I should have kiss you 3

Odprevadil ma až domov. Protestovala som proti tomu, ale ohradil sa tým, že keby ma niekto uniesol, len preto, lebo on neprešiel o pár krokov viac, vyčítal by si to do konca života. A k tomu ešte dodal, že chce vedieť kde bývam.

„Vieš o tom, že ja bývam iba o pár domov ďalej?“

„Teraz už áno.“

„A vieš čo to znamená?“

„No, neviem, ale ty mi to povieš.“

„Znamená to, že ráno ma čakaj, prídem po teba a pôjdeme spolu do školy.“

„Dobre, ale zmier sa tým, že budeme meškať, alebo prídeme zo zvonením.“

„Mne to neprekáža,“ usmial sa. Pozrela som sa na hodinky a zistila som, že je už deväť hodín. ,,Musím už ísť dnu, ahoj,“ rozlúčila som sa.

„Ráno ma nezabudni čakať!“ skríkol na mňa, keď som odomykala dvere. „A dobrú noc!“

„Nezabudnem! Dobrú aj tebe,“ usmiala som sa na neho a zavrela dvere.

„Kde si bola?“ spýtala sa ma sestra.                       

„Ahoj si nechala kde?“ spýtala som sa zo srandy. Kyslo sa zatvárila.

„Tak začnem inak. Ahoj, kde si bola?“

„Ahoj, bola som vonku s Harrym. Kde je mama?“

„Išla si ľahnúť. Zajtra ide prvýkrát do novej práce. A zahováraš. Kto je Harry?“ podpichla ma.

„Je to môj nový kamarát.“

„Iba kamarát?“ spýtala sa stále tým istým tónom.

„Lara! Poznám ho ešte iba jeden deň. Vieš, že ja taká nie som. Ty sa radšej pochváľ. Koľký chlapci boli z teba pobláznení?“ sestersky som ju štuchla a premerala si ju od hlavy po päty. Jej premelírované blond vlasy, zelené oči a pekná postava sú ako magnet na chlapcov.

„Traja či štyria...?“ uškrnula sa. „No ani jeden nebol môj Ben. Čo by som dala za to, aby bol s nami tu,“ zosmutnela. Alebo možno nie. Možno bola smutná celý čas, ale teraz zhodila svoju masku. Zmenila som radšej tému.

„Tom už tiež spí?“

„Je vo svojej izbe. Vlastne hovoril, že keď do desiatej nebudeš doma, pôjde ťa hľadať.“ Zo smútkom v očiach sa na mňa uškrnula. Vedela som, že by toho bol schopný. Je to môj veľký braček. No veľký ako veľký, keďže je to moje dvojča. Ale ako mi vždy vyhadzuje na oči, on je o 23 minút starší. No je to aj môj najlepší kamarát. Môžem mu povedať všetko a viem že to nikto iný vedieť nebude. Párkrát som sa s ním aj rozprávala aj o chlapčenských pocitoch, aby som lepšie pochopila opačné pohlavie. Keď sme boli menší, robili sme napriek Lare. No našťastie pre ňu, už nás to prešlo.

„Ahoj Tom,“ vošla som do jeho izby a zvalila sa na posteľ.

„Ahoj, kde si tak dlho bola?“

„Bola som vonku s Harrym.“

„Kto to je?“

 „Môj nový spolužiak a kamarát. Ako bolo v škole?“

„Pár nových kamošov, pár namyslených športovcov... Takže v pohode. A čo ty?“

„Niečo podobné. Idem spať. Dobrú,“ dala som mu pusu na líce. Ani neviem prečo to robím, ale lepšie sa mi po tom spí.

Ľahla som si na posteľ a rozhliadla sa po mojej novej izbe. Stena na ktorej bolo okno vystupovala vonku. No izba bola klasicky obdĺžniková. Priestor pod oknom zaberala stena na ktorej som mala položenú zelenú deku. Od kedy sme tu prišli, presedela som tam hodiny a pozerala sa na ľudí, ktorí chodili po ulici.

Oproti oknu mi stála skriňa. Na pravej strane pri okne som mala stolík na učenie a oproti tomu širokú posteľ. Pod oknom som mala rozložený keyboard ktorý som nestihla dať na svoje miesto a teraz  sa mi to nechcelo. Aha. Ani gitaru som neodložila. Mala som ju položenú na tej stene pod oknom.

Začala som premýšľať o ľuďoch ktorých som dnes spoznala. Jessica a Alice sú veľmi milé dievčatá. 

