Uptown girl 16

Prepáčte, že som včera nedala časť. Akosi nebol čas a inšpirácia ... :D Ale dúfam, že sa Vám dnešná časť bude páčiť :)

Pomaly sme kráčali k neďalekému lesu. Mala som ho dokonale preskúmaný, takže to nebude les, čo budem pozorovať.

Ruky sme mali plné. Ja som niesla piknikový kôš naplnený koláčmi, ovocím a pre istotu som pribalila aj chlebíčky. On mal na chrbte ruksak, ktorý bol naplnený boh vie čím a v ruke mal tiež piknikový kôš.

„Čo robia chlapci?“
„Azda ti tu chýbajú?“ uškrnul sa.

„Nie. Teda, nie žeby som ich nemala rada, ale...“ začervenala som sa.

„Chápem,“ povedal zjavne potešený. „Liam je s Danielle, Louis s Eleanor a Harry so Zaynom sa rozhodli, že pôjdu baliť dievčatá.“

„Nechcel si ísť s nimi?“

„Nie. Volali ma so sebou, že vraj čo budem robiť. A ty si mi napadla ako prvá,“ začervenal sa teraz on.

„Som rada, že si si na mňa spomenul,“ usmiala som sa na neho. Opätoval mi to a pridal pohľad, pri ktorom som mala pocit, akoby mi pozeral až do duše. Nie je to divné?

Dorazili sme na miesto, ktoré vybral Niall. Bolo tam krásne. No počula som, že tu chodia zaľúbenci. Nie, žeby mi vadilo, že som tu s Niallom. Popravde, bola som z toho nadšená. Čistinka uprostred lesa, ktorú zalievalo slnko. Aj keď, kto vie, ako dlho nám to počasie vydrží. Už dve dni za sebou svieti slnko. Myslím, že čo chvíľa, bude silná búrka.

„Prečo si vybral toto miesto?“

„Pretože tu nepoznám toľko miest, čo ty,“ zasmial sa. „A toto mi prišlo čarovné. Tak ako ty,“ usmial sa. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi mi jeho slová lichotili.

Rozzipsoval ruksak a vybral z neho deku. Spoločne sme ju rozložili, sadli si na ňu a zapozerali si do očí. Ktovie, čo videl on v mojich, no ja v tých jeho neuveriteľne modrých, niečo ako, lásku? Pochybujem. To bolo iba zbožné prianie. No určite som tam videla radosť, roztomilosť a niečo čo svedčalo o tom, že má čisté srdce.

„Nechýba ti domov?“ spýtala som sa ležiac na deke vedľa Nialla.

„Niekedy mám nutkanie so všetkým skončiť a vrátiť sa domov. No potom to hneď vyhodím z mysle, ale stále chcem úplnú prestávku aspoň na dva mesiace. Teraz máme možno menšiu pauzu, no stále koncertujeme. Aj keď sme iba na území  Anglicka, no aj tak. Vlastne, to sa iba začne o týždeň.“

„Takže už nebudete tak často u nás?“ hodila som smutný výraz.

„Pre zmenu budeš chodiť ty k nám,“ uškrnul sa. „No samozrejme aj my budeme chodiť. No možno dvakrát do týždňa.“

„Lepšie ako nič.“

„Som rád, že myslíš optimisticky.“

„Porozprávaj mi o tvojom domove.“

„Mullingar,“ usmial sa zjavne nad nejakými peknými spomienkami. „Je to také menšie mesto. No atmosféru má úžasnú. Máme tam veľké polia, lesy a lúky. Predstav si ako ležíš na lúke a vietor sa pohráva s trávou okolo teba. V jari sú tam samé kvety, ktoré sa krásne vlnia. Ak sa zapozeráš do diaľky, vysoká tráva s kvetmi sa vlní a pripomína to more. Lietajú okolo teba včely a ty sa cítiš, voľná. Pre mňa to je raj na zemi. Bolo to, keď som bol ešte nikto, no je to ešte lepšie, keď teraz mám málokedy pokoj,“ poobzeral sa okolo seba. „Predstav si niečo ako toto, len vo väčšom prevedení. Oveľa väčšom.“

„Chcem tam raz ísť,“ slastne som si vzdychla.

„Niekedy ťa tam vezmem a poukazujem ti moje najobľúbenejšie miesta.“ Zahryzla som si do pery. Bola to krásna predstava.

Začali sme všetko vyberať z našich košov. Mal tam nejaké grilované mäso, zeleninu, ovocie, no keď vytiahol cookies, vytiekli mi sliny.

