Uptown girl 13

1:1.. nevadí, my to dáme a zlato si domov donesieme :)

Suzan

Keď som sa rozlúčila s chlapcami rozbúchalo sa mi srdce. Ono mi ako o preteky bilo celý čas v Niallovom náručí, no plne som si to uvedomila až vo vnútri. Už som bola voľná, takže až teraz som si to začal plne vychutnávať a to bez výčitiek. Možno sa mi pošťastí a páčim sa mu aj ja.

Pípla mi SMS. Zasnene som ju otvorila, no obsah ma zaskočil. Jasné, že som nečakala, že to bude nejaká zamilovaná od Nialla, ale nemyslela som, že môj bývalý sa mi ešte stále bude miešať to života.

To čo som spravil dnes, bol iba začiatok. Nemôžem povedať, že mi z toho nenaskočila husia koža, no mierne mi to prišlo smiešne. Podľa mňa to bolo iba niečo ako vtip. Veď až taký psychopat nie je. Alebo predsa? Keď som si spomenula, čo mi vykonal, prepadol ma hnev. Celý ten čas, čo sme sa ľúbili, úplne zahodil a teraz sa mi vyhráža. Je pravda, že toto bol môj prvý rozchod, keďže Josh bol môj prvý priateľ, no nikdy som si nemyslela, že to môže byť také...hrozné. Keď som počúvala Lizzy, ako dala kopačky jej bývalému, neprišlo mi to tak brutálne. Len smutne pokýval hlavou a dohodli sa, že svoje kontakty neprerušia. AJ teraz sa občas stretnú. Samozrejme nie iba oni dvaja. Asi som predsa mala počúvnuť moju partiu. Mali pravdu, že Josh nie je chlapec pre mňa.

Rozhodla som sa, že pôjdem k Lizzy. Oznámila som to rodičom a pobrala sa k nej. Viem, že majú zvonček, no aj tak som jej zavolala, nech mi príde otvoriť. Privítala ma s úsmevom na tvári a ja som reflexívne zamierila do jej izby. Spoločne sme sa posadili na jej posteli a ja som to vyklopila.

„Oficiálne som nezadaná.“

„Čože? To fakt?“ začala sa smiať. „Ja som taká rada... Vlastne, prepáč, je mi to ľúto. Ako sa to stalo? Rozprávaj, uvidíš, bude ti lepšie.“

„Vlastne to ja som mu dala kopačky. A ľutujem , že som to neurobila skôr. Mala si pravdu. Všetci ste mali pravdu, to len ja som bola slepá. Je to psychopat.“

„Ty si proste bola zaľúbená. To sa stáva. Prečo si mu dala kopačky a ako sa to stalo. Počkať...“ chytila do rúk moju tvár a nastavila ju do svetla. „On ťa zbil?“ neveriacky a naštvane zároveň sa spýtala.

„Rozišla som sa s ním, pretože ho neľúbim. Ľúbim niekoho iného. Zdá sa mi to nemožné, že som do toho spadla iba za niekoľko dní, ale proste sa to stalo.“

„Neviem čím máš začať skôr. Či koho ľúbiš alebo prečo ťa zbil a ako si to mohol dovoliť.“

„Čo chceš vedieť viac?“

„Začni v akom poradí chceš, len to už konečne vyklop a nenaťahuj ma.“

„Pôjdem v presnom poradí ako sa to stalo. Raz keď som strieľala z luku, mi otec povedal, že budem mať nových žiakov...“ Povedala som jej všetko do posledných detailov. Pridávala som tam moje domienky a to najdôležitejšie, pocity.

