I should have kiss you 11

Veľmi krásne vám ďakujem za prekonanie 1000 zobrazení :) Ste úžasné :) Ani vo sne mi nenapadlo, že za tak krátku dobu prekonám 1000 :) Patrí vám jedno veľké ĎAKUJEM :) Áááá veď ja skáčem od radosti na stoličke :D

No a teraz k časti. Dúfam, že ma za koniec nezabijete...

Harry

„Ako vidíte, našli sme ju a ani my sme sa nestratili. Mohli by ste odísť?“

„Azda ste tu niečo riešili?“ zasmiali sa. „Ale dobre, necháme vás.“ Povedali a odišli.

Pozrel som sa na ňu a čakal či mi to vysvetlí. No ona sa iba usmiala.

„Ideme tancovať?“ Jej návrh ma potešil. Možno to predsa pôjde podľa plánu, pomyslel som si. Chytil som ju za ruku a viedol dole. Na tanečnom parkete bolo ešte stále veľa ľudí. Oni nevedeli čo sa stalo. Žili v sladkej nevedomosti. Vrteli sa v rytme hudby a mali sa skvele. No vtedy som sa snažil zabudnúť aj ja. Rozmýšľal som iba nad Dianou. Nad tým ako je krásna a ako mi je príjemná jej blízkosť. Začali sme tancovať. Musím uznať, že jej to šlo. Možno chodila aj na tanečnú. O jej minulom živote, veľa neviem. Musím to čo najskôr zistiť. Až keď to zistím, vtedy jej poviem, čo k nej cítim. Áno, tak to urobím. Pustili slaďák. Páni a to som ich ani nemusel podplácať. Žeby to bol osud? Pozrela na mňa s otázkou v očiach a čakala čo urobím. Usmial som sa a pritisol si ju k sebe. Položila mi hlavu na plece a ja som sa dostal do neba. Chcel som, aby to trvalo večne. Lomcovali mnou pocity bol som si istý, že ona cíti to isté. Na hrudi som cítil tlkot jej srdca. Bola to tá najkrajšia melódia. Melódia, ktorú som mohol počúvať iba ja a ona. Patrila iba mne. Pesnička už dávno skončila, no my sme v tanci pokračovali. Bolo to čudné, pretože ostatní tam už skákali v rytme melódie a my sme sa tam knísali z nohy na nohu prilepení na sebe.

„Poď na záhradu!“ zakričala mi do ucha. Začali sme sa tlačiť pomedzi ľudí a vyšli z domu.

„Konečne ticho,“ usmiala sa. Nastalo ticho. Nevedel som čo mám povedať. Pred tým by som jej začal vyznávať lásku, ale teraz, keď som si povedal, že jej to prezradím až kým sa o nej dozviem všetko, to nebolo možné. Rozhovor začala ona.

„Musíme sa dohodnúť, čo povieme doma.“

„O čom to hovoríš?“ nechápal som.

„O tom, čo sa dnes stalo,“ aha, jasné.

„Chceš doma povedať pravdu?“

„Si normálny? Veď by ma už nikdy nikam nepustili. Musíme si dohodnúť nejakú vierohodnú výhovorku.“ Aj tak som stále nechápal. Ako by sa to mohli dozvedieť, keď im to nepovieme?

„Mám roztrhnuté šaty a ty máš rozbité ústa.“ Zase sa ukázalo, že si vieme čítať myšlienky. No vlastne vtedy mi ich čítala iba ona. Ja som bol ešte stále v siedmom nebi.

„Aha, to... Fakt im nechceš povedať pravdu? Ja by som určite problém mal, ale mne to vadiť nebude. Veď najhoršie čo sa môže stať, je že dostanem cez hubu ešte raz. A to ja prežijem. Nechcem aby si mala problém tým, že si klamala.“

„Ale ja nechcem aby ťa zbil. Už si kvôli mne jedno dostal. A neprotestuj!“

Diana

Všetko sme si vysvetlili a ja som mu verila. Možno som to nemala robiť, ale čo už. Vždy pri ňom podľahnem. Dokonca som sa priznala, že som žiarlila. Čo to ten chlapec so mnou robí.

„Ty si žiarlila? Si tá posledná, ktorá by mala žiarliť.“ Nech prestane! Ja mu nechcem podľahnúť! A ak neprestane, ja mu podľahnem. Prečo sa na mňa tak pozerá? Akoby ma chcel pobozkať. Nie to si iba namýšľam. Aj keď, neprotestovala by som. Ou.. už som mu podľahla.

„To ste nám nemohli povedať, že ste ju našli? Už sme mali pocit, že ste zmizli aj vy!“ skríkli Taylor a Tomas, keď vtrhli do izby. Nevedela som či im mám poďakovať alebo preklínať, takže som to radšej nerozoberala.