Pomedzi rozprávanie sme jedli. Nestačila som sa čudovať ako to všetko rýchlo mizne.  Bála som sa, že som to všetko zjedla ja. Aj keď viem, že by som nepribrala. Moje spaľovanie je úžasné. A asi aj Niallove. Jedol toho dosť. A ak tak je stále, musí mať dobré spaľovanie, keďže ju chudý.

Ovocie sme si nechali nakoniec. Jablká, hrušky, maliny a jahody. Keď som šla zjesť jednu z jahôd, Niall sa potmehúdsky usmial a znova siahol do ruksaka. Oči mi šli vyskočiť z jamôk, keď som zbadala to šampanské, no aj šľahačku.

„Drž poháre,“ zasmial sa, keď šiel otvoriť šampus. Roztrepal ho a vystrelilo to. So smiechom som pribehla k nemu a on ho nalial do pohárov. Spoločne sme si sadli a začali popíjať. Najprv sme odhryzli z jahody a potom zapili. Takto sme vypili každý po jednom poháre a dali sme sa na jahody so šľahačkou. Bolo mi dobré, keby to skončilo, iba na jahodách, no bohužiaľ aj na celej tvári, oblečení a podobne. A prečo? Pretože ten roztomilý blondiačik mi šľahačku nastriekal do tváre. Keď sa smial, tak ju pustil a ja som mu to vrátila. No, nie len do tváre. Keďže to mal aj na celom tričku, so samopašným úsmevom ku mne priskočil a silno ma vyobjímal. Niežeby mi to nejako vadilo. Až na tú šľahačku som si to užívala.

„Pýtala si sa, prečo som nešiel s chalanmi baliť dievčatá. Myslíš, že oni zažili niečo také? V žiadnom prípade. Zo všetkých chlapcov sa práve ja mám momentálne najlepšie.“

„Keď si pomyslím, že som dnešný deň pôvodne mala stráviť iba s lukom v ruke...“ uškrnula som sa.

Začalo mierne poprchávať. No, veľmi sme to nevnímali. Boli sme zaujatí do rozhovoru. No rýchlo sa to zmenilo v dážď. Vtedy sme sa rozhodli, že musíme všetko rýchlo upratať. Cesta domov, je dosť dlhá, takže sme sa mohli iba modliť, aby to neprerástlo v silnú búrku. A to sa mohlo ľahko stať. Polovica šampanského nám ešte zostala, takže sme ju zatvorili a strčili do ruksaka, na horšie časy, ktoré nastanú počas cesty.

„Máš dáždnik?“ spýtala som sa celá premočená.  Začal sa hrabať v taške, no iba bezradne pokrčil plecami.

„Bol som si istý, že ho mám, pretože som si zvykol ho brať so sebou všade.“

„To aj ja, len do piknikového koša ma to nenapadlo pribaliť.“

Keď som zbadala záblesk a hneď na to, aj silný hrom, vedela som, že to nebude len mierny dážď.

„Tak toto ešte bude ťažká cesta domov.“

„Dáme si zopár glgov šampusu a bude nám lepšie,“ snažila som sa myslieť optimisticky.

„Myslím, že som mal radšej zabaliť aj niečo tvrdšie,“ prehodil akoby mimochodom.

Myslela som, že ten lejak už zosilnieť nemôže, no mýlila som sa. Blesky boli čoraz častejšie a hromy hrozivejšie.

„Myslím, že by sme mali začať behať. Nechcem aby nás nejaký blesk zahlušil.“

„Ja si myslím, že domov ani nedôjdeme. Počúvaj. Môj ujo má tu neďaleko chatu. Viem kde necháva kľúč, takže nebude ťažké sa tam dostať. A ak by to neprestalo, môžeme tam aj prespať. Samozrejme, ak ti to nebude vadiť.“

„To je dobrý nápad. Rýchlo nás tam zaveď.“ Keď sme vyšli na ďalšiu čistinku, bolo to dobré znamenie.

„Budeme musieť zísť z chodníka. Ak by sme šli po chodníku, trvalo by nám to oveľa dlhšie. Ak teraz zabočíme doprava, tak je to asi dvojminútová cesta.“

Bola to spása, vidieť chatu, keď ste celý premočený a blesky lietajú okolo vás.

„Nájdi kľúč, nájdi kľúč,“ šepkal Niall, akoby sa modlil. Ja som sa iba uškrnula a rukou zašla pod kvetináč. Ako trofejou som ním zakývala nad hlavou a v rýchlosti odomkla.

Uptown girl 15

Suzan

Celý deň som rozmýšľala iba nad tým časom stráveným s Niallom v sklade. No bolo to niečo úžasné. Tak veľmi som chcela ochutnať jeho pery. Všetky starosti zmizli a nič ma netrápilo. Psychopatický bývalý, vražda na ktorú som už dávno zabudla či Lizzy, ktorá ma tam s ním zavrela. Vlastne, ja som jej bola vďačná.

