New life 18

Ahojte :) Nová časť je tu :) Myslela som, že to spravím inak, no moje prsty protestovali a vyšlo spod nich toto. Či sa vám to bude páčiť? V to dúfam ;) No ešte stále je to iba taký mostíček :D

Keď sme dorazili na izbu, Rose už znova ležala v posteli a práve od nej odchádzala tá milá sestrička.

„Dobrý večer, pán doktor,“ žiarivo sa naňho usmiala Rose. „Že mi nechcete povedať niečo zlé? Ako napríklad, že nemôžem odísť domov?“

„Ale to je jasné, že môžeš ísť domov.“ Uvedomila si, že nehovoril o tom či je niečo zlé?

Rose sa viditeľne uľavilo. Určite jej už chýbala rodina a priatelia. „No musím vám niečo oznámiť,“ ošíval sa doktor.

„Prosím, rýchlo to vyklopte,“ súrila ho Rose.

„Nevieme presne čo sa vám stalo keďže vy ste utrpeli šok a nepamätáte si to, takže máme len domienky. Jedna z domienok je, že vám do chrbta narazilo auto, potom vás dotĺkli, bodli nožom a podobne. No vieme, že sa vám poškodila miecha...“

„Čo to znamená?“ zdanlivo pokojne sa ho spýtala Rose.

„To znamená, že ste máte ochrnuté dolné končatiny. Je nám to ľúto.“

„Ale dá sa to liečiť, však?  A kľudne to môže byť iba dočasné. Veď to sa stáva nie? Čítala som články o ochrnutí na také tri týždne po nejakej nehode,“ začínala byť nervózna a do očí sa jej hrnuli slzy. Pribehla som k nej a pevne ju chytila za druhú ruku. Prvú jej totiž držal Tom a Lara pri nej kľačala, zatiaľ čo mama jej sedela pri nohách.

„Obávam sa, že toto nie je len dočasné, ale trvalé. Je nám to veľmi ľúto.“

„Vy za to nemôžete,“ precedila pomedzi zuby a slzy nechala stekať po tvári. Tú mala bolestne stiahnutú, len som čakala, kedy spustí rev. No tušila som, že sa tak nestane. Aspoň nie, keď sme pri nej.

„Zlato, to bude dobré,“ zotrela som jej slzy.

„Bude to dobré? Ako to môže byť dobré? Budem celý život pripútaná k vozíku! Nič nie je dobré!“ skríkla a nahnevane si pretrela oči. V tom okamihu ma to zarazilo.

„Prepáč, ty za to nemôžeš,“ zamrmlala.

„Ty sa nemáš začo ospravedlňovať.“ Stisla som jej ruku a ona mi to oplatila uplakaným pohľadom. Všetci sa ju tam snažili utešiť, no jej to nepomáhalo.

„Môžete ísť prosím preč? Potrebujem byť sama a začínam byť unavená.“

„Jasné. Drž sa,“ pobozkal ju na líce Tom.

„Zajtra ráno sme všetci tu. Užijeme si Livingston.“

„Vy možno,“ zamrmlala s potláčaným plačom v hlase. Chcela som namietať, že neodídem a ostanem pri nej, no vedela som, že to tak nechce. Potrebovala byť sama a ja ako jej najlepšia kamarátka som to musela vedieť a chápať. Tak som len spolu s ostatnými sklesnuto odišla.

Chalani nás čakali pri automate. Sedeli tam len oni a nikto iný, keďže už bol večer.

„Diana, nechcela si ostať pri nej?“ spýtal sa ma Harry a chytil ma do náručia.

„Chcela, lenže potrebuje byť sama,“ vzdychla som a zaborila si hlavu do jeho krku. Pomaly som vdychovala jeho vôňu a to ma upokojovalo.

„Poďme domov. Potrebujeme sa vyspať na cestu,“ zavelil Liam. Pomaly som vchádzala do auta čo šoféroval Tom, no Harry ma rýchlo zastavil.

„Poď k nám,“ zaprosil.

„Už si ani nepamätám, kedy som mala Dianu pre seba,“ zahundrala mama.