„Ako vidíte, našli sme ju a ani my sme sa nestratili. Mohli by ste odísť?“

„Azda ste tu niečo riešili?“ podpichli nás. „Ale dobre, necháme vás,“ povedali a hneď aj odišli. Čakal, či mu to vysvetlím. No ja som sa radšej usmiala  a zavolala ho tancovať. Chytil ma za ruku a mnou prebehla elektrina. Zišli sme dole a začali tancovať. Ale mu to tam seklo. Aj keď veľmi dobre netancoval, mne pripadal ako ten najlepší tanečník. Zrazu pustili pomalú pesničku. Čakala som, ako zareaguje. Pritisol si ma k sebe a ja som od tej radosti položila hlavu na plece. Presne vošla do priehlbiny. Asi bol fakt vyrobený pre mňa. Veď to posúďte samy.

Bezprostredne mu verím. Aj keď vtedy som myslela, že chcel ísť s tým dievčaťom tancovať, keď mi to vysvetlil, verila som mu.

Sme telepaticky prepojení. Skoro vždy viem čo chce povedať a urobiť. Aj keď niekedy si poviem, že si to iba namýšľam, väčšinou to tak nie je.

Moja hlava úplne sedí do priehlbiny na jeho pleci.

A niekedy keď mám možnosť počuť jeho tlkot srdca, mám taký pocit, že bijú súčasne.

Áno, bol vyrobený pre mňa. Iba pre mňa.

Keď sme tancovali takto, telo na telo, lomcovali mnou pocity. O niektorých som doteraz ani nevedela, že ich mám. To všetko vo mne on dokáže vyvolať. Pesnička už skončila, no my sme ešte vždy tancovali. Ak sa to tak dá nazvať. Veď sme sa iba kolísali a prestupovali z nohy na nohu. Už mi to začínalo  byť trápne, ale ja som sa od neho nechcela oddeliť.

„Poď na záhradu!“ zakričala som mu do ucha. Usmial sa už sme sa tlačili pomedzi všetkých tých ľudí.

„Konečne ticho,“ usmiala som sa. Čakala som že niečo povie, ale on mlčal. Ale ja som tomu tichu chápala. No teraz som to nemohla rozoberať.

„Musíme sa dohodnúť, čo povieme doma.“

„O čom to hovoríš?“

„O tom, čo sa dnes stalo.“

„Chceš im povedať pravdu?“ Jemu už nedopaľuje? Veď veľa toho nevypil.

 „Si normálny? Veď by ma už nikdy nikam nepustili. Musíme si dohodnúť nejakú vierohodnú výhovorku.“ No on to zjavne ešte stále nechápal. Asi mu večer tie telepatické schopnosti nefungujú.

„Mám roztrhnuté šaty a ty máš rozbité ústa.“

„Aha, to... Fakt im nechceš povedať pravdu? Ja by som určite problém mal, ale mne nevadiť nebude. Veď najhoršie čo sa môže stať, je že dostanem cez hubu ešte raz. A to ja prežijem. Nechcem aby si mala problém tým, že si klamala.“ On nechce, aby som mala problém ja? On asi ešte nezažil pravačku môjho brata. Myslím, že on ju má tvrdšiu ako ten opitý idiot. A on by tam vložil aj zlosť z toho, že niekto na mňa siahol.

„Ale ja nechcem aby ťa zbil. Už si kvôli mne jednu dostal. A neprotestuj! Takže povieme, že šaty som si roztrhla, keď som pošmykla a spadla. Tomu uverí, lebo nepatrím medzi najšikovnejších ľudí. A ešte tie lodičky čo mám na nohách... Tomu rozhodne uverí. Ale čo tvoje ústa... Už viem! Povieme, že som ťa udrela, keď som sa snažila zachytiť, aby som nespadla. Dobre, výhovorka je už vymyslená. Ideme domov? Som unavená.“

„Jasné, poďme. Neviem prečo sa mi zdal skleslý. No na to aby som to riešila, som bola už veľmi unavená.

Stáli sme pred vchodovými dverami. Tom určite nespal, lebo ma vždy čaká. Keď som chcela odomknúť dvere, samé sa otvorili.

„Konečne si tu, už som sa o teba bál,“ usmial sa na mňa. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Harryho a ukázal na jeho ústa. Pozrela som sa na neho a čakala som, že povie našu pripravenú verziu pravdy.

„Dostal som jednu cez hubu. A možno teraz dostanem ešte jednu.“ Prečo nehovorí, to čo sme sa dohodli?

„Prečo? A prečo by si mal dostať ešte jednu? Vysvetli mi  to.“ On mu to povedal. Povedal mu celú pravdu. Ale nie tu upravenú, ale tú ozajstnú. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Tom zaťal päste, ale neudrel ho.

„Som rád, že si neklamal. Vážim si to. Ale už ťa tu nechcem vidieť. Keď ťa ešte niekedy uvidím v spoločnosti mojej sestry, nepraj si ma. Odíď a už sa nevracaj.“ Vtedy som sa už rozplakala. Tom zavrel dvere a jediné čo som videla bolo ako Harry plače.