Uptown girl 16

Prepáčte, že som včera nedala časť. Akosi nebol čas a inšpirácia ... :D Ale dúfam, že sa Vám dnešná časť bude páčiť :)

Pomaly sme kráčali k neďalekému lesu. Mala som ho dokonale preskúmaný, takže to nebude les, čo budem pozorovať.

Ruky sme mali plné. Ja som niesla piknikový kôš naplnený koláčmi, ovocím a pre istotu som pribalila aj chlebíčky. On mal na chrbte ruksak, ktorý bol naplnený boh vie čím a v ruke mal tiež piknikový kôš.

„Čo robia chlapci?“
„Azda ti tu chýbajú?“ uškrnul sa.

„Nie. Teda, nie žeby som ich nemala rada, ale...“ začervenala som sa.

„Chápem,“ povedal zjavne potešený. „Liam je s Danielle, Louis s Eleanor a Harry so Zaynom sa rozhodli, že pôjdu baliť dievčatá.“

„Nechcel si ísť s nimi?“

„Nie. Volali ma so sebou, že vraj čo budem robiť. A ty si mi napadla ako prvá,“ začervenal sa teraz on.

„Som rada, že si si na mňa spomenul,“ usmiala som sa na neho. Opätoval mi to a pridal pohľad, pri ktorom som mala pocit, akoby mi pozeral až do duše. Nie je to divné?

Dorazili sme na miesto, ktoré vybral Niall. Bolo tam krásne. No počula som, že tu chodia zaľúbenci. Nie, žeby mi vadilo, že som tu s Niallom. Popravde, bola som z toho nadšená. Čistinka uprostred lesa, ktorú zalievalo slnko. Aj keď, kto vie, ako dlho nám to počasie vydrží. Už dve dni za sebou svieti slnko. Myslím, že čo chvíľa, bude silná búrka.

„Prečo si vybral toto miesto?“

„Pretože tu nepoznám toľko miest, čo ty,“ zasmial sa. „A toto mi prišlo čarovné. Tak ako ty,“ usmial sa. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi mi jeho slová lichotili.

Rozzipsoval ruksak a vybral z neho deku. Spoločne sme ju rozložili, sadli si na ňu a zapozerali si do očí. Ktovie, čo videl on v mojich, no ja v tých jeho neuveriteľne modrých, niečo ako, lásku? Pochybujem. To bolo iba zbožné prianie. No určite som tam videla radosť, roztomilosť a niečo čo svedčalo o tom, že má čisté srdce.

„Nechýba ti domov?“ spýtala som sa ležiac na deke vedľa Nialla.

„Niekedy mám nutkanie so všetkým skončiť a vrátiť sa domov. No potom to hneď vyhodím z mysle, ale stále chcem úplnú prestávku aspoň na dva mesiace. Teraz máme možno menšiu pauzu, no stále koncertujeme. Aj keď sme iba na území  Anglicka, no aj tak. Vlastne, to sa iba začne o týždeň.“

„Takže už nebudete tak často u nás?“ hodila som smutný výraz.

„Pre zmenu budeš chodiť ty k nám,“ uškrnul sa. „No samozrejme aj my budeme chodiť. No možno dvakrát do týždňa.“

„Lepšie ako nič.“

„Som rád, že myslíš optimisticky.“

„Porozprávaj mi o tvojom domove.“

„Mullingar,“ usmial sa zjavne nad nejakými peknými spomienkami. „Je to také menšie mesto. No atmosféru má úžasnú. Máme tam veľké polia, lesy a lúky. Predstav si ako ležíš na lúke a vietor sa pohráva s trávou okolo teba. V jari sú tam samé kvety, ktoré sa krásne vlnia. Ak sa zapozeráš do diaľky, vysoká tráva s kvetmi sa vlní a pripomína to more. Lietajú okolo teba včely a ty sa cítiš, voľná. Pre mňa to je raj na zemi. Bolo to, keď som bol ešte nikto, no je to ešte lepšie, keď teraz mám málokedy pokoj,“ poobzeral sa okolo seba. „Predstav si niečo ako toto, len vo väčšom prevedení. Oveľa väčšom.“

„Chcem tam raz ísť,“ slastne som si vzdychla.

„Niekedy ťa tam vezmem a poukazujem ti moje najobľúbenejšie miesta.“ Zahryzla som si do pery. Bola to krásna predstava.

Začali sme všetko vyberať z našich košov. Mal tam nejaké grilované mäso, zeleninu, ovocie, no keď vytiahol cookies, vytiekli mi sliny.