Rodičia ma volali z izby, no ja som nešla. Poznáte to? Ten pocit, keď chcete byť sám, pretože... No, pre všetko. Či už preto, lebo vám od radosti nevedia poklesnúť kútiky úst alebo si potrebujete pretriediť myšlienky. Ja tie pocity verne poznám. Vyrastala som iba s rodičmi, takže keď sa venovali sebe, bola som sama. Alebo občas s kamarátmi.

Zazvonil mi mobil. Bolo tam neznáme číslo, takže som sa mierne bála to zdvihnúť. Čo ak by to bol Josh a vyhrážal by sa mi? Fakticky som na to nemala náladu. No, ak to je niekto iný... Zdvihla som.

„Prosím?“

„Ahoj, tu som ja, Niall.“ Ak by ste ma vtedy videli, určite by ste pochopili všetky moje pocity. Rozklepali sa mi kolená, z jeho krásneho írskeho prízvuku. A rozbúchalo sa mi srdce, pretože, no je to Niall. Chlapec, ktorého ľúbim.

„Och, ahoj. Odkiaľ máš moje číslo?“ ledva som zo seba vysúkala.

„Dala mi ho Danielle. Nevadí, však?“ Toto by mi nikdy v živote nevadilo. Koľkokrát som hypnotizovala mobil, len aby mi zavolal. No keď som to vôbec nečakala, stalo sa to.

„Jasné, že nie.“

„Máš na zajtra nejaký program?“ Spýtal sa to, čo som počula? Pane Bože!

„Nemám. Prečo?“

„Takže už budeš mať. Samozrejme, ak budeš súhlasiť. Čo by si povedala na piknik v lese?“ Aha, jasné. Skupinová akcia.

„Budem veľmi rada. Kto tam bude?“

„Iba my dvaja, nevadí?“ Opakujem. Pane Bože! On ma pozval na rande? Je to možné? Snívam o tom už dlhšiu dobu. A teraz sa to stane. Je to rande, nie?

„Jasné, že nie. Už sa teším.“

„Zajtra o tretej by som ťa mohol vyzdvihnúť?“

„Mohol. Mám niečo zobrať?“

„Nie, ja ťa pozývam, tak ja všetko beriem.“ Pohovor si.....

„No ja aj tak niečo so sebou vezmem. Možno niečo upečiem alebo ja neviem. Niečo vymyslím

„Ak inak nedáš.“

„Musím, končiť. Ahoj. Zajtra sa vidíme.“ Musela som končiť, pretože čím ďalej tým ťažšie bolo pre mňa pospájať slová do viet.

„Ahoj. Neviem sa dočkať.“

Váhavo som zložila. Bolo to viac ako som si mohla priať. Rande s ním. Zajtra v lese, piknik. Možno hodinu, možno dve som len sedela na posteli a premýšľala s úsmevom na tvári. Po chvíli mi doplo, že musím zavolať Lizzy. Ona sa to musí čo najskôr dozvedieť. Pomôže mi s výberom oblečenia a všetkým. Ona sa v tom vyzná.

„Trikrát hádaj, čo sa mi nedávno stalo,“ zasmiala som sa do telefónu.

„Znova si nakopala Josha?“

„Nie. Ešte máš dve pokusy.“

„Trafila si všetky šípy z tulca do stredu?“ Azda som jej o tom niekedy volala? Určite nie. Alebo žeby?

„Ešte máš jeden pokus.“

„Doplo ti, že ťa Niall fakt ľúbi?“

„Si celkom blízko. Ale nie.“

„Zabilo by ťa, keby si ma aspoň raz nenaťahovala?“ zasmiala sa.

„Možno. Neviem a preto to radšej neskúšam... Niall ma pozval na rande!!!“

„Ja som ti to hovorila! Kedy? Ako? Kde a kedy pôjdete? Vysyp to,“ tešila sa so mnou. Bolo jasne počuť, že jeho má rada. Nie ako Josha. Pri ňom nebola taká nadšená. Vlastne nebola nadšená vôbec. Iba to mierne predstierala pre moju radosť. No, veľmi jej to nešlo.

„Čas sa mi vtedy zastavil, takže neviem odhadnúť čas. Ako? Cez telefón. Zajtra do lesa na piknik.“

„Rozkošné. Takže zajtra ma u vás čakaj. Prídem okolo desiatej. Musíme všetko pripraviť, aby si bola tip- top.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa.