Jessica je ukecaná ale vie pochopiť kedy má byť ticho. Pripadá mi ako otvorená kniha. No možno iba ja som taká všímavá. Nezdalo sa mi že ostatní to vidia tiež.

Alice je tichá, ale ako sa hovorí, tichá voda brehy myje.

David mi príde ako triedny zabávač. Vyzerá ako by ho nič netrápilo.

O Paulovi by si možno niekto myslel, že je bifľoš. No nie, možno. Skoro každý z triedy ho za bifľoša považuje.  No on mi hneď na začiatku povedal že nie je. Proste mu stačí prečítať si nové učivo a vie to. Chápe ho iba naša partia. Smiešne. Bola som iba raz v škole a už mám partiu. Jessica, Alice, David, Paul a Harry.

Harry je drzý, ale zároveň aj veľmi milý. Je šialené, že mu verím po jednom dni. Myslím si, že on by ma nikdy nesklamal. On je jediný kto ma donútil prestať myslieť na to že sme sa presťahovali. Rose to nedokázala. Pozrela som sa jej do očí a videla som smútok, že sa musíme odsťahovať a začala som o tom premýšľať. Chcem počuť jej hlas, ktorý ma deň čo deň rozosmieval. Chcem vidieť jej dokonalo rovné vlasy a krásny úsmev, ktorý mi pozdvihoval náladu. Zaujímalo by ma, či aj ona o mne teraz premýšľa. A či jej tiež tak veľmi chýbam. Skype! Prečo ma to skôr nenapadlo?! Úplne som zabudla že existuje internet. Posledné dni pre mňa existovala iba gitara, keyboard, okno a jedlo. Prihlásila som sa a nedočkavo som prezerala prihlásených ľudí. Rose_Pierce. Áno!!!!!!!! Chcela som jej napísať, no ona ma predbehla.

Konečne! Čo si robila posledné dni? Bola som prihlásená celý čas a hypnotizovala som okienko s tvojím menom. A ty nič! Azda si niečo vyviedla a mama ti zakázala počítač?

Nie, nič som nevyviedla. Len som úplne zabudla, že existuje počítač. Čo je nové u nás doma?

Všetko po starom. No vlastne nie. Ty tu chýbaš! Ako sa máš? Napíš mi všetko čo si zažila.

Poď na webku. Chcem ťa vidieť.

Videla som ju po piatich dňoch. Keď som ju zbadala, nahrnuli sa mi slzy so očí a začala som plakať. Plakali sme obe. Keď som už dokázala hovoriť povedala som to, čo som tak nutne potrebovala povedať.

„Chýbaš mi! Strašne mi chýbaš!“

„Aj ty mi chýbaš,“ povedala som slzami v očiach. „Ale teraz mi popíš celé dni, čo si už preč.“

Všetko som jej povedala. Aj keď s menšími prestávkami. Zopár prestávok boli kvôli plaču a cez ostatné som zívala. Aj ona mi povedala čo zaujímavé sa stalo.

„Dostala som svoju prvú pusu!“ zvýskla.

„To fakt?! Gratulujem,“ usmiala som sa aj keď ma to bolelo. Ona pri mojej prvej puse bola a ja nie som. „Ako sa to stalo?“

„No, vieš že sa mi páči Daniel.“

„Áno, viem“

„Bola som s ním a partiou vonku. Ozaj mám ťa pozdraviť.“

„Tiež ich pozdrav. A povedz im, že mi chýbajú. Pokračuj.“

„Ok odovzdám. Kde som to skončila? Aha, už viem. Boli sme v parku a postupne všetci odchádzali a ostali sme iba ja a on. Rozprávali sme sa o úplných hlúpostiach, keď povedal, že ma má rád viac ako kamarátku. Spýtal sa či cítim to isté. No ja som nevedela zo seba dostať ani slovko. Iba som prikývla. Pomaly sa ku mne naklonil a počkal či neodvrátim. Ja som sa priblížila a ostala medzi nami asi iba jedno centimetrová medzera. A on tú vzdialenosť zrušil. Pritisol sa mi na pery a vo mne akoby niečo vybuchlo. Nevieš si predstaviť aká som bola šťastná,“ zaľúbene sa usmiala.

„Snažím sa predstaviť si to. Ja som to také nemala. Asi kvôli tomu som sa s ním po dvoch týždňoch rozišla,“ zívla som.

„Podľa mňa to tiež čoskoro zažiješ,“ začala tam niečo rozprávať, ale už sa nepamätám čo, pretože som zaspala.