Uptown girl 15

Suzan

Celý deň som rozmýšľala iba nad tým časom stráveným s Niallom v sklade. No bolo to niečo úžasné. Tak veľmi som chcela ochutnať jeho pery. Všetky starosti zmizli a nič ma netrápilo. Psychopatický bývalý, vražda na ktorú som už dávno zabudla či Lizzy, ktorá ma tam s ním zavrela. Vlastne, ja som jej bola vďačná.

Rodičia ma volali z izby, no ja som nešla. Poznáte to? Ten pocit, keď chcete byť sám, pretože... No, pre všetko. Či už preto, lebo vám od radosti nevedia poklesnúť kútiky úst alebo si potrebujete pretriediť myšlienky. Ja tie pocity verne poznám. Vyrastala som iba s rodičmi, takže keď sa venovali sebe, bola som sama. Alebo občas s kamarátmi.

Zazvonil mi mobil. Bolo tam neznáme číslo, takže som sa mierne bála to zdvihnúť. Čo ak by to bol Josh a vyhrážal by sa mi? Fakticky som na to nemala náladu. No, ak to je niekto iný... Zdvihla som.

„Prosím?“

„Ahoj, tu som ja, Niall.“ Ak by ste ma vtedy videli, určite by ste pochopili všetky moje pocity. Rozklepali sa mi kolená, z jeho krásneho írskeho prízvuku. A rozbúchalo sa mi srdce, pretože, no je to Niall. Chlapec, ktorého ľúbim.

„Och, ahoj. Odkiaľ máš moje číslo?“ ledva som zo seba vysúkala.

„Dala mi ho Danielle. Nevadí, však?“ Toto by mi nikdy v živote nevadilo. Koľkokrát som hypnotizovala mobil, len aby mi zavolal. No keď som to vôbec nečakala, stalo sa to.

„Jasné, že nie.“

„Máš na zajtra nejaký program?“ Spýtal sa to, čo som počula? Pane Bože!

„Nemám. Prečo?“

„Takže už budeš mať. Samozrejme, ak budeš súhlasiť. Čo by si povedala na piknik v lese?“ Aha, jasné. Skupinová akcia.

„Budem veľmi rada. Kto tam bude?“

„Iba my dvaja, nevadí?“ Opakujem. Pane Bože! On ma pozval na rande? Je to možné? Snívam o tom už dlhšiu dobu. A teraz sa to stane. Je to rande, nie?

„Jasné, že nie. Už sa teším.“

„Zajtra o tretej by som ťa mohol vyzdvihnúť?“

„Mohol. Mám niečo zobrať?“

„Nie, ja ťa pozývam, tak ja všetko beriem.“ Pohovor si.....

„No ja aj tak niečo so sebou vezmem. Možno niečo upečiem alebo ja neviem. Niečo vymyslím

„Ak inak nedáš.“

„Musím, končiť. Ahoj. Zajtra sa vidíme.“ Musela som končiť, pretože čím ďalej tým ťažšie bolo pre mňa pospájať slová do viet.

„Ahoj. Neviem sa dočkať.“

Váhavo som zložila. Bolo to viac ako som si mohla priať. Rande s ním. Zajtra v lese, piknik. Možno hodinu, možno dve som len sedela na posteli a premýšľala s úsmevom na tvári. Po chvíli mi doplo, že musím zavolať Lizzy. Ona sa to musí čo najskôr dozvedieť. Pomôže mi s výberom oblečenia a všetkým. Ona sa v tom vyzná.

„Trikrát hádaj, čo sa mi nedávno stalo,“ zasmiala som sa do telefónu.

„Znova si nakopala Josha?“

„Nie. Ešte máš dve pokusy.“

„Trafila si všetky šípy z tulca do stredu?“ Azda som jej o tom niekedy volala? Určite nie. Alebo žeby?

