I should have kiss you 19

Diana

Ráno som sa zobudila a okolo mňa už stáli lekári a sestričky. Bola vizita. Celú ma skontrolovali a zobrali ma aj na iné vyšetrenia. V podstate ani neviem čo mi robili, pretože som ničomu, čo mi hovorili a robili, nerozumela.

„No slečna Sparks, zdá sa, že je s vami už všetko v poriadku. Ešte taký týždeň si vás tu necháme, keďže ste sa iba včera prebrali z kómy a potrebujete sa zregenerovať, ale potom môžete ísť domov,“ usmial sa na mňa doktor v stredných rokoch. Od radosti som zvýskla. Konečne domov! Pôjdem do školy, uvidím sa s kamarátmi a najmä s Harrym! Vlastne... on je v Londýne. Aj tak. Ja ho tam pôjdem navštíviť. Tak veľmi som ho chcela vidieť.

„Dnes vás ešte necháme na infúziách, ale zajtra vás preradíme na tuhú stravu. Pomaličky bude všetko tak, ako bývalo.“

Prišla ma navštíviť moja rodina.

„Prečo nie si v práci? A vy vo škole? Ja som už v poriadku,“ usmiala som sa na nich.

„Iba sme odskočili na „obed“,“ zasmiali sa.

„Priniesli sme ti notebook,“ povedal Tom a položil mi ho na stolík.

„Mysleli sme si, že sa potešíš,“ usmiala sa Lara.

„Jasné, že sa tomu teším! Musím zavolať Rose. Vie vlastne o tom, že som v nemocnici?“

„To máš isté. Volali sme jej hneď po tom, ako sme to zistili. Prišla asi o tri dni nato. Chcela prísť skôr, no nevedela sa tu dostať. Aj ona, tak ako Harry, ťa chodí navštevovať.“

„Kedy ideš domov?“

„O týždeň ma pustia. Vraj ma nemôžu pustiť hneď, pretože iba včera som sa prebudila,“ prekrútila som očami. Mali na mne zábavu. Asi to bolo pre nich uvoľňujúce, po takom čase ma vidieť žartovať.

„Starali ste sa o moju gitaru? Prosím, len mi nepovedzte, že ostala na okne.“ Rozpačito na mňa pozreli.

„Že neostala na okne?!“

„To máš jasné, že nie. Veď vieme ako ju miluješ.“ Mali na mne dobrú zábavu. Ofučala som sa.

„Je tak dobré, keď si z teba môžeme znova uťahovať,“ zasmiala sa Lara. Tom ju drgol no aj on sa smial.

„Uf, zlatko, my už musíme bežať,“ každý mi vtisol dve pusy na líce, rozlúčili sa a odišli. Zobrala som si notebook k sebe, otvorila ho, prihlásila na skype a čakala kedy sa prihlási Rose. Bola ešte v škole, takže som si musela počkať asi dve hodiny, kým som ju tam zbadala. Chcela som začať hovor, no predbehla ma.

„Diana! Som taká rada, že ťa vidím! Keď mi Lara  volala, začala som kričať a skákať po celom dome! Ako sa máš?“

„Aj ja som veľmi rada, že som už konečne hore. Ako po veľmi dlhom spánku. Fakt veľmi dlhom. Som trocha ubolená, ale inak je to v pohode. A ty sa ako máš?“

„Ja? Teraz som úplne nepodstatná. Harry už pri tebe bol? A už si prečítala ten list?“

„Nebol...A áno, prečítala.“

„Neboj, on príde. Čo tam bolo napísané?“

„Že ma ľúbi,“ usmiala som sa.

„To fakt?“ začala pišťať. „Ja som to vedela! A ty ho ešte ľúbiš, však?“

„A keby si vedela ako veľmi.“

„Musíš mu to povedať.“

„Ale čo keď to on už teraz takto necíti? Veď on už žije iný život. Určite už má nejakú priateľku.“

„Tak to ja neviem. Ale podľa mňa, nemá. A aj keby mal, teba má radšej. Veď prečo inak, by k tebe chodil každú voľnú chvíľu? Len tak z kamarátstva, určite nie.“

„No neviem. Ako vám to ide s Danielom?“

„Dobre. Občas sa hádame, ale nakoniec to vždy iba nás vzťah upevní. Je veľmi zlatý a pozorný. A aby som nezabudla, kamoši odkazujú, že hneď ako sa prebudíš, ťa mám pozdraviť a zaželať skoré uzdravenie. No a už sa tak stalo, takže odkaz som odovzdala.“

„Poďakuj im za mňa a odkáž im, že mi chýbajú.“

„Jasné.“

„Ani si to neuvedomujem, ale Livingston mi hrozne chýba. A hlavne všetci moji kamaráti v ňom. Veď čo všetko sme tam zažili,“ obidve sme sa zasmiali.

„Hranolky na tričku tej namyslenej, ani na meno jej už neviem prísť.“

„Podľa mňa je lepšie to, ako si rozčapila na hlavu zmrzlinu tomu chlapcovi, čo podvádzal Laru,“ pripomenula mi.

„To bola zábava. Pre nás. Preňho ani nie,“ rozrehotali sme sa. Prišla ku mne sestrička a podávala mi lieky.

„Dobre, oddýchni si. Ešte si zavoláme,“ poslala mi vzdušný bozk a vypla sa. Odložila som notebook, otočila sa k oknu a pozorovala ľudí, ktorý prechádzali po ulici. Bola som ani neviem na akom poschodí, ale výhľad odtiaľ bol vynikajúci. Všade boli autá a ponáhľajúci sa ľudia. Žiaden kľud, iba uponáhľaní ľudia. Niekedy si myslím, že v minulosti sa mali lepšie. Neboli autá, motorky a už vôbec nie elektronika. Žili zdravo. Deti sa hrali vonku a trápilo ich, iba keď sa im nepodaril veniec z púpavy či prehrali preteky. Ale na druhej strane, keby toto všetko nebolo, nebola by som v spojení s Rose. Všetko beriem späť. Takto, je to dobré. Aspoň po niektorých stránkach. Takto som bola zamyslená asi dosť dlho. Rozmýšľala som nad minulosťou, prítomnosťou, budúcnosťou, no najmä nad Harrym. Veď je celý môj život. Viem, že na 17 rokov, to sú silné slová, ale ja to tak cítim. A myslím si, že ja som už dávno vyrástla. Ale to asi všetci v mojom veku. Fúha, veď ja už mám 17! Prespala som aj moje narodeniny. No pekne. Otvorili sa dvere. Niekto v nich stál. Keďže som bola v presvedčení, že je to niektorá zo sestričiek, nepovažovala som za potrebné otočiť sa. Nina to byť ešte nemohla, takže ma netrápilo, kto to je.

„Diana,“ ozval sa chlapčenský hlas. Veľmi povedomý chlapčenský hlas. Takýto hlas sa ozýval každý deň v mojej hlave. Pomaly som sa otočila a stál tam on. Ten, ktorého som chcela vidieť najviac. Celý uslzený ku mne pribehol, vtisol sa ku mne do postele a privinul si ma k sebe.

„Harry,“ slastne a so slzami šťastia som zašepkala do jeho trička.