Pomedzi rozprávanie sme jedli. Nestačila som sa čudovať ako to všetko rýchlo mizne.  Bála som sa, že som to všetko zjedla ja. Aj keď viem, že by som nepribrala. Moje spaľovanie je úžasné. A asi aj Niallove. Jedol toho dosť. A ak tak je stále, musí mať dobré spaľovanie, keďže ju chudý.

Ovocie sme si nechali nakoniec. Jablká, hrušky, maliny a jahody. Keď som šla zjesť jednu z jahôd, Niall sa potmehúdsky usmial a znova siahol do ruksaka. Oči mi šli vyskočiť z jamôk, keď som zbadala to šampanské, no aj šľahačku.

„Drž poháre,“ zasmial sa, keď šiel otvoriť šampus. Roztrepal ho a vystrelilo to. So smiechom som pribehla k nemu a on ho nalial do pohárov. Spoločne sme si sadli a začali popíjať. Najprv sme odhryzli z jahody a potom zapili. Takto sme vypili každý po jednom poháre a dali sme sa na jahody so šľahačkou. Bolo mi dobré, keby to skončilo, iba na jahodách, no bohužiaľ aj na celej tvári, oblečení a podobne. A prečo? Pretože ten roztomilý blondiačik mi šľahačku nastriekal do tváre. Keď sa smial, tak ju pustil a ja som mu to vrátila. No, nie len do tváre. Keďže to mal aj na celom tričku, so samopašným úsmevom ku mne priskočil a silno ma vyobjímal. Niežeby mi to nejako vadilo. Až na tú šľahačku som si to užívala.

„Pýtala si sa, prečo som nešiel s chalanmi baliť dievčatá. Myslíš, že oni zažili niečo také? V žiadnom prípade. Zo všetkých chlapcov sa práve ja mám momentálne najlepšie.“

„Keď si pomyslím, že som dnešný deň pôvodne mala stráviť iba s lukom v ruke...“ uškrnula som sa.

Začalo mierne poprchávať. No, veľmi sme to nevnímali. Boli sme zaujatí do rozhovoru. No rýchlo sa to zmenilo v dážď. Vtedy sme sa rozhodli, že musíme všetko rýchlo upratať. Cesta domov, je dosť dlhá, takže sme sa mohli iba modliť, aby to neprerástlo v silnú búrku. A to sa mohlo ľahko stať. Polovica šampanského nám ešte zostala, takže sme ju zatvorili a strčili do ruksaka, na horšie časy, ktoré nastanú počas cesty.

„Máš dáždnik?“ spýtala som sa celá premočená.  Začal sa hrabať v taške, no iba bezradne pokrčil plecami.

„Bol som si istý, že ho mám, pretože som si zvykol ho brať so sebou všade.“

„To aj ja, len do piknikového koša ma to nenapadlo pribaliť.“

Keď som zbadala záblesk a hneď na to, aj silný hrom, vedela som, že to nebude len mierny dážď.

„Tak toto ešte bude ťažká cesta domov.“

„Dáme si zopár glgov šampusu a bude nám lepšie,“ snažila som sa myslieť optimisticky.

„Myslím, že som mal radšej zabaliť aj niečo tvrdšie,“ prehodil akoby mimochodom.

Myslela som, že ten lejak už zosilnieť nemôže, no mýlila som sa. Blesky boli čoraz častejšie a hromy hrozivejšie.

„Myslím, že by sme mali začať behať. Nechcem aby nás nejaký blesk zahlušil.“

„Ja si myslím, že domov ani nedôjdeme. Počúvaj. Môj ujo má tu neďaleko chatu. Viem kde necháva kľúč, takže nebude ťažké sa tam dostať. A ak by to neprestalo, môžeme tam aj prespať. Samozrejme, ak ti to nebude vadiť.“

„To je dobrý nápad. Rýchlo nás tam zaveď.“ Keď sme vyšli na ďalšiu čistinku, bolo to dobré znamenie.

„Budeme musieť zísť z chodníka. Ak by sme šli po chodníku, trvalo by nám to oveľa dlhšie. Ak teraz zabočíme doprava, tak je to asi dvojminútová cesta.“

Bola to spása, vidieť chatu, keď ste celý premočený a blesky lietajú okolo vás.

„Nájdi kľúč, nájdi kľúč,“ šepkal Niall, akoby sa modlil. Ja som sa iba uškrnula a rukou zašla pod kvetináč. Ako trofejou som ním zakývala nad hlavou a v rýchlosti odomkla.