Uptown girl 7

 „Niall, čo tu robíš?“

„To isté sa chcem spýtať ja teba,“ zasmial sa.

„Ja som sa pýtala prvá,“ uškrnula som sa.

„Vybrali sme sa tu zabaviť s chalanmi. A teraz si na rade ty.“
„Tak to moje je na dlhšie.“

„Ja mám mnoho času.“
„Poviem to v skratke. Bola som vytočená a chcela som sa odreagovať.“

„Čo ťa vytočilo?“ Nechcela som mu povedať o tom, že mám priateľa. Ale moje srdce mi hovorilo, že mu mám veriť. A ak mu to poviem, bude mi lepšie.

„Môj priateľ.“ Kútiky úst mu na chvíľu klesli, no hneď to zakryl. Je možné, že sa mi to iba zdalo.

„Ublížil ti?“

„Nevie pochopiť niektoré veci. A kde sú ostatní?“

„Tancujú. Nejdeme aj my?“ Usmiala som sa, prikývla a vykročila medzi ľudí. Všetci sa na nás tlačili.  Bolo tam plno. Mám taký pocit, že tam bolo ešte viac, ako keď som prišla. Zo začiatku som tancovala s Niallom. Smiali sme sa na seba a cítila som sa úžasne. No len čo som sa otočila, chytil ma za lakte nejaký chalan. A to dosť pekný.  Neviem ako dlho som tam s ním trsala, no keď ma otočil, ocitla som sa v náručí Nialla. Roztopašne sa na mňa usmial a hodil ešte víťazný pohľad na toho chalana za mnou.

„So mnou vyzeráš lepšie ako s ním. A verím, že ti to potvrdí každý v tejto miestnosti. Tancuje ako šimpanz.“ Zasmiala som sa na ňom a ďalej sa venovala tancu. Nevnímala som svet okolo seba iba hudbu a Nialla. A jeho nádherné oči, krásny úsmev, rozstrapatené vlasy. Ach, bodla by mi facka alebo pohár ľadovej vody do tváre. No ja som sa na neho iba milo usmiala a spadla do jazierka jeho očí.

Neviem čo to spôsobilo. Asi tie jeho oči, možno iskierky v nich, no tak či tak, zaplietli sa mi nohy a spadla som. Je tu aj možnosť, že niekto ma potkol. Rýchlo si ku mne kľakol.

„Si v poriadku? Môžeš vstať? Bolí ťa niečo?“

„Áno, áno a nie,“ uškrnula som sa. Podal mi pomocnú ruku a pomohol sa postaviť.

„Nejdeme už von?“ krikom sa ma spýtal.

„Poďme.“ Začala som sa obzerať po všetkých stranách a hľadať východ. Nedarilo sa mi to, no myslím si, že to sa môže stať každému, kto je tu prvýkrát. Niall ma chytil za ruku  a začali sme sa spolu predierať pomedzi všetkých tancujúcich ľudí.

Keď sa nám konečne podarilo vyjsť, opreli sme sa o stenu a pobavene na seba pozreli.

„Čo budeme teraz robiť?“ so záujmom sa ma spýtal.

„Koľko je hodín?“

„Tri ráno.“

„Tak ja asi idem domov. Naši ani nevedia, že som bola na diskotéke.“
„A čo si vaši myslia?“

„Že som u priateľa.“

„Aha. A to im nevadí?“

„Čo?“

„Že si tak dlho u neho doma?“
„No ani nie. Jeho a moji rodičia sú kamaráti, takže im to neprekáža.“

„Páni, tak to má ale šťastie.“

„Myslel si, že máme šťastie, nie?“

„Nie, myslel som to tak, ako povedal. Tvoj priateľ, má šťastie.“ Zapozeral sa do neba. „Nemyslíš, že už dlho nepršalo?“

„Včera ráno pršalo.“

„Veď hovorím. Nemyslíš, že už dlho nepršalo?“ začal sa rehotať na jeho vtipe. Pridala som sa k nemu, no bolo to z jeho smiechu. Keby ste ho počuli, určite by ste ma chápali čo hovorím. Proste sa nedá len tak nečinne pozerať na jeho zvíjanie sa od smiechu.