„Ale mami,“ zabručal Harry. V tej chvíli mi to prišlo smiešne. Už sa nám chce trepať do rodiny? Pch.. teda, niežeby som to nechcela. „K vám sa do izby aj tak nevmestí. No k nám domov áno.“

„Pôjdeme k vám do vily?“

„A kde by sme mali ísť?“

„Ešte donedávna sme spávali v hoteli.“

„Stále nechápem prečo na tom Paul trval... No už tam môžeme ísť.“

„Mami, môžem?“ otočila som sa na ňu.

„Tak bež,“ rezignovala mama a na rozlúčku ma pobozkala.

V Harryho náručí sa mi spalo úžasne. A aj keď som bola nešťastná z Rose, jedna časť môjho ja sa tešila na krátky návrat do Livingstonu. Nebola som tam niečo okolo troch rokov. S kamarátmi som bola v kontakte len cez internet a popravde, chýbali mi.

Ráno sme sa zobudili na zvonenie budíka. Pri pesničke od Ollyho Mursa- Oh my Goodness, sa stávalo úžasne. Cítila som radosť, že sa vraciam domov. Rýchlo sme sa naraňajkovali, poriadne sa dobalili nasadli do áut a šli sme vyzdvihnúť Laru, Toma a mamu. Potom sme šli do nemocnice, aby sme šli pre Rose.

„Takže môžem ísť s ňou v sanitke?“ spýtala som sa  najbližšieho sanitára.

„Ona nejde sanitkou.“

„Tak čím potom?“

„Helikoptérou.“

„To vážne? Ale môžem ísť s ňou, však?“

„Obávam sa, že nie. Je mi to ľúto.“ Tá fráza „Je mi to ľúto“ mi už fakt liezla na nervy.

„Fajn,“ obrátila som sa k ležiacej Rose. „Uži si let a pozdrav kamarátov. Ale nezabudni, nehovor im o tom, že prídem,“ vystríhala som ju a vtisla jej bozk na líce.

„Neboj, nezabudnem,“ usmiala sa, no bolo na nej vidieť, že je akoby bez duše. Veľmi som ju ľutovala, no ona to nechcela. Nechcela cítiť ľútosť, no bolo jej kvôli tomu hrozne. Strašne chcela chodiť. Nemusela to ani hovoriť. Stačil mi jeden pohľad na ňu a bolo mi všetko jasné.

„No choďte už,“ popohnala nás. „Vám to bude trvať oveľa dlhšie ako mne. Nech na vás príliš dlho nečakám. Ahojte,“ rozlúčila sa s nami a my sme sa porozdeľovali do áut. V obidvom autách sme pre istotu chceli niekoho, kto žil v Livingstone a pozná tam aspoň trocha cestu. Áno, mali sme GPS, no tá nás už neraz sklamala. Ja som sedela s Harrym, Zaynom a Louisom a ostatní šli v druhom aute. Asi si viete predstaviť našu cestu. Celý čas sme sa smiali, spievali, hovorili vtipy a občas zastavili na benzínovej pumpe. Okuliare a kapucňa to istili. Ja som na to kašľala, pretože ja ešte hviezda rozhodne nie som. A musím povedať, že  aj tak sa okoloidúci obzerali. No kto by sa neobzrel. Boli vo vnútri, no na očiach mali okuliare. A prečo? Pretože sa na nich vraj pozeral nejaký mladý párik. Podľa mňa sú už paranoický a veľmi si namýšľajú. No nebrala som im ich názor.

Okolo štvrtej poobede sme prekročili hranice Livingstonu a mne sa začali vynárať všakovaké spomienky. S každým miestom som mala nejakú spomienku a ja som na ich prosby, hovorila spomienky nahlas.

„Tam na tom ihrisku v kúte som sa prvýkrát napila alkoholu! Na tomto chodníku som sa potkla a rozbila si hlavu. V tomto paneláku bývajú štyria moji spolužiaci!“ chrlila som čo najrýchlejšie.

„A kde ste bývali vy?“ spýtal sa Zayn.

„No, je to o ulicu ďalej. Môžeme ísť okolo a aj tak sa dostaneme do nemocnice. Chcete ísť?“

„Jasné!“ zborovo vykríkli. Prešli sme na našu ulicu. Na tú krásnu ulicu, lemovanú kvetmi, kde sa toho toľko stalo. Náš dom bol stále taký istý. Vôbec sa nezmenil. Možno len jeho obyvatelia. A vtedy som ho uvidela. Áno, mal tú drzosť posedávať na našej verande.