„Takže si tomu debilovi dala do tela?“

„Dá sa to tak povedať. Chcel mu naložiť aj Niall, no zastavili sme ho.“

„Mal to urobiť. Keby som bola na jeho mieste, asi leží na áre. Ten Niall, je do teba jasne zaľúbený. Ani som vás spolu nevidela, no z tvojho rozprávania sa to dá jasne poznať.“

„Možno to počuješ pretože ja chcem, aby to tak bolo.“

„Tak ma niekedy priveď na tvoju hodinu s nimi a vtedy ti to už poviem na sto percent. Hovoríš, že k tebe chodia o desiatej?“

„Nie, to bude divné.“

„Beriem to ako áno. Zajtra ma čakaj.“ Nemohla som proti tomu nič robiť. To dievča je neodraditeľné. Ak si raz vezme do hlavy, že niečo zistí, tak aj urobí. U nej sa nenájdu prázdne slová. Trocha som sa bála či mu nebude dávať nejaké záludné otázky. To by som sa fakt prepadla pod zem.

Ráno som sa zobudila do krásneho rána. Slnko krásne svietilo pomedzi stromy a šteklilo ma na nose. No nie je to irónia? Lizzy ma možno dnes úplne potupí, no počasie je krásne. S nevôľou som sa obliekla a s neveľkou radosťou zistila, že je niečo po pol desiatej. V rýchlosti som vykonala rannú hygienu a vlasy som si nechala voľne visieť. V kuchyni som schmatla jeden muffin a ničoho si nevšímala.

„Dobré ráno, Suzan.“

Vrátila som sa späť do kuchyne a tam som za stolom videla sedieť Lizzy. „Dobré. Od kedy si tu?“

„Len pár minút. Azda si nemyslela, že neprídem?“

„Dúfala som.“

„Mali by sme už ísť von, nemyslíš?“

Keď sme prišli na cvičište, chalani tam už boli. Keby som nechala otvorený sklad, možno by už trénovali, no včera som ho zodpovedane zamkla, takže tam sedeli na tráve a užívali si slnečné lúče. Oni nevedeli, že kľúč je skrytý vo viniči, ktorý obrastá sklad.

„Prepáčte, že meškám. A toto je Lizzy. Lizzy toto je Liam, Harry, Zayn, Louis a Niall,“ predstavila som ich. „Zoznámte sa, ja zatiaľ po všetko zájdem.“

„Počkaj, Suzan! Ja ti pomôžem. Je tam toho veľa,“ usmial sa. Opätovala som úsmev a ignorovala významný úškrn od Lizzy.

„Budem rada.“ Nahmatala som skryté kľúče, zatiaľ čo Niall na mňa pozeral so zdvihnutým obočím.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?“ zasmiala som sa na jeho výraze.

„Nemáš z toho poškriabané ruky?“

„Možno. Veľmi to už nevnímam.“ Pred vstupom do vnútra som sa ešte pozrela dozadu ako prebieha ich zoznamovanie. Boli pri sebe v tesnom kruhu a počula som odtiaľ chechtanie. Prišlo mi to trocha divné, no povedala som si, že sa na to spýtam, až sa so všetkým vrátime. Nechcela som zo seba robiť trapku, ktorá vyzvedá.

Zvešávala som luky a podávala ich Niallovi, keď nastala tma. „Zavrel si dvere?“

„Nie, to asi vietor.“

„Otvoríš ich? Nie je tu elektrina.“ Šiel to vykonať, no po stlačení kľučky, svetlo nenastalo.

„Ak sa zatvoria dvere, tak sa momentálne aj zamknú?“

„Je to búda postavená z dreva, tak čo myslíš?“

„Že sme tu zamknutí.“

„Lizzy!“ „Chalani!“ vykríkli sme naraz.

„No ták! Otvorte nás,“ prehodil Niall.

„Lizzy! Okamžite nás odomkni! Sú tu pavúky!“ No odpovede som sa nedočkala. „Lizzy, keď odtiaľ vyjdem, tak si ma nepraj!“

„Keď!“ počula som výbuch smiechu.

„Neboj, nebudú nás tu držať večne. Zojdi z tej stoličky, pretože si ešte ublížiš,“ podal mi ruku Niall. Ochotne som ju priala a až vtedy som si uvedomila, že nie sme v sklade, ale maličkom skladíku, ak nie menšom. Na čele som cítila Niallov dych. Rozbúchalo sa mi srdce. Určite to počul aj on. Išlo mi vyskočiť z hrude. Nervózne som zdvihla hlavu a zapozerala do jeho očí. Možno ten pobyt v sklade nebude najhorší, ak tam mám byť s ním. S nikým, iným by som tam nechcela byť viac.

