I should have kiss you 28

Ráno som sa zobudila nato, že mi bola zima. Keď som otvorila oči, jediné čo ma trápilo, bolo, že mi zmizol paplón a ja som nevedela, kde. Naklonila som sa z jednej strany postele, no tam nikde nebol. Naklonila som sa na druhú stranu a tam som našla Rose. Ležala na zemi jeden paplón mala pod hlavou a s druhým bola prikrytá. Veľmi pekne ďakujem. Ale zase ja som tiež nebola najmilšia. Zkopla som ju z postele. Len kvôli tomu, som jej môj paplón nezobrala. Iba som sa usmiala a išla vykonať rannú hygienu.

Keď som jedla raňajky, objavila sa vo dverách rozospatá Rose.

„Prepáč, že som ťa zhodila z postele.“

„Nebolo to od teba najkrajšie, no ja som ti zobrala prikrývku, takže sme si v podstate kvit. Ale dúfam, že mi to už znova neurobíš. Domov nechcem ísť s modrinami,“ uškrnula sa.

„Jasné, posnažím sa. Urob si raňajky.“ Vzala si len jogurt a sadla si ku mne.

„Kedy dnes ideme za Niallom?“

„Dohodli sme sa, že o druhej v cukrárni.“

„Aha, dobre. Ja prídem až niekedy o tretej, aby ste sa mohli porozprávať.“

„Ale veď mi sa porozprávame aj pri tebe.“

„No ja si myslím, že to bude tak lepšie. A neprotestuj.“

„Dobre, ako myslíš. Ale čo budeš robiť za ten čas čo nebudem s tebou?“

„Po prvé ďakujem, že si myslíš, že bez teba som zúfalá. A po druhé, budem volať cez skype s Danielom.“

„Aha, dobre. Ale to asi budeš musieť dávať pozor na čas. Pretože je možné, že potom ani neprídeš.“

„Neboj, prídem. Chcem spoznať celebritu,“ vyplazila mi jazyk.

Najedla som sa trocha menej, aby keď už budem v cukrárni, mohla si tam niečo dať. Nejakú chutnú zmrzlinu. Tou nikdy neohrdnem.

Dorazila som a Niall tam už sedel. Zo začiatku som si ho nevšimla, pretože mal kapucňu a bol zašitý v boxe, no zakýval na mňa a ja som si k nemu prisadla.

„Ahoj,“ usmial sa.

„Ahoj. Už si si objednal?“

„Nie, čakal som na teba.“ Ako na zavolanie, práve prišiel čašník.

„Čo si dáte?“

„Dvakrát zmrzlinový pohár?“ povedal, no nakoniec to zmenil na otázku, pretože si nebol istý či súhlasím.

„Ak nebudem vládať, doješ za mnou?“

„Jasné. Čiže to čo som vám povedal.“ Otočil sa na mňa. „Prečo neveríš Harrymu?“

„V čom mu neverím?“

„Že ťa miluje.“

„Keby ma miloval, nikdy by to neurobil,“ zopakovala som tú frázu, ktorú som použila už dosť veľakrát.

„Jemu hrablo v hlave. Nevedel čo robí. Kvôli jednému večeru a bozkávaniu ho chceš úplne odkopnúť? Viem, urobil strašnú hlúposť. Aj on to vie. Ale miluje ťa z celého srdca. Plače každú noc, keď si myslí, že ho nepočujeme. Niekedy mu vytrysknú slzy aj keď sme pri ňom. Odpusť mu prosím. Nikdy som nevidel nikoho ľúbiť, tak veľmi, ako on teba.“

"Ale...“

„Žiadne ale. Ja viem čo chceš povedať. On to oľutoval. Nevieš čo prežíva.“

„Ty nevieš čo prežívam ja! Vieš si predstaviť ako veľmi ma zabolelo, keď som ho v telke videla sa bozkávať s niekým iným? A on mi pri tom volal akoby sa nič nestalo. Ty nevieš ako hrozne som sa cítila, keď ste iba odchádzali a to ma vtedy nepodvádzal. Ty nevieš, že som preplakala noci, len kvôli tomu, že som ho nevidela. Takže mi nehovor, ako sa cíti kvôli tomu, že som ho odkopla. To on mňa podviedol. Ty, on a ani nikto iný nevie, ako veľmi mi to ublížilo. Veď som mala mokrý celý vankúš.“

„Dobre. Tebe ublížil viac, ale on sa kvôli tomu cíti hrozne. On to urobil a kvôli tomu ho ty teraz nenávidíš. Ty nevieš aký je to pocit, žiť s pocitom, že si niekomu ublížil. Niekomu, koho miluješ, no on ťa za to nenávidí. Je to hrozný pocit.“ Práve vtedy nám priniesli zmrzlinový pohár. Pustili sme sa do neho a pokračovali v debate.

„Ale kto povedal, že ho nenávidím? Ja ho milujem, ale on mi ublížil!“

„Tak prečo si nepriala ospravedlnenie? Veď on to úprimne ľutuje.“

„Možno ľutuje, ale to jeho činy nezvráti.“

„Chceš byť s ním do konca života pohádaná? Veď ho miluješ, on teba miluje. Stačí, ak mu odpustíš. Veď to s ním aspoň skús. Budeš to ľutovať, ak zistíš, že bez neho nevieš žiť, no on tu už nebude.“ Zamyslela som sa nad tým. Možno má pravdu. Vlastne, má pravdu. Ale mám ju aj ja. Rozhodla som sa, že mu dám šancu, no nech sa ešte posnaží. Nech si nemyslí, že keď som sa porozprávala s Niallom, tak mu skočím do náruče.

„Teraz ma napadlo. Od kedy si v Holmes Chapel?“

„Sme tu všetci. Harry je na dne, tak sme ho prišli podporiť.“

 Odfrkla som. „Kde ste sa tam všetci natrepali?“

„Pre dobrých ľudí je všade miesta,“ zasmial sa. „Takže má u teba ešte šancu? Aj keď si myslím, že keby si povedala, že nemá, aj tak by sa ďalej snažil.“

„Možno.“