Uptown girl 1

Narovnať sa, ruku poriadne natiahnuť dozadu, dávať pozor aby bola v správnej, vodorovnej polohe. Namieriť na cieľ a vystreliť. Vybrať z tulca šíp, založiť ho do luku a znova všetko zopakovať. Keď som vyprázdnila celý tulec, ktorý obsahoval dvadsať šípov, šla som zistiť môj výsledok. Trikrát sa mi podaril stred, ale to málo. Môj otec by trafil do stredu všetky. No ja sa raz na jeho úroveň vypracujem. Sľúbila som si to a aj to aj dosiahnem. Mama práve vítala zjavne ďalších záujemcov, ktorí sa chcú naučiť strieľať z luku. Zase rodičia s malými deťmi a nakoniec nám ich tu nechajú, zatiaľ čo oni si budú v pokoji nakupovať. Dúfala som, že sa ich ujme otec, pretože vážne som nemala náladu a trpezlivosť „učiť“ tých malých usmrkancov celú hodinu, len správny postoj. Niekto by si možno myslel, že ich mám si nechať strieľať aspoň s nejakým postojom, no ja si myslím, že celé to závisí od správneho. A viem, že je to pravda. Aj otec a mama to vedia, no oni si myslia, že to beriem až príliš vážne. Ale ak by som to vážne nebrala mohli by si ublížiť a potom by to bola celá moja vina. Myslím, že by si razom rozmysleli či to mám brať vážne.

Keď som uvidela, že otec s tými dvoma malými blíži tu dozadu, rýchlo som sa odpratala dovnútra a dúfala, že ma nevidel. Vošla som do mojej izby a pozorovala čo sa deje vonku. Otec ich začal učiť bočný postoj. Ako som očakávala, nešlo im to. Zjavne ako všetky ostatné deti ani oni nevedeli stáť rovno, no trup mať vytočený, ruky napnuté a vyrovnané. Ešte raz som uškrnula na ten podarený výhľad a zamierila do kuchyne k mame.

„Kto to bol?“

„Nejaký rodičia, ktorí chcú aby sa ich deti aspoň trocha ukľudnili. Neviem či im na ukľudnenie vybrali ten správny šport, ale tak to chceli.“

„Ďakujem bohu, že ich nemusím učiť ja.“ Mama sa nado mnou zasmiala. Chápala, že učenie detí nemám rada. Nemyslite si, že deti neznášam. Mám ich rada, no v iných podmienkach. Keď k nám prídu malé sesternice a bratranci, je to v poriadku a rada sa s nimi zahrám. To isté platí aj pre brata mojej najlepšej kamarátky a zároveň susedy. No učenie.. Ďakujem pekne, neprosím.

Ani by ste neverili, koľko ľudí tu v Londýne chce vedieť strieľať z luku. Keby len tu. Chodia k nám aj z okolia a už sme na roztrhanie. Stále noví ľudia.

Niektoré dievčatá sa mi smejú, kvôli tomu čo robíme. Uťahujú si zo mňa s mojej rodiny, len preto, že máme iné hodnoty ako ony. A na mňa majú ešte aj, že sa neobliekam  podľa najnovších trendov, veľmi sa nemaľujem a podobné veci. Akoby ma to zaujímalo. No teraz to neriešim. Sú prázdniny a budem sa stretávať iba so zopár kamarátmi, ktorých mám rada a oni ma berú takú aká som.

„Suzan! Prišla Lizzy!“ zakričala na mňa mama zdola. Ešte včera sme sa dohodli, že pôjdeme aj s partiou na krytú plaváreň. Trocha som nato zabudla, no nedala som na seba nič vedieť. Zišla som dole a usmiala sa na ňu.

„Minútku, ešte si na seba hodím plavky.“

„Čo si robila doteraz?“

„Pripravovala veci. Neboj o chvíľu som pri tebe. Zatiaľ si rob čo chceš.“

Vybehla som do izby a začala prehrabávať celú skriňu. Kde som naposledy dala plavky, som nemala poňatia. Do prvej, druhej alebo tretej zásuvky? Či sú niekde pohodené v skrini? To bola záhada. Našla som ich pohodené pod posteľou. Rýchlo som ich na seba obliekla, do tašky som nahádzala potrebné veci a rozbehla sa dole. Pred obývačkou som spomalila a pokojne som pristúpila k Lizzy.

„Ideme?“

„To ti trvalo. Čo si tie plavky vyrábala?“

„Niečo podobné. Ostatní nás už čakajú?“

„Sú pred domom.“

„Tak načo čakáme?“

„Ty to určite nebudeš,“ zafrflala. Rozlúčila som sa a vyšli sme pre dom. Tam už sedeli v aute Lucas, Terrie a za volantom Zac. Nasadli sme k nim a zamierili na plaváreň. Celú cestu sme prekecali o ďalších plánoch na prázdniny. Veď sa iba začali a celé leto je pred nami. Aj keď nevyspytateľné, ale po celom živote prežitom na tomto mieste sme si zvykli.

Vystúpili sme pre podlhovastou budovou ktorá bola klasicky tehlová ako všetko okolo. Zaplatili sme a vošli k bazénu. Ani sme sa nenazdali a už sme boli v ňom. Nemôžem povedať, že nedobrovoľne, pretože som tam chcela ísť no nie tak, že ma doňho drgli a ja som sa nalogala vody. Začali sme sa šantiť. Ošpliechali sme asi všetko čo sa dalo. Od podlahy až po strop. Fakticky. S vodnými pištoľami a veľkou odhodlanosťou sa dokáže všetko. Radšej nebudem hovoriť čo robili chlapci, keď prišli nejaká cudzie dievčatá. Predstavte si jelene v ruji a bolo to niečo podobné. Až nato, že na nich neskočili. Skákali po sebe, aby upútali ich pozornosť. Ja som sa radšej ponorila pod vodu a plávala som pri dne. Keď prišla aj partia chlapcov, zbadala som medzi nimi aj môjho chlapca. Možno sa pýtate, prečo nepatrí medzi našu partiu alebo prečo sme neprišli spolu. No je to tak, že oni ho nemajú radi. Zo začiatku ma od neho odhovárali, no časom pochopili, že nerobím to, čo mi povedia druhý. Robím to čo cítim a myslím si, že je to správne. Zakývala som na Josha a on sa na mňa frajersky usmial. Niekedy som mala pocit, že ho neľúbim. Že je to proste iba príťažlivosť. Skočil rybičku do vody, priplával ku mne a prisal sa mi na pery. Po bozku som všetky tie pochybnosti zamietla. Pozrela som sa na neho a zadívala sa do jeho čokoládových očí. Mokré čierne vlasy mal prilepené na čele a hladil ma po tvári.

Koľko dievčat by dala všetko zato aby mohli byť s ním. No to by už určite bolo o sexuálnej príťažlivosti.

Od kedy bol na plavárnii Josh, bola som iba s ním. Niežeby  som nechcela byť s kamarátmi. To nie, ale ako som hovorila, proste ho nemajú radi  a bolo to vidno na prvý pohľad.

Keď som v ústach mala znova Joshov jazyk, začula som výkrik. Od ľaku som ho uhryzla a ihneď som otvorila oči. Zbadala som na zemi nejaké dievča a pod jej hlavou niečo červené.