Uptown girl 4

Počkať. Ja mám učiť piatich krásnych chlapcov? A jeden z toho mi chodil po rozume celé dva týždne. Keby som nechodila s Joshom... Ale ja s ním chodím. A mám ho rada. Alebo sami aspoň páči. Jedno z toho určite.

„Ahoj, rada vás spoznávam. Ja som Suzan. Kedy môžete začať?“

„Aj hneď teraz.“ Neviem prečo, ale boli mi nejaký povedomí. Aj ich mená, akoby som už niekde počula. Možno sa mi to iba zdalo, no spýtala som sa ich na to.

„Kto ste? Mám pocit, akoby som vás už niekde videla.“ Všetci sa na mňa uškrnuli.

„Možno to nie je iba pocit. Poznáš skupinu One direction?“

„Možno som to už niekde počula. Ale nie som si istá. A prečo sa to pýtate?“

„Pretože, to sme my.“

„Páni. Celebrity k nám veľmi nechodia. Bol tu otec Adele, no to sa asi nepočíta. Čo vás tu zaviedlo?“

„Páči sa nám tento šport. Povedali sme si, že za skúšku nič nedáme. Teraz máme turné iba po Anglicku, takže máme, menšie voľno.“

„Ja za voľno považujem, keď môžem s vyloženými nohami pozerať telku. No nič. Poďte so mnou. Vyberieme vám luky.“

Vošli sme do nášho malého skladu. Boli tam terče, luky, šípy a dokonca aj dobové oblečenie. Vybrala som im päť lukov, tulce a chrániče na predlaktie. Spolu sme sa vrátili na miesto kde sme sa zoznámili a moja hodina sa mohla začať.

„Chcete ísť každý po samom alebo to môžem vysvetliť všetkým naraz?“

Pozreli sa na seba a svorne mi odpovedali. „Naraz.“

„Dobre. Postavte sa čelom k terču.“

„Sú tam iba tri,“ poznamenal Liam.

„Teraz nechcem aby ste triafali terče. Asi som sa zle vyjadrila. Proste buďte otočený tamtým smerom. Všetci ste praváci?“

„Nie. Ja som ľavák,“ ozval sa Niall.

„Dobre. Takže všetci okrem Nialla si nasaďte na ľavé predlaktie chránič. Niall ty urob to isté, no na pravé predlaktie. “ Urobili ako som povedala a čakali na ďalšie inštrukcie.

„Teraz si založte šípy. Nastoknite ho na tetivu a druhý polovičku uložte do toho jarôčka.“ Najprv na mňa nechápavo pozerali, no nakoniec to dokázali bez mojej pomoci.

„Ako vidím, už nestojíte ako máte. Postavte sa do vašej pôvodnej pozície a ľavou rukou chyťte stred luku. Ty Niall, pravou. Pravou chyťte tetivu. Niall...“

„Ja ľavou,“ zasmial sa.

„Trup otočte o 180° a tetivu natiahnite najviac ako dokážete. Ruku majte narovnanú, akoby ste pod ňou mali pravítko.“ Len čo som to dopovedala, Louis omylom vystrelil.

„Prepáč. To samo,“ ospravedlňujúco sa na mňa usmial.

„To je v pohode. Ale máte ruky v zlej polohe. Mohla som si myslieť, že som mala začať radšej najprv bez šípov. No myslela som si, že vám to pôjde lepšie.“

„Sme speváci, nie lukostrelci.“

„Veď ja viem. Dobre. Šípy odložte a urobte to isté, čo ste robili pred chvíľou.“ Poslušne všetci napli tetivu a snažili sa urobiť to perfektne. Prechádzala som sa okolo nich a opravovala ich. Keď som videla ako sa s tým Niall trápi, povzdychla som si a pristúpila k nemu.

„Luk si chyť troška vyššie a tetivu môžeš držať aj viac ako dvoma prstami.“ Opravil chyby, ktoré som mu vytkla, no aj tak som od neho neodišla. Dotkla som sa ho a začala ovládať jeho ruky.

„Viac ju vystri a ľavú ruku máš veľmi vysoko.“ Jemne som mu ju dala nižšie a o krok od neho odstúpila.

„Takto je to dobré,“ usmiala som sa na neho. Ďakovne sa na mňa usmial a ja som pokračovala buzerovaním ostatných. Keď už všetci ovládali postoj. Museli sme skončiť, pretože už bolo veľa hodín. Pomohli mi všetko odniesť a uložiť na správne miesto.

„Kedy môžeme prísť znova?“

„Máte zajtra čas?“

„Zajtra je štvrtok, však? Myslím, že nemáme na pláne nič,“ usmial sa na mňa Zayn.

„O desiatej tu buďte ako na koni.“

„Platí.“ Pozbierali sa na odchod. Všetci sa so mnou rozlúčili, len modrooký Niall zaostával. Mala som z neho pocit, akoby mi ešte niečo chcel povedať. Otočil sa a smeroval ku mne. Srdce sa mi rozbúchalo a čakala, čo sa stane.

„Prepáč, ale zabudol som si šiltovku. Môžem sa po ňu vrátiť?“ Čo som čakala. Áno. Romantické filmy robia divy.

„Jasné.“

S úsmevom na tvári a šiltovkou na hlave sa ku mne vrátil a v očiach som mu videla otázku. Azda mal šiltovky dve? Začala som nad tým úpenlivo premýšľať, no dospela som k tomu, že má modré oči.

„Potato! Kde trčíš?“

„Veď idem!“ skríkol za nimi. „Takže zajtra,“ usmial sa na mňa a odišiel.