Večer som nevedela zaspať. Ani sa nečudujem. Bola som úplne nabudená. Chcela som, aby bol zajtrajšok a rozmýšľala, aké to bude. Ako bude vyzerať, čo bude mať oblečené, ako sa bude správať a podobné veci. No ráno som vstala až niekedy okolo deviatej. Bola som unavená s vsugerovala som si do hlavy, že ak budem spať, budem krajšia. No keď som sa pozrela do zrkadla, usúdila som, že to veľmi nepomohlo. Budem sa mu musieť páčiť taká, aká som.

O desiatej už u nás bola Lizzy. Zhrozene na mňa pozrela. „Ako to vyzeráš? Vôbec si nespala? Prečo už nie si prezlečená, umytá a pripravená?“

„Neviem ako dlho som spala, koná sa to až o tretej poobede a ak si si nevšimla, je len desať. A verím, že ty ma upravíš tak, aby sa ma nezľakol,“ uškrnula som sa na ňu.

„Čo by si robila bezo mňa.“

„Asi momentálne piekla koláčiky. Ale to budem robiť aj s tebou.“

„To mi polichotilo,“ zaškľabila sa. „Čo budeme piecť?“

„Muffiny? Bublaninu?“

„Obidve?“

Pustili sme sa teda do toho. Všetko sme to do obeda stihli. Poobede sme sa pustili do mňa. Čo si obliecť, ako namaľovať a čo spraviť s vlasmi.

„Myslím, že by si ich mala nechať rozpustené. Prirodzené, rovné. Bude to tak dobré. Ak by ti vadili, tak si pre istotu zoberieš so sebou aj gumičku. A oblečenie...Myslím, že zo všetkého čo si práve obliekla na seba, bolo najlepšie tieto džínsy, to zelené tričko a navrch si zober tento svetrík,“ všetko na mňa nahádzala. „A myslím, že nemusím hovoriť, že si k tomu obuj čierne tenisky.“

„Žiadnej inej farby ich ani nemám.“

Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím, akoby chcela povedať Teraz nie je čas na žarty.

Presne o tretej u nás zazvonil zvonček. Rodičia ma prinútili, aby som im ho predstavila. Vraj chcú spoznať ich budúceho zaťa. Len nech to nepovedia pred ním.

„Mami, oci, toto je Niall.“

„Dobrý deň,“ zdvorilo pozdravil. Mame pobozkal chrbát ruky, ktorá sa zachichotala a s otcom si podali ruky.

„Nevideli sme sa už?“ spýtala sa zaujato mama.

„Vy ste mňa aj s mojimi kamarátmi poslali za Suzan. Učí nás lukostrelectvo.“

„Aha, jasné. Takže si to užite.“

„A dávaj nám na ňu pozor, jasné?“ prísne dodal oco.

„Ako na oko v hlave. Ideme?“ s úsmevom sa obrátil na mňa. Prikývla som, rozlúčili sme sa s rodičmi a išla som v ústrety krásnemu popoludniu.

Uptown girl 14

Zlato sme nevyhrali, ale musí sa uznať, že Rusi sú lepší. Boli ako korčuliarsky diabli. Ale striebro je dobré, nie? Čo to hovorím.. Je to úžasné :)

Niall

Viete si predstaviť niečo lepšie ako byť zavretý v malom sklade s dievčaťom, ktoré podľa všetkého ľúbite? Pretože ja neviem. Ako sa ku mne pritisla, pretože sa bála pavúka. Cítil som sa úžasne, keď som mohol dýchať jej vôňu a celkovo som cítil jej telo na mojom. Ak mám pravdu povedať, žiadny pavúk tam nebol, ja som ju len chcel objímať. Možno som urobil zlý skutok, no ja som sa vtedy cítil úžasne. Keď som naklonil k nej hlavu, pretože som mal pocit, že bozk v tom momente, by bol dobrý, bol som v siedmom nebi. Ona sa tiež ku mne jemne naklonila. Znamená to, že ma tiež chcela pobozkať, nie? No nebolo by to ono, keby práve vtedy nám do vnútra nevleteli. Akoby nevedeli vydržať ešte aspoň päť minút. To sú asi zákony schválnosti.

Viem, Suzan hovorila, že keď strieľame máme sa sústrediť iba na to. No to sa nedá, keď to dievča mi tak pobláznilo hlavu. Bola taká krásna, keď sedela na zemi, slnko ju pohládzalo a pozorovala nás. Možno to bolo iba zbožné prianie, no zdalo sa mi, že väčšinu času spočíva pohľadom na mne. No nevedel som to poriadne posúdiť, keďže slnko jej svietilo do očí a mala ich mierne privreté. Sem tam prehodila nejaké slovo s Lizzy, no pohľad nespúšťala. Asi tomu dievčaťu prinesiem čokoládu. Viem, že nás nezamkla sama, no načo by som to dával chlapcom? Som s nimi každý deň a to by si mali vážiť.

