I should have kiss you 26

4000 zobrazení!!!! Za čo som si to zaslúžila? Veľmi ste ma tým potešili a a vééééééééééľmi vám ďakujem :)

 Tá bolesť mi prepichla srdce. Nevedela som čo mám robiť. Plakať? Kričať? Vo vnútri ticho plakaťa kričať, no nedať na sebe nič vedieť? Radšej som bola ticho, no bola som napokraji zrútenia. Alebo som sa aj zrútila. Všetci boli ticho a len na mňa vystrašene pozerali. Asi si mysleli, že si nejako ublížim. Pravdu povediac, aj to ma napadlo, ale jasné, že by som to neurobila hneď. Až keď by ma nevideli a pred tým by som napísala list na rozlúčku.

Alice ku mne bez slova pristúpila a objala ma. Potom sa k nej pripojil aj Tom a spoločne sme tam iba sedeli. No oni ma iba ľutovali. Možno Tom nie. Ten asi vymýšľal ako Harryho efektívne zabije.

No ja, som už zabitá bola. Zrútil sa mi svet. Možno by som zobrala lepšie, keby mi zavolal a povedal Prepáč, no ja ťa už neľúbim. Našiel som si inú, lepšiu. Keby aspoň bola mladá, no on si vybral takú, ktorá keby sa posnažila, mohla by byť aj jeho matka.  

Začala som spomínať na všetko krásne, čo sme spolu zažili. Náš prvý bozk a to ako mi vždy hovoril ako veľmi ma miluje. Nechápala som ako mi to mohol urobiť. A bez výčitiek svedomia mi volal každú voľnú chvíľu.

„Keď sa mi dostane pod ruky, asi ho zabijem,“ zavrčal Tom. Mala som pravdu. Fakt plánoval vraždu.

„Ani sa ho nedotkneš,“ kľudne som povedala.

„Čože? Ako to myslíš? Zaslúži si to.“

„Nie. Ty, ja a všetci to proste necháme tak. Vymažem ho zo svojho života,“ povedala som so slzami v očiach. Nevedela som si môj život predstaviť bez neho. Vtedy som už fakt potrebovala vedieť, kde je najbližší most.

„Ale...,“ chcel oponovať.

„Žiadne ale.“

Znova chcel protestovať.

„Tom, nechaj to tak. Ona vie čo má robiť najlepšie,“ zastala sa ma Alice. Poďakovala som jej pohľadom, no neviem či to tam videla, pretože ja na ňu, kvôli slzám, nie. Ticho som sa presunula do izby a tam som spustila dlhý srdcervúci plač. Sedela som na okne a utápala v žiali. Keď som zbadala páriky držiace sa za ruky ako šťastne prechádzajú po ulici, lepšie mi nebolo. Zazvonil mi mobil. Veľmi som chcela pozrieť kto volá, no pre slzy, ktoré sa mi neprestajne stekali po tvári, som nič nevidela. Trocha som sa ukľudnila a nahodila normálny hlas.

„Prosím?“

„Prosím? Kde si nechala láska, miláčik?“ ozval sa hlas, kvôli ktorému by som niekedy zabíjala, len aby som ho počula. No teraz mi zapichol ďalšie dýky do srdca. A to ich tam bolo už dosť.

„Miláčik? Ako sa mi opovažuješ tatko povedať?!“

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa trasúcim hlasom.

„Nerob sa, že o ničom nevieš! To nie ja som sa bozkávala s Caroline Flack!“

„Ale to nebolo tak ako sa ti zdalo.“

„Nie? A čože ste to robili? Za ruku si ju držal preto, lebo si sa bál aby nespadla z tých jej vysokých šteklí? Keby som videla iba to, nevadilo by mi to. Lenže akú výhovorku by si dal na bozkávanie? Zabehla jej žuvačka, tak si jej ju jazykom vyberal?!“

„Nie, to nie, ale.. Proste to tak nebolo.“

„To mi proste nevieš povedať pravdu ako chlap? Stratil si gule alebo čo?“

„Dobre... Ale počúvaj ma a neprerušuj. Je to pravda. Bozkával som sa s ňou, ale ja ju nemilujem. Ja k nej necítim nič. Proste som potreboval pri sebe cítiť nejakú babu. Chýbalo mi to. Prepáč, už sa to nikdy nezopakuje, len ma prosím nenechávaj. Ja ťa milujem viac ako seba,“ hovoril zúfalo.

„Rečičky si nechaj pre tú babku! Keby si ma miloval, nikdy by si mi to neurobil. Toto sa milovaným ľuďom nerobí!“

„Ale, ja ťa prosím! Bez teba to neprežijem!“

„Na to si mal myslieť pred tým, ako si sa dal dokopy s tou ženou. Milovala som ťa,“ povedala som a zrušila.

Bol koniec. Koniec vzťahu, koniec lásky, koniec môjho života. Vlastne ľúbiť som ho neprestala. Zahrabala som sa pod perinu a ďalej sa utápala v žiali. Chcela som zmrzlinu, no tú som už celú zjedla. Vtedy som si myslela, že som na dne, pretože som ho nevidela. Teraz som bola na dne. Asi najhlbšom dne, aké som kedy zažila. Nie asi, ale určite. Mobil mi stále vyzváňal, no ja som sa iba pozrela na meno a hneď to zrušila. Až keď som zbadala iné meno, zdvihla som.

„Diana, je mi to ľúto,“ povedala Rose.

„Videla si správy?“ zasmrkala som.

„Áno. No mne to aj tak nejde do hlavy. Veď ťa miluje.“

„Proste som potreboval pri sebe cítiť nejakú babu,“ zacitovala som.

„Tak toto je fakt baba. Stará baba. Ako ťa mohol vymeniť za také strašidlo?“

„Neviem. Poďme sa baviť o niečom inom,“ poprosila som.

„Dobre. Hmmm... O dva týždne ťa prídem navštíviť!“ zvýskla. To bolo asi jediné, čo mi pozdvihlo náladu. A aj to iba o trocha.

„Na ako dlho?“

„Na týždeň. Na viac mi nechceli dovoliť. Ale aj to je niečo. Kedy prídeš ty?“

„Aj tak je to super. No neviem, ale určite prídem.“

„Moja, ako ťa rozveselím?“

„Veď si ma rozveselila,“ nasilu som sa usmiala. „Ale už končím. Idem sa osprchovať.“

Aj keď som ju nevidela, myslím, že nešťastne pokrútila hlavou.

„Dobre. Ešte ti zavolám. Chýbaš mi.“

„Aj ty mi chýbaš. Ahoj.“ Zrušila som. Vopchala som sa hlbšie do perín a zaspala.