I should have kiss you 22

Zvyšok dňa stráveného v škole bol nudný. Učitelia ma vítali a hneď aj informovali o koncoročných skúškach. Mám čo doháňať. Ďakujem ti pekne, auto.

Bolo pre mňa vykúpením, keď začal zvoniť zvonček na konci poslednej hodiny. V celkom dobrej nálade som sa dostala domov. Nikto ešte nebol doma. Bola som hladná ako vlk. Otvorila som chladničku a hľadala niečo, čo by mi aj chutilo. Keďže som tam nič také nenašla, rozhodla som si urobiť obed sama. Palacinky boli ideálne. Zahrala som sa kuchára bez čapice a bohužiaľ, to schytal náš plafón. Musím si poznačiť : Nerobiť zo seba idiota, vyhadzovať palacinky do primeranej výšky.

S chuťou som ich zjedla a pár ich nechala aj pre ostatných. Alebo poviem pravdu, nevládala som ich dojesť.

Zazvonil mi mobil. Na obrazovke mi svietilo Harry. Srdce sa mi rozbúchalo a  s očakávaním som to zdvihla.

„Áno?“

„Láska? Si dnes doma?“ Láska. On mi povedal láska. Zahrialo ma pri srdci a roztopila som sa ako nanuk.

„Áno, som. Prečo, miláčik?“

„Tak nebudeš. Prídeš k nám do Londýna. Je piatok a ja ťa teraz prídem vyzdvihnúť. Súhlasíš?“

„Jasné, ale musím sa ešte nato spýtať mamy.“

„Veď my na ňu počkáme. Mne to neprekáža. Inak, už som skoro pred tvojimi dverami.“

„Prečo mi potom voláš?“

„Chcel som počuť tvoj hlas,“ zachechtal sa.

„A keď prídeš ku mne, tak ma počuť nebudeš?“

„Vlastne ani nie.. Tvoje ústa budú zamestnané.“

„Nejaký si si istý.“

„Poď mi otvoriť a ja ti to aj potvrdím.“

Išla som k dverám rozklepanými nohami. Viem, už som ho videla veľmi veľa krát, ale odkedy sme spolu, je to trocha iné. Krajšie. Ústa už nepoužívame iba na rozprávanie. Otvorila som dvere a nestihla som ani pípnuť. Už bol prisatý na mojich ústach. Srdce sa mi roztopilo, hlava zatočila a videla iba jeho. Začali sme pomaly cúvať do obývačky. Aj keď tam viem trafiť už aj so zatvorenými očami, no on ma tak pobláznil, že sme párkrát narazili do steny. Iba sme sa zasmiali, ešte stále spojený perami a pokračovali ďalej. Keď sme už konečne sedeli na tom pohodlnom gauči, bozky zintenzívnil. Čudujem sa, že som mu neuletela. Mala som pocit, akoby som bola v oblakoch. Pomaly ma zvalil na gauč a on ležal na mne. Rukami mi blúdil po tele a motýle v mojom bruchu sa šli zblázniť. Proste majú na jeho dotyk, pohľad a to všetko podobné, slabosť.

Neviem ako dlho sme zvádzali tento súboj jazykmi. Možno aj niečo vyše hodinu. Snažil sa aj o niečo viac, no ja som ho vždy skrotila. Nevyzeral, akoby mu vadilo, že sa to nestalo. Stačilo mu, že som s ním a prejavujeme si svoju lásku.

Prerušilo nás až otvorenie dverí. Harry ma v rýchlosti posadil a aj keď bolo ťažké, odlepiť sa od neho, nejak sme to dokázali. Začali sme sa rozprávať o úplných banálnostiach.

„Ako bolo v škole?“

„Dalo sa to. Mierne som sa pochytila s Trishou, ale inak je to v pohode.

„A prečo ste sa hádali?“

„Že sa so mnou už nebudeš chcieť kamarátiť, keď si teraz slávny,“ sklopila som oči.

„No a mala pravdu.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Mohla som to tušiť. Štetky majú niekedy pravdu. Pohladkal ma po tvári a vtisol mi jemný bozk. Chcela som s odvrátiť, no tie jeho pery... ach.

„Láska, ja ťa milujem. Teraz máme medzi sebou niečo viac ako kamarátstvo. Azda si pochybovala?“ Ja som to vedela. Štetky nemajú pravdu.

„Hej vy tam! Ja som videl, čo ste tam robili!“ ozval sa Tom.

„Veď som jej dal iba pusu,“ ohradil sa Harry.

„Teraz možno. No to predtým, nebola iba pusa.“ Obaja sme sa začervenali.

„Viete čo, ja na to zabudnem,“ povedal a išiel do svojej izby. Uškrnuli sme sa na seba.

„Kde sme to skončili?“ šibalsky sa spýtal Harry a zvalil ma na gauč. No ja som ho zo seba zhodila a iba som mu vtisla letmý, no za to so všetkou láskou, bozk.

„Od kedy sa na teba Tom nehnevá?“

„No asi od toho dňa, čo si bola v nemocnici. Zistil , že mi na tebe veľmi záleží a bez teba to nejde. No a od vtedy je to v pohode,“ usmial sa na mňa a znova začal pokúšať. Hotový pokušiteľ. Proste sa mu nedalo odolať. No keď mi doplo, že sa mama o chvíľu vráti, jemne som ho od svojich pier odtisla.

Hneď nato mama s Larou vošli do domu. Nevinne som sa na Harryho pozrela, no naďalej som ležala v jeho náručí.

„Ahoj Diana,“ usmiala sa na mňa. Keď zbadala aj moju lásku dodala, „Ahoj, Harry.“

Hneď som aj začala otázkou, kvôli ktorej sme tu doteraz čakali. Aj keď nemôžem povedať, že sa mi to čakanie nepáčilo.

„Mami? Môžem ísť teraz s Harrym k nim do Londýna na víkend?

„Do domu plného chlapcov? Som dobrá mama, ale nie šialená.“

„Ale mamí,“ hodila som na ňu psie oči.

„A nebudeme tam iba my. Bude tam aj Dan a El. Takže tam bude mať kamarátky," informoval nás Harry. Mama si vzdychla a začala rozmýšľať.

„Budete slušní?“ Mala som vyhraté.

„To máš jasné.“

„Zavoláš mi keď tam prídete?“

„To bude prvé čo urobím.“

„Čo som to ja za mamu.. Choď sa zbaliť.“ Zvýskla som a hodila sa jej okolo krku.

„Ďakujem! Ďakujem! ĎAKUJEM!“ kričala som.

Všetko potrebné som si zbalila do kabelky a mohli sme vyraziť. Rozlúčila som sa s rodinou a s Harrym sme nastúpili do auta.

„Čaká nás dosť dlhá cesta,“ oznámil mi.

„Som s tebou, takže je mi to jedno,“ usmiala som sa a vyštartovali sme.