklopiť,“ súril ma Liam.

„Áno! Aspoň jeden to pochopil! Je to otázka života a smrti. Rose sa stratila a nikto nevie kde je!“

„Tak, to aby sme bežali však?“ pokojným hlasom a v ruke s chipsami, sa na nás pozeral Niall.

„Kde je tvoja rodina ubytovaná?“ pýtal sa Louis, ktorý nám robil šoféra. To, že sme boli šiesti v jednom aute, nie je až tak podstatné. A ani to, že moja hlava neustále udierala o vrch auta. Najhoršie bolo, že sme nemali poňatia, kde by sme mali Rose hľadať. Keď sme prišli k hotelu, pred ktorým už stále auto s Tomom a Larou, všetci sme vystúpili a začali sa radiť. Mamka čakala doma, keby sa náhodou vrátila.

„Kedy ste ju videli naposledy?“

„Všetci sme ju videli ešte ráno. A potom sa rozhodla, že sa pôjde prechádzať po Londýne. My sme nakoniec šli preč tiež, takže ani nevieme či sa vrátila. Lenže ani nevolala, ani o sebe nejak inak nedala vedieť,“ prehovoril Tom divne zovretým hlasom. Ani sa mu nečudujem. Ja som určite znela rovnako. Všetci sme ju poznali odmalička. Tom si z nej bežne uťahoval a Lara k nám hocikedy prišla a spoločne sme prekecali aj celú noc. Takýto býval náš život v Liverpoole.

„Niekto by mal ísť prehľadať párty kluby a ďalší celé centrum. Musíme sa rozdeliť,“ rozhodol Liam.

„Ja, Lara, Diana a Harry pôjdeme do klubov. Vy ostatní prehľadajte centrum. A jej mobil obdarúvajte kopou telefonátov,“ rozhodol Tom. Urobili sme to čo povedal, no ani to nepomohlo. Prešli sme desiatkami klubov, volali sme stále, keď sme akurát nevolali s mamkou alebo chalanmi. No po Rose sa akoby zľahla zem. Všetci sme už boli zúfali. No najviac asi ja. Moja najlepšia kamarátka na život a na smrť. Bolo už šesť hodín ráno, keď som sa zosypala a pod veľkým nátlakom ma akosi dostali do hotela, aby sme sa vyspali. Harry ma fňukajúcu uložil do jeho postele a celý čas ležal vedľa mňa. Hladil ma po ruke, bozkával ma do vlasov, chlácholil ma, no nič z toho nepomohlo. Bola som bez života a na pokraji zrútenia a nočná mora mi na nálade iba ubrala. Snívalo sa mi, že sa v izbe objavila Rose celá zakrvavená a vyčítala mi, že za jej smrť môžem ja. Vraj ak by som sa jej viac venovala jej, nemusela ísť sama vonku a keď prechádzala bočnou uličkou do najznámejšieho klubu v meste, nikto by ju neprepadol. Vtedy som sa zobudila, akoby do mňa udrel blesk. Vyslobodila som sa z Harryho objatia a začala sa rýchlo obliekať.

„Diana, kde ideš?“ zabručal Harry z polospánku.

„Mala som zlý sen.“

„To nevadí, poď sem a ďalej spi.“

„Lenže to bolo s Rose. A možno sa ti to bude zdať čudné, no ja som mala pocit, akoby to bolo skutočné alebo niečo ako predtucha. Ak nie je tam, kde si myslím, iba máme o jedno miesto na hľadanie menej. No ak tam je, musíme si pohnúť,“ súrila som ho. Postavil sa a tiež sa obliekol. Zobral si vodičák s peňaženkou  a šiel naštartovať auto. Ja som si ešte vzala gumičku do vlasov a počas schádzania po schodoch som si ju nasadila. Bolo i jedno, že sme neboli ubytovaní na prvom poschodí ale asi na šestnástom, no tá pohodová, pomalá jazda na výťahu, by ma iba znervózňovala. A keby tam ešte aj vyhrávala rádio, rozbila by som ho. Nechali by ma potom ešte v hoteli?

Na recepcii som sa ani nepozdravila recepčnému, len som okolo neho rýchlo prebehla a ako veľká voda som rozrazila vstupné dvere, pred ktorými už čakal naštartovaný Range Rover.

„Kam ideme?“

„Vieš kde je ten naj väčší klub v meste?“

„Čo je s ním?“

„Ideme tam, lenže cez bočné uličky.“ Za toto som si vyslúžila dosť divný pohľad, no radšej to neriešil, pretože vedel, že by som na neho iba niečo vybafla. A určite by to nebolo „Ľúbim ťa, miláčik.“

Ocitli sme sa na preplnenej hlavnej ceste a pred nami sa bola zatáčka, na ktorej sa začínali spomínané bočné uličky. Tam sme spomalili a hľadali hocijaký náznak, že tam niekedy Rose bola. V prvej nebolo nič. Ani v druhej, tretej či štvrtej. Ostávala nám iba iba, ktorá bola posledná, pred klubom. No ani v tej sme nič nenašli.

„Prepáč, zlato,“ súcitne sa na mňa zapozeral Harry a pobozkal ma viečka, pod ktorými sa hromadili slzy. Znova som sa rozcítila a vpadla mu do náručia. Usedavo som plakala, keď sa Harry pomrvil.

„Diana? Pozri sa tam,“ povedal hlasom, po ktorom sa mi na tele objavili zimomriavky.