„Ešte máš jeden pokus.“

„Doplo ti, že ťa Niall fakt ľúbi?“

„Si celkom blízko. Ale nie.“

„Zabilo by ťa, keby si ma aspoň raz nenaťahovala?“ zasmiala sa.

„Možno. Neviem a preto to radšej neskúšam... Niall ma pozval na rande!!!“

„Ja som ti to hovorila! Kedy? Ako? Kde a kedy pôjdete? Vysyp to,“ tešila sa so mnou. Bolo jasne počuť, že jeho má rada. Nie ako Josha. Pri ňom nebola taká nadšená. Vlastne nebola nadšená vôbec. Iba to mierne predstierala pre moju radosť. No, veľmi jej to nešlo.

„Čas sa mi vtedy zastavil, takže neviem odhadnúť čas. Ako? Cez telefón. Zajtra do lesa na piknik.“

„Rozkošné. Takže zajtra ma u vás čakaj. Prídem okolo desiatej. Musíme všetko pripraviť, aby si bola tip- top.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa.

Večer som nevedela zaspať. Ani sa nečudujem. Bola som úplne nabudená. Chcela som, aby bol zajtrajšok a rozmýšľala, aké to bude. Ako bude vyzerať, čo bude mať oblečené, ako sa bude správať a podobné veci. No ráno som vstala až niekedy okolo deviatej. Bola som unavená s vsugerovala som si do hlavy, že ak budem spať, budem krajšia. No keď som sa pozrela do zrkadla, usúdila som, že to veľmi nepomohlo. Budem sa mu musieť páčiť taká, aká som.

O desiatej už u nás bola Lizzy. Zhrozene na mňa pozrela. „Ako to vyzeráš? Vôbec si nespala? Prečo už nie si prezlečená, umytá a pripravená?“

„Neviem ako dlho som spala, koná sa to až o tretej poobede a ak si si nevšimla, je len desať. A verím, že ty ma upravíš tak, aby sa ma nezľakol,“ uškrnula som sa na ňu.

„Čo by si robila bezo mňa.“

„Asi momentálne piekla koláčiky. Ale to budem robiť aj s tebou.“

„To mi polichotilo,“ zaškľabila sa. „Čo budeme piecť?“

„Muffiny? Bublaninu?“

„Obidve?“

Pustili sme sa teda do toho. Všetko sme to do obeda stihli. Poobede sme sa pustili do mňa. Čo si obliecť, ako namaľovať a čo spraviť s vlasmi.

„Myslím, že by si ich mala nechať rozpustené. Prirodzené, rovné. Bude to tak dobré. Ak by ti vadili, tak si pre istotu zoberieš so sebou aj gumičku. A oblečenie...Myslím, že zo všetkého čo si práve obliekla na seba, bolo najlepšie tieto džínsy, to zelené tričko a navrch si zober tento svetrík,“ všetko na mňa nahádzala. „A myslím, že nemusím hovoriť, že si k tomu obuj čierne tenisky.“

„Žiadnej inej farby ich ani nemám.“

Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím, akoby chcela povedať Teraz nie je čas na žarty.

Presne o tretej u nás zazvonil zvonček. Rodičia ma prinútili, aby som im ho predstavila. Vraj chcú spoznať ich budúceho zaťa. Len nech to nepovedia pred ním.

„Mami, oci, toto je Niall.“

„Dobrý deň,“ zdvorilo pozdravil. Mame pobozkal chrbát ruky, ktorá sa zachichotala a s otcom si podali ruky.

„Nevideli sme sa už?“ spýtala sa zaujato mama.

„Vy ste mňa aj s mojimi kamarátmi poslali za Suzan. Učí nás lukostrelectvo.“

„Aha, jasné. Takže si to užite.“

„A dávaj nám na ňu pozor, jasné?“ prísne dodal oco.

„Ako na oko v hlave. Ideme?“ s úsmevom sa obrátil na mňa. Prikývla som, rozlúčili sme sa s rodičmi a išla som v ústrety krásnemu popoludniu.