Uptown girl 2

Potrebujem poradiť. Neviem čo si mám dať na strednej za druhý jazyk. Nemčinu som vyškrtla, pretože by sa mi plietla s angličtinou a celkovo sa mi ten jazyk nepáči. Ostala mi ruština a francúzština. Na ruštinu ma ťahá to, že nie je až taká ťažká. Stačí sa naučiť azbuku a potom to už ide ľahko. A druhá vec je, že s ňou sa teraz dá dohovoriť už skoro všade. No francúzština.. to je tak nádherný jazyk... Ale bojím sa, že je veľmi ťažká a nedokázala by som sa ju naučiť. Takže, vedeli by ste mi poradiť? 

A k story. Dostala som nové nápady k I should have kiss you. No neviem či sa mám k tomu vrátiť alebo nie. A ak áno či mám Uptown girl nechať tak alebo mám pridávať dve naraz. Že jeden deň to a druhý hento. Či by to potom nebolo mätúce... Alebo ďalšia možnosť, dopísať Uptown girl a potom sa vrátiť k Diane a Harrymu no s novým názvom New Life...

Help me!

Preľakla som sa. Na chvíľu som tam iba tak stála s otvorenými ústami a posledné čo ma trápilo, bolo že Josh tam auká, pretože som ho dosť silno uhryzla do jazyka. Jeho fakt trápilo toto? Všetci už boli zbehnutí okolo nej a vtedy som sa spamätala. Priplávala som k nim a rýchlo sa vyšvihla hore. Uvedomila som si, že každý je v šoku a okrem čumenia na ňu, nič nerobia. Všetkých som od nej odsotila. Utešovalo ma jedine to, že to nebola ani Lizzy, ani Terrie. Bolo to nejaké dievča, ktoré som nikdy v živote nevidela. Naklonila som sa nad ňu a začala zisťovať či dýcha. No jediné čo som počula, bolo to desivé ticho, ktoré vyplňovalo kvapkanie vody z mojich vlasov na jej telo. Chcela som cítiť šteklenie jej dychu na mojom líci no nestalo sa to. Tak ako sa nestalo, že som videla zdvíhať jej hrudník.

„Čo čakáte?! Volajte niekto záchranku!“ okríkla som ich a snažila sa jej nahmatať pulz. Moje tušenie s vyplnilo. Nič som necítila.

„Je mŕtva,“ vydesene som zašepkala. Cítila som na sebe pohľady. Všetkým sa od strachu rozšírili zreničky a jej kamarátkam sa na tvárach vytvoril vodopád.

„Máme ju oživovať. Vraj sú tu za dve minúty,“ povedal Zack. Jej kamarátky ma od nej odstrčili. Asi sa konečne spamätali a zistili, že toto už nie je žiadna sranda.

„Raz, dva, tri, štyri...“ počítali do tridsiatich a potom jej dali dve vdychy do úst. Takto sa to párkrát zopakovalo, kým neprišli záchranári. Uvoľnili sme im cestu a oni už vedeli čo majú robiť. Oživovali ju tam asi hodinu. Jednu mučivú hodinu, plnú očakávania, vzlykov a strachu.

Momenty, ktoré si navždy zapamätám a budú ma prenasledovať do konca môjho života. Keď jeden z tých záchranárov pristúpil k nám a profesionálnym hlasom sa k nám prihovoril.

„Je nám to veľmi ľúto, ale nepodarilo sa nám ju zachrániť. Prajem vám úprimnú sústrasť.“

Ďalší z takýchto momentov sa stal asi o minútu možno dve, neskôr.

Policajti nás odháňali preč. No keď som sa otočila, uvidela som ako ju ukladajú do toho čierneho mechu na mŕtvoly. Vyzerala akoby iba spala, no predsa to tak nebolo.

„Zajtra o druhej sa dostavte na vypočúvanie. Nemusíte sa ničoho báť, bude to len ako oboznámenie,“ oslovil nás jeden z tých policajtov. Zvyšok mám celý rozmazaný. Pre nás, čo s ňou nemáme nič spoločné, je to hrozný zážitok. Aké to musí byť pre jej kamarátky? A je rodinu? Vie to vlastne už jej rodina? Kto vie.

Akosi sme sa dostali domov. V tichosti, ponurej nálade, sme sa rozlúčili. Doma som to oznámila rodičom a ponurá nálada sa preniesla aj do nášho domu.

O pol druhej nám už pred domom stál Zac spolu s ostatnými. Nasadla som k nim do auta, nasilu sa usmiala a vyrazili sme. Cestou sme prehodili pár slov. Snažili sme sa nerozmýšľať nad tým strašným zážitkom.

Ocitli sme sa v starej budove. Všade samé dvere a policajti. Vyšli sme na tretie poschodie. Tam už čakali kamarátky toho dievčaťa. Toho dievčaťa.. Ani neviem jej meno, no bol to hrozný zážitok. Po jednom nás predvolávali. Najbližšie pri daných dverách sedeli tie dievčatá, takže ony išli ako prvé. Prišiel rad na mňa. Lizzy ma pohladila po chrbte a vošla som do miestnosti. Stredne veľká, žeby kancelária? V strede bol stôl a za jedným koncom už sedela žena asi niečo po tridsiatke.

„Sadnite si,“ vyzvala ma. Poslúchla som ju a posadila som sa oproti nej.

„Takže ako sa to stalo?“

„Ja-ja-ja neviem,“ zakoktala som sa.

„Upokojte sa. Povedzte iba čo ste videli.“

„Bola som práve v bazéne s mojím priateľom, venovali sme sa sebe, keď som začula výkrik a to som už ju videla spadnutú v kaluži krvi.“

„Takže ste nevideli, ako spadla?“

„Nie.“

„Čo sa stalo potom?“

Všetko som jej povedala a popri tom sa spomínala na to ako sa to udialo.

„Myslíte si, že to niekto zavinil?“

„Nie, nemyslím si to.“

„Bol tam ešte niekto iný? Niekto koho ste videli, že po danej udalosti odišiel?“

„Myslím, že nie.“

„Ale nie ste si stopercentne istá. Chápem to správne?“

„No.. áno.“

„Dobre. Mô...“ Niekto zaklopal na dvere. Prekrútila očami a s nevôľou šla otvoriť.

„Mám tu vyšetrovanie.“

„Prepáč, ale potrebujeme doriešiť tú ochranku. A vieš, že si jediná, ktorú tu na polícii poznáme. Že nám niekoho vybavíš?“ začula som chlapčenský hlas. Zaujal ma tak som sa naklonila, aby som naňho dovidela. Zbadala som niekoľko chlapov. V celku pekných chlapcov. No veľmi dobre som na nich nedovidela.

„Od čoho tu máte Paula?“

„On práve robí niečo iné. Prosím, Lucy, že budeš taká dobrá?“

„Že ste to vy. Poďte dnu a ja niekomu zavolám. A vy,“ otočila sa na mňa, „už môžete ísť.“ Prešla som okolo tých chlapcov a zacítila neskutočne modrý pohľad, ktorý sa na mňa pozeral spod blonďavých vlasov.