There was a reason 17

Po týždni je tu nová časť! Tešíte sa? :) Je trošku dlhšia, ale snáď stojí za to ...

Komentáre som si všetky prečítala a veľmi ma tešia, no dnes sa mi už odpisovať nechce, čiže ak neodpíšem, nehnevajte sa (snáď sa to viackrát nestane) vedzte, ja si všetky komentáre čítam a teším sa z nich ako malé decko :)

Viac vám toho popíšem zajtra len v nejakom takom príspevku, lebo teraz už spím za stolom -_- Tak sa zatiaľ majte :) 

Ema

Postupom týždňov som si už nevedela predstaviť život bez Zayna. Boli sme spolu väčšinu voľného času. Hovorili sme si všetko. Teda, skoro všetko. Bolo mi blbé mu hovoriť o chalanoch, ktorí sa mi páčia. Nie žeby som mu neverila alebo niečo také. No po tom, čo som sa mu so všetkým priznala na všetkých chalanov pozerá s odporom a istým odstupom. Stal sa z neho môj ochranca. A bála som sa, že ak sa mi niekto bude páčiť, tak si ho bude tak preklepávať, že na mňa ten dotyčný radšej zabudne. Áno, je to pravda, že aj ja som sa bála. Čo ak by mi ten chalan ublížil? Čo ak by to bol rovnaký zvrhlík? Čo by som urobila potom.. Sama som nevedela. No zároveň som si povedala, že si nebudem od chlapov držať na doživotie odstup. Treba sa cez to preniesť. Ak si nájdem dobrého chlapa, ktorý ma bude ľúbiť takú aká som... Ak bude ľúbiť mňa, moju dušu a nie moje telo.. Všetko by bolo dokonalé.

Na svoju prácu som si časom zvykla. Stále mi vadili pohľady niektorých chlapov, a samozrejme, že aj ich hnusné poznámky, ale naučila som sa ich nevšímať. Teda... naučila? Asi ani nie, no to posúdite, keď vás obširnejšie uvediem do situácie.

Jedného dňa, sa v Nando’s  objavil krásny chlapec. Mohol mať tak dvadsaťjeden rokov. Mal tmavohnedé oči a takisto sfarbené krátke vlasy. V očiach mu svietila radosť zo života. Mal krásne tvarovanú tvár. Jemne výrazné líce kosti a ostro rezanú sánku. Bol proste stelesnenie dokonalosti. Dodnes sa čudujem, že som vôbec dokázala otvoriť ústa.

„Prosíte si?“ rozpačito som sa usmiala a pripravila blok. Ktohovie čo sa mu v tej chvíli hmýrilo hlavou no jemne sa na mňa usmieval.

„Kuracie prsia so šalátom a hranolkami.“

Rýchlo som si to zapísala, kým som ešte bola schopná niečo také vykonávať a vysúkala zo seba ďalšiu vetu, ktorú som mala vštiepenú v hlave.

„Dáte si kto mu nejaké pitie?“

„Hm.. Colu?“

Dopísala som si to a prikývla. „Za chvíľu to máte na stole,“ usmiala som sa. Otočila na päte a snažila sa ísť k pultu čo najvyrovnanejšie ako sa to dala.

Len čo som mu zmizla z dohľadu, rozbehla som sa do kuchyne, ukázala blok „kuchárovi“ a rýchlo sa skryla pod stôl. Nedokázala som to predýchať. Bol tak krásny! A ten jeho úsmev. Tie jeho plné pery zakrývajúce biele zuby. Ten jeho pohľad.. Vzdychla som si a skryla hlavu do dlaní.

„Ema! Je to urobené, makaj to odniesť!“ skríkla na mňa moja kolegyňa Tess.

„Veď idem,“ zamrmlala som a opatrne vyšla spod stola. Dala som si dve facky aby som sa spamätala, zobrala tácku a znova tým vyrovnaným krokom kráčala k stolu.

„Nech sa páči,“ usmievala som sa a ukladala tácku na stôl. „Budete si ešte niečo želať?“

„Nie, nateraz nie, ďakujem,“ znova sa usmial tým žiarivým úsmevom a polorozpustená som sa vracala do kuchyne.