Už keď sme boli v aute ma všetci bombardovali otázkami.

„Aké to tam bolo?“

„Bála sa?“

„Utešoval si ju?“

„Pobozkali ste sa?“

„Alebo bolo aj niečo viac?“ podpichol Louis a rozosmial celé auto.

„Vy ste ale pervérzni.“

„Veď nám niečo povedz! Sme ti v podstate ako bratia. Veľmi nedočkaví bratia.“

„Tak, bozk ani nič viac nebolo.“

„Ani bozk? Prečo?“

„Lebo ste to vy, prerušili.“

„Azda sme vás tam mali nechať až do zotmenia?“

„To nie, len ste mali zlé načasovanie.“

Doma som sa zavrel do izby. Nikto ku mne nechodil. Možno aj chceli prísť, len ich Liam zastavil. On vedel, že som potreboval byť aspoň na chvíľu sám. Len ja a gitara. Bez hocijakých pravidiel, som behal prstami po hmatníku, no vznikla z toho hudba. Hudba, ktorá vyjadrovala moje pocity. Lásku, šťastie, strach a nedočkavosť. Možno ich bolo aj viac, len som to nevedel pomenovať.

Nikdy som neveril, že to príslovie žiť z lásky, je pravdivé. No asi to tak je. Pretože som naposledy jedol raňajky. Do Nando´s sme nešli a nemal som nutkanie vyrabovať celú chladničku. Vôbec som nebol hladný. Práve naopak. Akoby som len nedávno jedol. Nie je to šialené? Myslel som, že budem stále jesť, nech sa deje, čo sa deje.

„Poď sa dole najesť. Alebo ti to mám doniesť?“ spýtal sa Liam, keď vošiel do izby.

„Ani jedno, ani druhé. Nie som hladný.“

„To isté som prežíval s Danielle. Žil som z lásky. Cítil som sa vždy perfektne.“

„Kedy to pominie?“ spýtal som sa, akoby to bola choroba.

„Vlastne, u mňa to trvá doteraz. Nie až tak intenzívne, ale keď som s ňou, všetko je tak ako má  byť a nič nemôže byť lepšie.“ Vždy som chcel mať taký vzťah ako má on. Nadovšetko sa milujú, sem- tam pohádajú, ale to k tomu patrí.

Vybral si z vrecka mobil a usmial na obrazovku. Vedel som, čo to značí. „Choď za ňou,“ usmial som sa. Poďakoval mi pohľadom a vybehol  z izby. Znova som bol sám. Nie, žeby mi to prekážalo. Samotu som mal celkom rád. Keď si predstavíte, že len čo vyjdete na ulicu, sám už nebudete, tak to oceníte. Niekedy som nevedel oceniť samotu a súkromie, no sláva vás to naučí.

Mal som sto chutí zdvihnúť mobil a zavolať Suzan. No to by som najprv musel mať jej číslo. Povedzte mi, kde som mal hlavu, keď som od nej nepopýtal číslo. Veď je to životu potrebné. Najbližšie, keď ju uvidím, musím to urobiť.

Všetko som si v hlave premyslel, takže som zišiel do obývačky. Tak či tak, o chvíľu by sa už všetci nahrnuli do mojej izby. Báli by sa či sa mi niečo nestalo.

V obývačke však bol iba v objatí párik Liam a Danielle. Chcel som ísť naspäť do izby, no zavolali ma k nim. Sadol som si do kresla a zapozeral do telky. Počul som jemný smiech a šepkanie vedľa mňa. Snažil som sa to nevnímať, pretože som to veľmi chcel zažívať ja so Suzan. Keď sa Liam postavil a niekde išiel, Danielle sa ku mne ozvala.

„Máš už dohodnuté rande so Suzan?“

„Nemám, ale to už určite vieš.“

„Tak ju niekam zavolaj. Veď všetci vieme čo k nej cítiš.“

„Keď sme pri nej, sú tam všetci a pred nimi to fakt robiť nechcem. A ak ju zavolám dozadu, všetci sa začnú smiať.“

„Tak jej zavolaj na mobil a pozvi ju tak.“

„Aj to mi už napadlo, no to by som musel mať jej číslo.“ Začala sa hrabať v kabelke a nakoniec vybrala mobil.

„Nech sa páči. Nájdeš ju pod jej menom.“

„Odkiaľ máš jej číslo?“ s údivom som sa jej spýtal.

„Väčšinou si pýtam číslo na prvom stretnutí. A pri nej som akosi tušila, že bude veľmi dobré, ak ho popýtam hneď ako bude príležitosť. Nemusíš mi ďakovať. Len si opíš jej číslo.“ Vybehol som do izby pre mobil a rýchlo si ho opísal.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“ priateľsky som ju objal.

