There was a reason 16

 Ahojte! Po týždni sa k Vám znova  ozývam :) Táto časť nie je nejak extra dlhá, no snáď sa Vám bude páčiť :)

 Zajtra idem do Krakowa a vraciame sa v utorok večer, čiže najskôr bude časť v stredu, no aj to silne pochybujem. Asi skôr vo štvrtok alebo až sobotu či nedeľu.
Aké bude vysvedčko? 

Ako a kde budete tráviť prázdniny?

Teším sa na Vašu odozvu :)

Zayn

Presvedčil som ju. Ja som ju naozaj presvedčil, aby mi to všetko prezradila. Ona mi verila! Ale aké bolo moje sklamanie, keď som zistil, kvôli čomu odišla. Po vyslovení tých pár viet o tom, čo sa jej stalo... Zlomilo ma to. Ako veľmi som ju ľutoval! Nevedel som čo mám robiť. Môžem ju objať? Som natoľko pokojný, aby som jej neublížil? Nebude sa cítiť zle, ak sa jej  dotknem? Nepripomenie jej to všetko čo sa stalo? ČO MÁM ROBIŤ? V tú chvíľu som mal chuť zabíjať. Ak by som stretol toho idota, prisahám, že by som ho zabil. A bolo by mi úplne jedno, že z toho bude celosvetový škandál a pôjdem do väzenia. Aspoň by som tam sedel s pokojným srdcom, že je na svete o jedného sviniara menej.

Po chvíľke som sa rozhodol ju objať. Pomaly som sa k nej priblížil a nežne položil ruku okolo jej tela. Bola taká drobná, taká zúbožená...Šepkal som jej, že to všetko bude fajn, že sa jej už nič nestane a že od nej nikdy neodídem. Že na ňu budem dávať pozor.

Po chvíľke som zacítil odpor na mojom tele. No to len ona sa trošku oddialila. „Tak.. A už to vieš. Neboj, už sa ma môžeš pýtať na čo len chceš ohľadom toho.. Už budem silná,“ síce sa usmiala, ale aj tak som videl koľko sily ju to stálo. V oku sa jej ešte stále ligotali slzy.

„Nechcem..“ zachrípnuto som hlesol a musel som si odkašľať. „Nechcem ti to pripomínať..“

„Neboj.. teraz cítim, že som urobila dobre. Že tu je niekto, pred kým nemusím nič tajiť.“

„Tak.. Bola si .. predtým incidentom... Mala si... Mala si predtým chujom...“ nevedel som to ani vysloviť. Toľko nečistoty v jednej vete...

„Či som bola panna? Áno, bola,“ zamrmlala. To som už nedokázal prekúsnuť. Niečo... niečo tak intímne a krásne. A ona to zažila takto. S človekom, ktorého nepoznala a ktorý jej asi  aj zabil rodičov. Ani som si neuvedomil, že som mal zovreté päste a ani neviem kedy sa okolo mňa ovinula Emina ruka. Pod jej dotykom som sa roztápal. Keď som sa spamätal z prvotného šoku, opatrne som si ju vzal do náručia..

„Našli ho?“ zachripel som.

„Nie.. Ak ho nájdu, pošlú mi predvolanie,“ vzdychla.

„A ako ho môžu nájsť?“

„Sú to policajti, nejako to dokážu... Napísala som im na papier jeho výzor. Aj by som ho dokázala nakresliť.. Teda, nedokázala.. asi by ma to zlomilo.“

„Ja ti pomôžem zabudnúť, uvidíš,“ riekol som s pevným odhodlaním v hlase a vtisol som jej nežný bozk do vlasov.

Po chvíľke sa trošku pomrvila, no zostala v mojom objatí. Slastne sa vzdychla a zaprisahal by som sa, že potom vzdychu sa jej na tvári objavila vráska. Tesne predtým, ako vyriekla to čo chcela.

„Takže ako to je s tebou a tou slávou?“

Teraz som si vzdychol ja a na chvíľu ju pevnejšie objal. „Chceš to počuť celé od začiatku? Teda, inak to asi nebude mať ani hlavu, ani pätu.“

„Samozrejme.“

„Takže, ako iste vieš, jedného krásneho dňa som sa prihlásil do X-factoru a došiel som až na kasting. Bol som mladý chlapec so snom spievať pred tisíckami ľudí. Už som nechcel spievať len po dome, vo sprche.. Chcel som, aby to posúdili tí, čo sa do toho rozumejú a ak by povedali, že na to mám, chcel som produkovať hudbu. Pre fanúšikov. To bol môj sen. Bol som veľmi šťastný, keď sa to všetko začalo vyplňovať. A do cesty mi vošli tí štyria blázni, ktorých tak milujem, takže mi to všetko ešte viac spestrili. Naša skupina šla do výšin a tým aj naše egá. Tým nechcem povedať, že sme namyslení, alebo niečo podobné. No chápeš, sláva človeka zmení. Už nemôžeme ani vyjsť z domu, aby to všetci nevedeli. Aby nám neboli fanúšičky na každom kroku. Naozaj mi to niekedy lezie krkom. Áno, baví ma spievať, baví ma to robiť pre ľudí. Ale niekedy si prajem, aby so mohol prejsť po hocakom námestí, obdivovať krásy sveta a nikto by sa o mňa nezaujímal. Jedine občas nejaká baba, ktorej by som padol do oka. No chcel by som viesť obyčajný život. Niekedy... Niekedy by som aj chcel, aby som ten sen nikdy nemal. No nakoniec to stále zahodím. Veď som si našiel bratov, ktorých som nemal,“ hlesol som... Čakal som nejakú odozvu, no nič sa nedialo. „Uspal som sa ťa svojim monológom?“ zachechtal som sa.

„Nie, to nie,“ vyriekla. „Len sa zamýšľam nad tvojim slovami. Život obyčajného človeka je predsa len úžasný. Ja som niekedy snívala o tom byť slávna. A dokonca aj teraz by som chcela byť slávna. Preslávená maliarka. No asi by som si hodila slučku, ak by sa mi dialo to čo vám... Máte to.. Z jednej strany hrozné,“ vzdychla.

„Fanúšikovia nás držia nad vodou,“ usmial som sa.

„To je na tom veľmi dobré. A ešte to, že spev milujete..“

„Rozhodne áno,“ zamrmlala som a pery sa mi roztiahli so úsmevu.

Postupom dní, sme sa s Emou čoraz viac zbližovali. Po tom, ako mi prezradila to o Slovensku, sme si hovorili úplne všetko. Nebolo dňa, kedy sme spolu neboli. Buď som ju šiel pozrieť do práce (to bolo skoro každý deň), alebo prišla ona k nám domov. Keďže sa už s Harrym udobrila, nebol to žiaden problém. Alebo sme si šli sadnúť niekde do mesta. Poväčšine s nami chodil aj Ed. Všetko bolo dokonalé a čím ďalej tým som mal väčší pocit, že k Eme cítim niečo viac ako len kamarátstvo. No zároveň som sa bál, že ona to tak necíti a po mojom priznaní by to už také nebolo. Preto som radšej zaryto mlčal.

Jedného krásneho, aj keď upršaného dňa za mnou došla vysmiata Ema. Len čo som jej otvoril dvere, skočila mi do náručia. Nevedel som čo mám robiť, preto som si ju len tuhšie privinul k telu.