I should have kiss you 14

Harry

Ráno som sa zobudil so slzami v očiach. Snívalo sa mi, že Tom mi zakázal stýkať sa s Dianou.

Vďaka bohu, že to bol iba sen. Bez nej by som nevydržal. Zišiel so do kuchyne, aby som sa najedol. Bola tam mama a s úsmevom ma zvítala.

„Ako bolo včera na párty? A kedy si sa vrátil?“ Začal som spomínať na včerajšok a všetko mi došlo. To čo sa stalo na záhrade, ako sme spolu tancovali a ako mi Tom zakázal stýkať sa s Dianou. To nebol sen. Do očí sa mi nahrnuli slzy. No premohol som sa.

„Bolo super. A prišiel som asi o štvrtej ráno,“ silene som sa usmial.

„Mne neklam. Ja vždy spoznám, keď ti niečo je. Vyklop to.“ Všetko som jej povedal. Začal som od toho ako ten večer vyzeral sľubne, no potom sa stalo to v záhrade. Ako sme neskôr spolu tancovali a aké pocity som pri tom mal. Povedal som jej aj to, že vymyslela výhovorku, no ja som Tomovi povedal pravdu. Keď som hovoril, že mi zakázal sa s ňou stýkať, začal som plakať do jej náručia. Tíšila a chlácholila ma.

Celý víkend som bol ako chodiaca mŕtvola. No keď som sa v pondelok ráno zobudil a zistil, že ju už konečne uvidím zobudil sa vo mne plameň života. Chcel som ísť po ňu, ale nemohol som. Nevadí, o chvíľu ju uvidím, utešoval som sa.  

Vošiel som do triedy a ona tam nebola. Myslel som, že zaspala. Veď do školy chodila načas iba preto, že som chodil po ňu a poháňal ju. No keď zazvonilo a ona nikde nebola, pichlo ma pri srdci. Celý deň neprišla a ja som bol znova bez seba. Rozhodol som sa, že po škole pôjdem k nej. Veď vtedy je doma sama.

Stál som pred jej domom a zvonil na zvonček. Dlho nikto neprichádzal. Začal som sa báť, že nie je doma. To by som už asi neprežil. No o chvíľu na to, otvorila dvere. Stála tam. Strapatá, ale aj tak rozkošná a stále krásna. Priskočil som k nej a silno objal. Neviem ako dlho sme tam tak stáli, pretože vtedy sa mi zastavil svet. Potom odo mňa odskočila. Zaskočilo ma to. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

„Som chorá a nechcem ťa nakaziť. Inak by som to neurobila.“ Jej odpoveď ma potešila.

„Mne to nevadí, hlavne, že som s tebou. Kedy príde Tom domov?“ Fakt som nechcel aby ma tu pristihol. To by mi ju už nikdy nedovolil vidieť.

„Myslím, že o štvrtej. Máme celú hodinu.“ Bolo to málo. Nebol som s ňou celý víkend a teraz máme iba hodinu?

„Nie je to veľa, ale aspoň niečo.“ Vyšli sme do jej izby a sadli na posteľ.

„Chýbala si mi,“ s láskou som sa jej zapozeral do očí. Dúfam, že to videla.

„Aj ty si mi chýbal.“ Zahrialo ma pri srdci.

„Tom ešte nezmenil názor?“

„Bohužiaľ, nie. Ale dôležité je, že sme aspoň teraz spolu. Neriešme to teraz.“

„Jasné.. Do kedy budeš doma?“

„Neviem... Podľa toho kedy sa mi polepší.“ Prosím, nech to je čo najskôr.

„V tom uzdravovaní by si si mala pohnúť, lebo X-factor klope na dvere.“

„Ja viem.“ Nastalo ticho. Na jazyku ma pálila otázka. Chcel som vedieť všetko o jej minulosti, ale nevedel som, ako jej to mám povedať. Nejak som sformuloval otázku a vyslovil ju.

„Nastal už čas, kedy mi povieš, prečo ste sa tu presťahovali?“ Všetko mi vysvetlila. Začal som ju ľutovať. Koľko si toho musela prežiť. Chcel som ju objať, no vtedy niekto vošiel do domu. Počul som kroky, ktoré smerovali k nám. Diana na mňa vystrašene pozrela.

„Schovaj sa pod posteľ! A hlavne rýchlo!“ Hneď som ju poslúchol. No bol by som to urobil aj bez toho aby mi to povedala.

Diana

Otvorili sa dvere a tam stál očakávaný Tom. No nebol sám. Bola s ním aj Jessica a Alice.

„Ahoj!“ zborovo ma pozdravili. Alice sa ešte usmiala na Toma a ten odišiel.

„No, čo ako sa máš?“ starostlivo sa ma opýtala Jessica.

„Tak ako sa má chorý človek,“ uškrnula som sa. „Ako bolo v škole?“

„Celkom v pohode. Inak Harry bol nejaký divný. Celý čas vyzeral akoby sa už-už mal rozplakať. Nevieš čo sa mu stalo? A vlastne, prečo tu nie je? Veď ste ako siamské dvojčatá. A kde ste zmizli v piatok? Veď ja som vás ani nevidela.“ Uf toto ešte bude zábava.

„Choď na mňa pomalšie. Aká bola prvá otázka?“

„Ne-vieš čo sa sta-lo Ha-rry-mu?“ pomaly vyslovovala každú slabiku. Cítila som sa ako mentálne postihnutá. Nevedela som čo mám povedať. Pravda neprichádzala do úvahy.

„Neviem od piatku som ho nevidela. Som chorá.“

„To asi preto bol taký skleslý. Aj ja keby som niekoho ľúbila, on by o tom nevedel a teraz by som ho tak dlho nevidela, bola by som taká.“ Čo to tá Alice trepe? Ach pane, pomôž mi. A vlastne odkiaľ toto nabrala?

„Čo bola ďalšia otázka?“ Povedala som prvé čo ma napadlo, len aby v predošlej téme nepokračovali.

„Kde ste v piatok zmizli?“ Ajaj... Veľmi som si nepomohla.

„Nó, tak tancovali sme a potom sme šli domov. Bolo tam veľa ľudí, čiže ste nás ani vidieť nemohli. A kto vyhral stávku?“

„Jessica,“ odfrkla Alice. „Ale späť k téme. Cítiš k nemu niečo?“ Niéééé. Že sa nepýtajú to, čo som počula! Prosím nie! Pravdu povedať nemôžem, pretože Harry je pod posteľou a ja fakt nechcem, aby sa to dozvedel takto. Klamať nemôžem tiež, lebo možno by tomu uveril a čo keď ma ľúbi a toto by ho iba odradilo?