I should have kiss you 15

„Nemôžeme sa o tom rozprávať inokedy?“

„Čo je zlé na dnešku?“

„Asi to, že je mi zle a nechce sa mi o tom teraz rozprávať. Čo mi pripomína, že mám zobrať tabletky a zmerať teplotu. A pri tom sa zo zásady nerozprávam,“ povedala som riadnu hlúposť, ale stáva sa. Zobrala som rýchlo teplomer a čakala. Celý čas bolo ticho. Keď som ho vybrala, zistila som, že mám teplotu, no dalo sa to prežiť. Ale, samozrejme, oni o tom vedieť nemuseli.

„Och, skoro 40°!“ zhrozene na mňa pozreli, ale keď si to chceli overiť, rýchlo som to vynulovala. „Baby, prepáčte, ale...“ V tom začal zvoniť mobil. No bohužiaľ, Harryho. Stŕpla som. Keby sa dozvedeli, že bol u mňa, vedeli by to asi všetci. No a mysleli by si, že spolu niečo máme.  Veď, keby tam bol iba nevinne, nebol by skrytý.

„Prečo ti zvoní mobil pod posteľou?“ Spýtala sa Alice a chcela sa poňho zohnúť, no predbehla som ju.

„Tak tam mi spadol! Nevedela som ho nájsť.“ Prečo, ho ten idiot, už nevypol!

Zohla som sa pod posteľ a hodila vražedný pohľad na Harryho. On sa iba nevinne usmial a podal mi mobil. Nanešťastie ešte vždy zvonil. Plánovala som nezdvihnúť, ale keď na mňa podozrivo hľadeli, pozrela som a na číslo. Chris. To bolo jediné šťastie. Jemu to aspoň budeme môcť vysvetliť.

„Prosím?“ ozvala som sa.

„Diana? Prečo máš Harryho mobil?“ spýtal sa ma Chris. Dúfam, že ho nepočuli.

„Nie, neviem, kde je Harry.“

„Čo to trepeš?“

„A skúšal si mu volať?“

„Hrablo ti?“

„Ostatných si sa pýtal či nevedia kde je?“

„A ty si už skúšala volať na psychiatriu?“

„Nie, neskúšala som mu volať. Načo by som to robila? Veď až teraz som sa dozvedela, že ho hľadáš.“

„Na čom fičíš? Daj aj mne. Ale teraz fakt, daj mi Harryho.“

„Už je pri vás? Dobre, pretože ja už musím končiť. Ahoj a pozdrav ho.“ Zložila som. Keď odídu, zabijem ho. Počas celého telefonátu na mňa obidve dosť čudne pozerali. Ani sa im nečudujem.

„Kto to bol?“ spýtala sa Jessica.

„Chris.“

„Harry sa stratil?“

„Nestratil. Len nevedeli kde je, pretože nezdvíhal mobil. A už k nim prišiel.“

„A kde bol?“ Ach tie potvory.

„Ako to mám vedieť? Hneď ako prišiel som zložila. Ak vám to nebude vadiť, ja si teraz zdriemnem. Nechcem aby to znelo, že vás vyháňam, ale som fakt unavená,“ na oko zaspato som sa na nich usmiala. Prikývli, rozlúčili sa a odišli.

„Môžem vyjsť?“ šepol Harry.

„Počkaj ešte.“ Zošla som z postele a skontrolovala či nešpehujú za dverami. Aj keď tam nikto nebol, radšej som mu dovolila  vyjsť, až keď som ich videla vychádzať z dverí.

„Môžeš.“ Pomaly sa vyplazil von, vopchal sa ku mne pod perinu a uškrnul sa na mňa.

„Chcel by som vedieť, čo ti Chris hovoril. Určite to muselo byť vtipné,“ zasmial sa.

„Vtipné to bolo. Ale prečo si ho nezrušil po hneď prvom zazvonení?! Nemusela by som s ním volať. Teraz mu to budeš musieť vysvetliť. A chce s tebou hovoriť.“

„A načo by to bolo dobré? Veď potom by si mu musela volať ty. A ja mu to kľudne vysvetlím. Mne to nerobí problém. To nie ja som mal chlapca pod posteľou,“ začal sa smiať na plné kolo. Hodila som do neho vankúš.

„Tichšie! Chceš byť zase pod posteľou?“ Iba som to dopovedala a počula som kroky. Pod posteľ sa už nestihol skryť, tak sa iba zahrabal pod paplón a ja s ním. No mne bolo vidno hlavu.

„Diana? Zdalo sa mi to alebo som počula chlapčenský smiech?“ spýtala sa ma mama.

„Keď si počula chlapčenský smiech, prečo si v mojej izbe? Som azda chlapec?“  Nechápavo pokrútila hlavou.

„Asi sa mi to iba zdalo.“ S tými slovami odišla z izby. Vyfúkla som a Harry vystrčil hlavu.

„To bolo o fúz,“ uškrnul sa.

„Keby si sa nesmial, nič také by sa nebolo stalo,“ povedala som a zase som ho celého zakryla.

„Myslel som, že deťom budem rozprávať ako som sa u teba skrýval pod posteľou, no teraz to rozšírim o to, že som sa aj s tebou skrýval  pod paplónom,“ zaškeril sa keď sa znova vyhrabal. Zasmiala som sa a zhodila z ho postele.

„Choď už radšej preč. Ako moju rodinu poznám, o chvíľu je tu niekto.“ Namrzene sa postavil zo zeme a robil sa, že ho bolí celé telo.

„Padaj!“ zasmiala som sa. Postavil sa k dverám.

„Si normálny? Veď by ťa každý videl.“

„Tak ako mám ísť preč?“ Ukázala som na okno. Vyvalil na mňa oči.

„Si normálna? Veď nemáš izbu na prízemí.“

„Ale aj tak to nie je veľmi vysoko. Neboj, nezabiješ sa,“ povzbudila som ho.

„Nemôžem u teba spať?“ spýtal sa s nádejou v hlase.

„V žiadnom prípade!“ Pozrel na mňa s výrazom malého šteniatka, ale už stál pred oknom. Otvorila som mu ho.

„Ale chcem pusu pre šťastie!“ Zaskočil ma. No on sa iba usmieval. Smiešne našpúlil pery a čakal.