„Načo čakáš? Zavolaj jej,“ usmiala sa na mňa.

Ani si neviete predstaviť aký som bol šťastný, keď som sa pozeral na jej číslo. Akosi podvedome som sa ho aj naučil. Možno hodinu som sa naňho len pozeral, kým som sa odhodlal jej zavolať. V hlave som mal a slová, ktoré jej poviem. Stlačil som volať a čakal.

„Prosím,“ ozval sa jej zamatový hlas. Aj keď som bol iba na druhom konci telefónu, srdce sa mi rozbúchalo.

„Ahoj, tu som ja, Niall.“

„Och, ahoj,“ v hlase jej bolo počuť, že sa usmiala. „Odkiaľ máš moje číslo?“

„Dala mi ho Danielle. Nevadí, však?“

„Jasné, že nie.“ Nastalo krátke ticho, kde ona čakala čo poviem a ja som sa odhodlával.

„Máš na zajtra nejaký program?“ pomaly som sa opýtal.

„Nemám. Prečo?“

„Takže už budeš mať. Samozrejme, ak budeš súhlasiť. Čo by si povedala na piknik v lese?“

„Budem veľmi rada. Kto tam bude?“

„Iba my dvaja, nevadí?

„Jasné, že nie. Už sa teším.“

„Zajtra o tretej by som ťa mohol vyzdvihnúť?“

„Mohol. Mám niečo zobrať?“

„Nie, ja ťa pozývam, tak ja všetko beriem.“

„No ja aj tak niečo so sebou vezmem. Možno niečo upečiem alebo, ja neviem. Niečo vymyslím.“ To dievča sa nedá odradiť.

„Ak inak nedáš,“ usmial som sa.

„Musím, končiť. Ahoj. Zajtra sa vidíme.“

„Ahoj. Neviem sa dočkať...“ Keď v telefóne zapípalo, že zložila, hodil som mobil na posteľ a začal sa smiať na celý dom.

„Vyšlo to!“ skríkol som.

Uptown girl 13

1:1.. nevadí, my to dáme a zlato si domov donesieme :)

Suzan

Keď som sa rozlúčila s chlapcami rozbúchalo sa mi srdce. Ono mi ako o preteky bilo celý čas v Niallovom náručí, no plne som si to uvedomila až vo vnútri. Už som bola voľná, takže až teraz som si to začal plne vychutnávať a to bez výčitiek. Možno sa mi pošťastí a páčim sa mu aj ja.

Pípla mi SMS. Zasnene som ju otvorila, no obsah ma zaskočil. Jasné, že som nečakala, že to bude nejaká zamilovaná od Nialla, ale nemyslela som, že môj bývalý sa mi ešte stále bude miešať to života.

To čo som spravil dnes, bol iba začiatok. Nemôžem povedať, že mi z toho nenaskočila husia koža, no mierne mi to prišlo smiešne. Podľa mňa to bolo iba niečo ako vtip. Veď až taký psychopat nie je. Alebo predsa? Keď som si spomenula, čo mi vykonal, prepadol ma hnev. Celý ten čas, čo sme sa ľúbili, úplne zahodil a teraz sa mi vyhráža. Je pravda, že toto bol môj prvý rozchod, keďže Josh bol môj prvý priateľ, no nikdy som si nemyslela, že to môže byť také...hrozné. Keď som počúvala Lizzy, ako dala kopačky jej bývalému, neprišlo mi to tak brutálne. Len smutne pokýval hlavou a dohodli sa, že svoje kontakty neprerušia. AJ teraz sa občas stretnú. Samozrejme nie iba oni dvaja. Asi som predsa mala počúvnuť moju partiu. Mali pravdu, že Josh nie je chlapec pre mňa.

Rozhodla som sa, že pôjdem k Lizzy. Oznámila som to rodičom a pobrala sa k nej. Viem, že majú zvonček, no aj tak som jej zavolala, nech mi príde otvoriť. Privítala ma s úsmevom na tvári a ja som reflexívne zamierila do jej izby. Spoločne sme sa posadili na jej posteli a ja som to vyklopila.

„Oficiálne som nezadaná.“

„Čože? To fakt?“ začala sa smiať. „Ja som taká rada... Vlastne, prepáč, je mi to ľúto. Ako sa to stalo? Rozprávaj, uvidíš, bude ti lepšie.“

„Vlastne to ja som mu dala kopačky. A ľutujem , že som to neurobila skôr. Mala si pravdu. Všetci ste mali pravdu, to len ja som bola slepá. Je to psychopat.“

„Ty si proste bola zaľúbená. To sa stáva. Prečo si mu dala kopačky a ako sa to stalo. Počkať...“ chytila do rúk moju tvár a nastavila ju do svetla. „On ťa zbil?“ neveriacky a naštvane zároveň sa spýtala.