Tak veľmi som o tom chcela povedať Zaynovi! Nemala som o tom komu povedať. Preto to vie len Pool. Môj taxikár pozná môj „ľúbostný“ život. Cha, cha. Mala by som mu platiť aj za psychoterapiu.

Na ďalší deň v práci som ho znova stretla. Srdce mi divo búšilo a ja som sa znova cítila ako zbláznená trinástka.

„Dobrý deň, čo si želáte?“

„5 kuracích krídel s hranolkami a šalátom.“

„Dáte si k tomu nejakú pitie?“

„Poprosím si colu,“ usmial sa na mňa a ja som znova roztrasená odišla.

Na tretí deň sa neobjavil. Je pravda, že práca mi začínala až o druhej. No nechcela som sa utešovať tým, že len nevedel, ktoré dni mi kedy začína práca. No po týždni a u nás objavoval každý deň. A stále bol za tým istým stolom. Preto ho nechodil obsluhovať nikto iný ako ja.

Asi pri našom desiatom stretnutí sa to trošku rozhýbalo.

„Dobrý deň, čo si želáte?“ (tá fráza sa mi už zdala trápna)

„Kuracie prsia so šalátom a hranolkami,“ usmial sa. Hlavou sa mi hmýrilo kopu poznámok o tom, aký je to závislý na tom jedle, no zahryzla som si do jazyka.

„Cola?“

„Ako ste to vedeli?“

„Prirodzená intuícia?“ s úškrnom som pokrčila ramenami. Jeho reakciou bol rozkošný smiech.

„Možno,“ riekol s úsmevom a prepaľoval ma pohľadom.

„Tak... ja.. idem pre tú objednávku,“ pozrela som sa do zeme a rýchlym krokom sa pre ňu vybrala. Nedočkavo som čakala pred kuchyňou, kedy mi ju dajú a vracala som sa k nemu.

„Nech sa páči. Je to všetko čo ste si želali?“

„Áno,“ usmial sa, no mne nálada poklesla. Rýchlo som sa usmiala, otočila a vybrala na odchod.

„Počkajte!“ skríkol za mnou a ja som na mieste zamrzla. S očakávaním som sa pomaličky otočila na päte. „Teda... je tu ešte jedna vec, ktorú by som rád vedel.. Ako sa voláte?“

„Ja som Ema,“ usmiala som sa s vystupujúcou červeňou v líchach. „A vy?“

„Kyle. Rád vás spoznávam, Ema,“ žiarivo sa na mňa usmial. „...Môžem vám tykať?“

„Samozrejme,“ odvetila som a už som musela čeliť tomu, že sa postavil. Mohol merať tak 180 cm, čo mi vyhovovalo. Bol zahľadený do mojich oči a podával mi ruku. Prijala som ju a nežne ju stisol.

„Teší ma,“ usmial sa a rýchlo mi vtisol jemný bozk na líce. Tým ma úplne paralyzoval.

„Aj mňa,“ zamrmlala som teraz už určite celá červená.

Nasledujúci týždeň bol skoro taký istý. Každý deň som stretávala Kyla. Teraz sme už prehodili zopár slov a spoznávali sme sa. Ďakovala som len jednému, že on sa stále dostavil okolo obeda a Zayn poväčšine k večeru.

Jedného dňa, keď som roznášala objednávky a medzi nimi aj tú Kylovu, musela som čeliť jednému úchylovi. Stále si objednával niečo nové a nové, len kvôli tomu, aby ma mohol očumovať. Zo začiatku som sa snažila byť zhovievavá, no po tom, ako ma pľaskol po zadku som stratila nervy. Silene som sa usmiala, prešla k baru, kde bol stál krčah s vodou, pomalým krokom a vychutnávajúc si ten pocit blížiacej sa katastrofy som ešte stihla aj hodiť pekný úsmev na Kyla.

„Vy.. Nie ste nič viac len obyčajný kus idiota, ktorý by si zaslúžil kastráciu a elektrický obojok,“ zahrkútala som, akoby som povedala neviem čo krásne.