„Ako veľmi sa bojíš pavúkov?“ zašepkal.

„Ak tým chceš naznačiť, že jedného mám na sebe, tak mi ho daj okamžite dole, prosím!“

„Nie, nemáš ho na sebe.“ Vydýchla som. „Visí na pavučine za tebou.“ Zvýskla som a hodila mu okolo krku.

„Zabi ho, zabi ho!“ vystrašene som mu šepkala do hrude.

„Nestihol som sa zmieniť, že je rozmerov asi štyri krát štyri milimetre. Aj takých sa bojíš?“ zasmial sa.

„Tebe to príde smiešne,“ jemne som ho udrela do hrude.

„Neboj, nepríde,“ zasmial sa znovu.

„Ale už si ho zabil, že?“ Niekam sa natiahol, utrel do seba ruku a prikývol. Zapípala mi SMS. Vybrala som z vrecka mobil, no ešte stále som sa neprestala držať Nialla. Bolo mi tam tak príjemne a nezdal sa, akoby mu to prekážalo. Kedy si budem môcť znova takto vychutnať jeho blízkosť? Za jeho chrbtom som si ju prečítala. Nabudúce ťa nebude mať kto zachrániť. Mimovoľne som sa striasla.

Pohladil ma po chrbte. „Deje sa niečo?“ Nevedela som či mu to mám povedať. Bála som sa, aby mu niečo neurobil. Ale bála som sa, aby Josh nevyplnil svoje hrozby.

„Znova mi písal Josh,“ podala som mu mobil. Cítila som na chrbte, že zaťal päste.

„Ukáž mi aj ostatné.“ Urobila som čo povedal. „Takže toto je dôvod, prečo by sme odteraz mali byť stále s tebou. Ak niekam pôjdeš, zoberieš ešte niekoho, dobre?“

„Ale ja sa obránim aj sama.“ Zdvihol mi hlavu k nemu a vpíjal sa mi do očí.

„Nechcem aby sa ti niečo stalo. Neprežil by som to.“ Motýle v bruchu sa išli zblázniť. Ak sa na vás niekto takto pozerá, nedá sa tomu odolať. Iba sa mi to zdalo alebo jeho hlava sa ku mne mierne priblížila. Možno aj tá moja urobila ten istý pohyb. Neviem to povedať s určitosťou, pretože som sa cítila paralyzovaná jeho pohľadom. No keď sme začuli štrkot kľúča v zámke, pokračovať sme nemohli. Ani som sa od neho nestihla alebo skôr, nechcela odtrhnúť, takže nás celá partia videla takto pri sebe.

„Chlape, vyzerá to, že nám za toto zamknutie ešte poďakuješ,“ začal sa rehotať Louis aj s ostatnými, len Liam sa na nás spokojne usmieval.

„Už si aj zabudla, že si ma chcela zabiť, že?“ podpichla ma Lizzy.

„Dvakrát to neopakuj, pretože ak si si nevšimla, mám v ruke luk.“

Znova sa začala moja hodina. Lizzy nás iba pozorovala. Keď som si sadla do trávy a zamyslene pozorovala Nialla, prisadla si ku mne.

„Páčiš sa mu. Mala som pravdu.“

„Na to si potrebovala  zamknúť nás v sklade?“

„Nie, ja som to zistila, len čo som uvidela ako sa na teba pozerá, ale toto bol taký bonus pre vás obidvoch,“ uškrnula sa.

„Teraz neviem či ťa mám preklínať alebo ďakovať. No ak si odmyslím tých pavúkov, bolo to celkom pekné,“ usmiala som sa na blonďáčika a uvedomila si, že ten moment v sklade sa zaraďuje medzi tie najkrajšie z môjho života.