„Rozišla som sa s ním, pretože ho neľúbim. Ľúbim niekoho iného. Zdá sa mi to nemožné, že som do toho spadla iba za niekoľko dní, ale proste sa to stalo.“

„Neviem čím máš začať skôr. Či koho ľúbiš alebo prečo ťa zbil a ako si to mohol dovoliť.“

„Čo chceš vedieť viac?“

„Začni v akom poradí chceš, len to už konečne vyklop a nenaťahuj ma.“

„Pôjdem v presnom poradí ako sa to stalo. Raz keď som strieľala z luku, mi otec povedal, že budem mať nových žiakov...“ Povedala som jej všetko do posledných detailov. Pridávala som tam moje domienky a to najdôležitejšie, pocity.

„Takže si tomu debilovi dala do tela?“

„Dá sa to tak povedať. Chcel mu naložiť aj Niall, no zastavili sme ho.“

„Mal to urobiť. Keby som bola na jeho mieste, asi leží na áre. Ten Niall, je do teba jasne zaľúbený. Ani som vás spolu nevidela, no z tvojho rozprávania sa to dá jasne poznať.“

„Možno to počuješ pretože ja chcem, aby to tak bolo.“

„Tak ma niekedy priveď na tvoju hodinu s nimi a vtedy ti to už poviem na sto percent. Hovoríš, že k tebe chodia o desiatej?“

„Nie, to bude divné.“

„Beriem to ako áno. Zajtra ma čakaj.“ Nemohla som proti tomu nič robiť. To dievča je neodraditeľné. Ak si raz vezme do hlavy, že niečo zistí, tak aj urobí. U nej sa nenájdu prázdne slová. Trocha som sa bála či mu nebude dávať nejaké záludné otázky. To by som sa fakt prepadla pod zem.

Ráno som sa zobudila do krásneho rána. Slnko krásne svietilo pomedzi stromy a šteklilo ma na nose. No nie je to irónia? Lizzy ma možno dnes úplne potupí, no počasie je krásne. S nevôľou som sa obliekla a s neveľkou radosťou zistila, že je niečo po pol desiatej. V rýchlosti som vykonala rannú hygienu a vlasy som si nechala voľne visieť. V kuchyni som schmatla jeden muffin a ničoho si nevšímala.

„Dobré ráno, Suzan.“

Vrátila som sa späť do kuchyne a tam som za stolom videla sedieť Lizzy. „Dobré. Od kedy si tu?“

„Len pár minút. Azda si nemyslela, že neprídem?“

„Dúfala som.“

„Mali by sme už ísť von, nemyslíš?“

Keď sme prišli na cvičište, chalani tam už boli. Keby som nechala otvorený sklad, možno by už trénovali, no včera som ho zodpovedane zamkla, takže tam sedeli na tráve a užívali si slnečné lúče. Oni nevedeli, že kľúč je skrytý vo viniči, ktorý obrastá sklad.

„Prepáčte, že meškám. A toto je Lizzy. Lizzy toto je Liam, Harry, Zayn, Louis a Niall,“ predstavila som ich. „Zoznámte sa, ja zatiaľ po všetko zájdem.“

„Počkaj, Suzan! Ja ti pomôžem. Je tam toho veľa,“ usmial sa. Opätovala som úsmev a ignorovala významný úškrn od Lizzy.

„Budem rada.“ Nahmatala som skryté kľúče, zatiaľ čo Niall na mňa pozeral so zdvihnutým obočím.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?“ zasmiala som sa na jeho výraze.

„Nemáš z toho poškriabané ruky?“

„Možno. Veľmi to už nevnímam.“ Pred vstupom do vnútra som sa ešte pozrela dozadu ako prebieha ich zoznamovanie. Boli pri sebe v tesnom kruhu a počula som odtiaľ chechtanie. Prišlo mi to trocha divné, no povedala som si, že sa na to spýtam, až sa so všetkým vrátime. Nechcela som zo seba robiť trapku, ktorá vyzvedá.

Zvešávala som luky a podávala ich Niallovi, keď nastala tma. „Zavrel si dvere?“

„Nie, to asi vietor.“

„Otvoríš ich? Nie je tu elektrina.“ Šiel to vykonať, no po stlačení kľučky, svetlo nenastalo.

„Ak sa zatvoria dvere, tak sa momentálne aj zamknú?“

„Je to búda postavená z dreva, tak čo myslíš?“

„Že sme tu zamknutí.“

„Lizzy!“ „Chalani!“ vykríkli sme naraz.

