I should have kiss you 2

,,Chceš si zahrať basket?“ spýtal sa ma podozrivo známy hlas. Otočila som sa. ,,Ahoj Harry. Nabudúce sa ma nedotýkaj, keď som zamyslená, lebo ti predvediem také karate...“ zasmiala som sa.

,,Pozor na ňu!“ zasmial sa so mnou. ,,Mimochodom, fakt vieš karate? Chcem vedieť či sa mám báť.“

,,Jasné. Viem karate, judo a na záhrade mi stojí raketoplán,“ pozreli sme sa na seba a spustili hurónsky smiech.

,,Mám chuť na zmrzlinu. Pozývam ťa. Poznám tu najlepšiu cukráreň,“ ozval sa Harry.

,,Také pozvania neodmietam,“ usmiala som sa.

Keď sme už boli v „centre“, Harry mi ukazoval kde čo je. „Toto je moja obľúbená knižnica,“ ukázal na ošumelú starú budovu natretú na staroružovú farbu, ktorá sa miestami odlupovala. Asi videl ako sa tvárim, lebo prehovoril. „Možno nevyzerá najlepšie, ale je to tam veľmi príjemné. Vlastní to jedna staršia pani, ktorá je aj knihovníčka. Je to zároveň aj čajovňa. Tu sa pôjdeme učiť. Samozrejme, ak ti to neprekáža.“

„Nie, jasné, že nie. To čo hovoríš, znie pekne.“ Očividne sa potešil. Pokračovali sme v ceste, keď zrazu zastal, otvoril dvere a pohybom ruky mi naznačil, že mám vojsť. Gentleman. Vyzeralo to tam krásne. Cukráreň tvorili 3 miestnosti. V prvej bol pult s najrôznejším výberom cukroviniek a zmrzlín. V druhej boli okrúhle stoly so štyrmi stoličkami a v poslednej boli boxy. Celé to bolo ladené do zelena čo vo mne vyvolávalo pocit pokoja.

„Páči sa ti to tu?“ spýtal sa ma

„Páči. A keď tá zmrzlina bude aspoň z polovice tak dobrá ako krásne to tu vyzerá, budem nadmieru spokojná.“

„Tak akú zmrzlinu si dáš?“

„Jablkovú a jahodovú.“ Poprosil aj sebe a šli sme do knižnice.

Vošli sme do miestnosti a bola som očarená. Úplne vpredu na ľavej strane bol stôl a za ním sedela milo vyzerajúca staršia pani. „Dobrý deň,“ pozdravili sme sa. „Ahoj Harrry,“ usmiala sa naňho a neskôr aj na mňa.

„Teba som tu ešte nevidela.“

„Len nedávno sme sa tu presťahovali,“ zabolelo ma to, ale nedávala som to najavo. Taká Rose by to spoznala, ale my sa poznáme už odmalička. Niekedy som mala pocit akoby sme si čítali myšlienky. No oni to ešte nemôžu vedieť odhaliť. Harry to možno neskôr bude vedieť, lebo čo som stihla postrehnúť, je to veľmi všímavý chlapec.

„Uvidíš, bude sa ti to páčiť. Ako sa vlastne voláš?“

„Diana. A vy sa voláte ako?“ zo zdvorilosti som sa musela spýtať.

„Mary. Teší ma. Dáte si čaj?“ Uf teraz som si spomenula, že som zabudla povedať teší ma. Ale fakt ma tešilo, že som ju spoznala, len som na túto zdvorilostnú vetu zabudla. Stáva sa mi to často.

„Ja si dám ten čo vždy. Dajte aj pre Dianu, určite jej bude chutiť,“ usmial sa na mňa Harry.

Zatiaľ čo sme čakali  na čaj, šli sme si sadnúť. Po bokoch boli police s knihami a v strede boli okrúhle stoly so sviečkou v strede. Zadná stena bola spoly presklená. Výhľad ma zarazil. Bola tam krásna záhrada. V strede fontána a okolo nej bol vybudovaný tunelový polkruh. Ten tunel bol ale z ruží. Myslím, že v lete z ružových a červených. A aby tej krásy nebolo málo, po stranách boli vysadené okrasné stromy. Keďže už bol október listy na stromoch sa začali meniť farbu a pomaly opadávať. No bolo to čarovné. Keby som to nebola zažila, myslela by som si, že je to vymyslené.