„K***t,“ usmiala som sa a tie slová potvrdila vyliatím  vody na jeho aj tak spotenú hlavu.

„Ty.. ty...“lapal po dychu a nevedel nájsť tie správne slová. Ja som tam len stála s krčahom v ruke, víťazoslávnym úsmevom a pohŕdavým pohľadom.

„A máš, čo si si zaslúžil,“ odfrkla som a otočila sa na päte. Kútikom oka som zbadala Kyla, ako na mňa vycivene čumí, no razom som narazila na rozzúreného šéfa.

„Ako si si to mohla dovoliť!“ funel. Vyzeral ako taký býk. A všetko čo malo prísť som sa rozhodla zobrať so vztýčenou hlavou. Aj tak som túto prácu mala len kvôli tomu, aby som sa nenudila doma. „Nevieš aký je tu protokol?! Zákazník je pán a vy ste sluha!“

„Zákazník je úchyl, nie pán! Teda aspoň tento tu. Znášala som to dosť dlhú dobu, ale tento imbecil to už naozaj prehnal. Nikto ma tu nebude ochytávať.“

„Ale nemuseli ste mu vyliať na hlavu vodu!“

„Ale musela! A mám chuť mu tým krčahom rozbiť hlavu,“ zavrčala som a varovne ho vztýčila.

„To by ste neurobili...“

„Ale urobila. Chcete sa staviť?“

„Máte padáka!“ pohŕdavo na mňa vykríkol.

„To vám ale trvalo,“ zasmiala som sa a otočila na päte smerom do kuchyne, kde som sa šla prezliecť.

Bolo to tak uvoľňujúce vedieť, že už ma nebude nikto v práci obťažovať. Odchádzala som so super pocitom. (Ale aj tak si asi ešte niečo nájdem.)

Keď som za sebou konečne zavrela dvere, o stenu stál opretý Kyle. Uznanlivo si ma premeriaval.

„Dievča.. ty máš teda guráž,“ pokýval hlavou a dokonca mi aj zatlieskal.

„Mala som na to svoje dôvody.“

„Videl som.. Sám ho chcel nakopať, no ty si to vyriešila lepšie,“ usmial sa. „Nebude ti teraz chýbať práca?“

„Práca? Neboj, peňazí mám nadostač,“ uškrnula som sa. „Viem si privyrobiť aj inak.“

„Ako? Dúfam, že nie vlastným telom,“ zhrozene si prikryl rukou ústa. No v očiach mu bolo vidieť iskričky šibalstva a irónie.

„Samozrejme,“ prekrútila som očami. „Som umelkyňa,“ hrdo som vypäla hruď.

„Uf, to sa mi páči...“ odmlčal sa. „Ema? Ja na tom finančne tiež nie som zle, čiže by ma nezruinovalo, ak by som ťa pozval do kina a potom na večeru. Teda.. ak by si chcela,“ ostýchavo zo seba súkal slová.

„Ja...“ usmievala som sa ako ten najšťastnejší človek pod slnkom. „Veľmi rada,“ usmiala som a a jemu sa hneď rozžiarila tvár.

„Dobre, tak ja ti napíšem moje číslo a potom sa dohodneme, dobre?“ Podala som mu mobil, kde uložil svoje číslo. Omámene som si ho vzala naspäť.

„Bolo mi potešením,“ sklonil hlavu, no nakoniec mi aj tak daroval úsmev. Ešte mi daroval jeden pohľad, keď sa otočil na odchod.

Len čo som sa trošku spamätala, rozbehla som sa cez cestu a smerovala k Zaynovi. Bola som taká šťastná! Teraz som mu už musela všetko povedať.

Chytila som si taxík, čiže cesta až tak dlho netrvala. Vonku bol lejak, čiže som celá mokrá zazvonila pri dverách, ktoré mi otvoril Zayn a hneď som sa mu vrhla do náručia. Ten mi tuho ovinul ruky okolo pása a tískal si ma k sebe. Po chvíli som sa odtiahla a celá rozžiarená som nevedela ako začať.

„Zayn..“ ja ti niečo musím povedať.

„Ema.. aj ja,“ žiarivo sa na mňa usmieval.