„No ták! Otvorte nás,“ prehodil Niall.

„Lizzy! Okamžite nás odomkni! Sú tu pavúky!“ No odpovede som sa nedočkala. „Lizzy, keď odtiaľ vyjdem, tak si ma nepraj!“

„Keď!“ počula som výbuch smiechu.

„Neboj, nebudú nás tu držať večne. Zojdi z tej stoličky, pretože si ešte ublížiš,“ podal mi ruku Niall. Ochotne som ju priala a až vtedy som si uvedomila, že nie sme v sklade, ale maličkom skladíku, ak nie menšom. Na čele som cítila Niallov dych. Rozbúchalo sa mi srdce. Určite to počul aj on. Išlo mi vyskočiť z hrude. Nervózne som zdvihla hlavu a zapozerala do jeho očí. Možno ten pobyt v sklade nebude najhorší, ak tam mám byť s ním. S nikým, iným by som tam nechcela byť viac.

„Ako veľmi sa bojíš pavúkov?“ zašepkal.

„Ak tým chceš naznačiť, že jedného mám na sebe, tak mi ho daj okamžite dole, prosím!“

„Nie, nemáš ho na sebe.“ Vydýchla som. „Visí na pavučine za tebou.“ Zvýskla som a hodila mu okolo krku.

„Zabi ho, zabi ho!“ vystrašene som mu šepkala do hrude.

„Nestihol som sa zmieniť, že je rozmerov asi štyri krát štyri milimetre. Aj takých sa bojíš?“ zasmial sa.

„Tebe to príde smiešne,“ jemne som ho udrela do hrude.

„Neboj, nepríde,“ zasmial sa znovu.

„Ale už si ho zabil, že?“ Niekam sa natiahol, utrel do seba ruku a prikývol. Zapípala mi SMS. Vybrala som z vrecka mobil, no ešte stále som sa neprestala držať Nialla. Bolo mi tam tak príjemne a nezdal sa, akoby mu to prekážalo. Kedy si budem môcť znova takto vychutnať jeho blízkosť? Za jeho chrbtom som si ju prečítala. Nabudúce ťa nebude mať kto zachrániť. Mimovoľne som sa striasla.

Pohladil ma po chrbte. „Deje sa niečo?“ Nevedela som či mu to mám povedať. Bála som sa, aby mu niečo neurobil. Ale bála som sa, aby Josh nevyplnil svoje hrozby.

„Znova mi písal Josh,“ podala som mu mobil. Cítila som na chrbte, že zaťal päste.

„Ukáž mi aj ostatné.“ Urobila som čo povedal. „Takže toto je dôvod, prečo by sme odteraz mali byť stále s tebou. Ak niekam pôjdeš, zoberieš ešte niekoho, dobre?“

„Ale ja sa obránim aj sama.“ Zdvihol mi hlavu k nemu a vpíjal sa mi do očí.

„Nechcem aby sa ti niečo stalo. Neprežil by som to.“ Motýle v bruchu sa išli zblázniť. Ak sa na vás niekto takto pozerá, nedá sa tomu odolať. Iba sa mi to zdalo alebo jeho hlava sa ku mne mierne priblížila. Možno aj tá moja urobila ten istý pohyb. Neviem to povedať s určitosťou, pretože som sa cítila paralyzovaná jeho pohľadom. No keď sme začuli štrkot kľúča v zámke, pokračovať sme nemohli. Ani som sa od neho nestihla alebo skôr, nechcela odtrhnúť, takže nás celá partia videla takto pri sebe.

„Chlape, vyzerá to, že nám za toto zamknutie ešte poďakuješ,“ začal sa rehotať Louis aj s ostatnými, len Liam sa na nás spokojne usmieval.

„Už si aj zabudla, že si ma chcela zabiť, že?“ podpichla ma Lizzy.

„Dvakrát to neopakuj, pretože ak si si nevšimla, mám v ruke luk.“

Znova sa začala moja hodina. Lizzy nás iba pozorovala. Keď som si sadla do trávy a zamyslene pozorovala Nialla, prisadla si ku mne.

„Páčiš sa mu. Mala som pravdu.“

„Na to si potrebovala  zamknúť nás v sklade?“

„Nie, ja som to zistila, len čo som uvidela ako sa na teba pozerá, ale toto bol taký bonus pre vás obidvoch,“ uškrnula sa.

„Teraz neviem či ťa mám preklínať alebo ďakovať. No ak si odmyslím tých pavúkov, bolo to celkom pekné,“ usmiala som sa na blonďáčika a uvedomila si, že ten moment v sklade sa zaraďuje medzi tie najkrajšie z môjho života.