„Je to tu nádherné,“ povedala som ešte stále pozerajúc von oknom.

„Ja viem. Preto sem tak rád chodím. Dokáže ma to tu rozveseliť  a zabudnem na všetky problémy.“

„Nech sa páči, tu je váš čaj,“ ozvala sa Mary.

„Mary, môžem sa vás niečo opýtať?“

„Pýtaj sa srdiečko,“ vyzvala ma.

„Táto záhrada,“ ukázala som na okno, „je vaša?“

„Áno, je moja.“

„Vy ste ju vymysleli, alebo ste ju len kúpili?“ Zase som zabudla na zdvorilosť. To ma na tej občianskej výchove nič nenaučili?

,,No ja som ju kúpila, ale vtedy tam boli iba tie stromy a fontána. Ja som posadila ruže a vybudovala tunel no a ešte pár iných drobností. Vlastním to tu už dvadsať rokov,“ milo sa na mňa usmiala a odišla.

,,Na to si zvykneš,“ ozval  sa Harry. „Keď si myslí, že už prekáža, odíde. Ale mám ju rád, dokázala mi už veľakrát poradiť.“

„Je príjemná a určite aj múdra, ale aby sme boli múdry aj my, musíme sa ísť teraz už konečne učiť. Takže vyberaj učebnice a ideme študovať,“ zasmiala som sa. Ale myslela som to úplne vážne.

Keď sme sa naučili a vypili čaj, ktorý bol výborný, ale jeho konzistenciu nepoznám, išli sme sa pozrieť do záhrady.

„Poďme do toho tunela,“ hodila som naňho psie očká. Ani neprehovoril, len sa usmial a išiel tam. Nič krajšieho som v živote nevidela. Všade samé ruže a tá krásna vôňa... Proste raj. Tu raz chcem mať rande. Ale iba s takým chlapcom, ktorého budem mať nadovšetko rada a nedám na neho dopustiť. S takým ktorý bude môj pravý. Ajajaj... toto miesto je pre zaľúbencov a ja som tam s Harrym. Začala som sa cítiť hlúpo a v duchu si nadávať, že som ho sem vôbec volala. Pozrela som sa na neho a asi cítil to isté. Bez slova sme odtiaľ vyšli a zamierili na lavičku, ktorá bola pod stromom.

„O niečom takom mama vždy snívala,“ prehovorila som.

„Chcela mať záhradu ako je táto?“

„Áno. U nás doma sme mali veľkú záhradu. Podľa jej slov usudzujem, že chcela mať niečo také. No nemala čas na to aby to urobila a už vôbec nie aby sa o to starala. No raz na jej narodeniny, jej strýko urobil prekvapenie. Keď odišla na týždennú služobnú cestu, pustil sa do práce. Po týždni nám na dvore stál prístrešok, okolo ktorého boli posadené ruže. Keď prišla domov, zaviazali sme jej oči a doviedli sme ju tam. Takú šťastnú som ju pred tým ešte nevidela. Od dojatia začala plakať.  Po čase ruže vyrástli do výšky troch metrov a obrástli prístrešok. Teraz je z neho niečo podobné ako tento tunel,“ otočila som sa a ukázala naň.

„Ako dlho to rástlo?“

„Posadili sme to, keď som mala osem, takže okolo ôsmich rokov,“ zapozerala som sa do zeme.

„Chýba ti to?“ súcitne sa ma opýtal.

„Keby si vedel ako veľmi,“ smutne som mu pozrela do očí. Videla som nevyslovenú otázku. Chápal, že ešte nie je čas kedy mu to všetko vysvetlím. Keď na to budem pripravená, sama mu to poviem. Zmenil tému.

„Máš súrodencov?“

„Áno. Toma a Laru. A čo tvoji súrodenci?“

„Jedna sestra Gemma, ktorú ale mám veľmi rád,“ usmial sa.

Pozrela som sa na hodinky. Čože?! Už je osem? Ten čas ale letí, keď ste s niekým s kým vám je dobre. Nechápem, ako som si mohla nevšimnúť, že je už tma.

„Asi by sme už mali ísť domov, je už osem,“ pozrela som sa na Harryho a ten iba prikývol.