„Ja už idem domov.“

„Odprevadím ťa.“

„A ostatných tu len tak necháš?“

„Oni vedeli, že idem za tebou.“

„A prečo neprišli aj oni?“

„Len tak,“ uškrnul sa. Vtedy som chcela veľmi vidieť do jeho hlavy. Čo sa tam asi preháňa. Vykročila som smerom domov a Niall ma nasledoval. Chvíľu sme len tak v tichosti kráčali, no potom sa ozval.

„Kto začal so strieľaním z luku?“

„Môj oco.“

„A ako ste sa dostali až k výučbe, ktorú pozná skoro každý?“
„Chceš to počuť celé od skoro úplného začiatku? Ale začnem od môjho oca. Nechcem zachádzať až do hlbokých dejín nášho rodokmeňa.“

„Chcem a súhlasím.“

„Môj oco začal strieľať z luku, keď mal trinásť rokov. No vtedy to robil len tak, domácky. Sám si doma vyrobil luk a šípy. Keď mal pätnásť a jeho otec zistil, že ho to vážne baví, daroval mu jeho vlastný luk. V sedemnástich začal chodiť na súťaže a tam spoznal moju mamu. Ona nestrieľala, no bavilo ju tam chodiť. Zaľúbili sa do seba a neskôr sa aj vzali. Oco nikdy neprestal strieľať a naučil to aj mamu. Ju to nikdy až tak nebavilo, no bralo to ako odreagovanie. Ja som sa ako ich jediné dieťa narodila a oco si zmyslel, že nám za domom urobí také malé lukostrelecké cvičište. Vraj nech sa už odmala učím. Od kedy som vedela chodiť, dávali mi do rúk detský luk, ktorý oco vyrobil. Časom mi kúpili môj vlastný a ja som bola čím ďalej tým lepšia. Rodinný kamaráti začali k nám chodiť na hodiny lukostrelectva. A vtedy mojich rodičov napadlo, že urobia niečo ako školu. Tá sa nám rozrástla do dnešných pomerov. Keďže ku nám prišli aj vy, asi musíme byť dobrí.“

„Fúha. A kto vo vašej rodine začal strieľať ako úplne prvý?“

„Môj pra- pra -prastarý otec.“

„Páni.“

„Ty nie si z Anglicka, že?“

„Prečo si to myslíš?“

„Pretože máš iný prízvuk.“

„Aký?“

„Tipovala by som ťa na Íra.“

„Tak to si sa trafila.“ Usmiala som sa. Vždy som si myslela, že Íri sú škaredí. Ale tento Ír, škaredý rozhodne nebol. Bol, krásny.

Zastavili sme pred našim domom.

„Tak ja idem,“ pozerala som sa na neho a bola som v koncoch. Nevedela som, ako sa s ním mám rozlúčiť. Pusa na líce- prehnané. Objatie- hanbím sa. Podanie ruky- neosobné. Iba sa pozdraviť? Moja úvahy prerušil Niall, keď si ma pritiahol k sebe a pevne si ma ovinul jeho rukami. Vdýchla som jeho vôňu a jemne sa mi zatočila hlava. Nechcela som ho pustiť. Všetky moje zmysly sa ho držali ako kliešť. Naposledy som sa nadýchla jeho vône a dúfala som, že môj svetrík sa ním napáchol. Chcem ho pred spaním fetovať. O krok som od neho odstúpila, jemne sa začervenala a poslednýkrát za tento večer som sa zahľadela do jeho očí. Iskričky v nich sa nedali prehliadnuť. No na ich identifikáciu bola pre mňa hlboká noc, takže bolo to veľmi ťažké. A pochybujem, žeby to bolo to, čo som v nich videla.

„Dobrú noc,“ venovala som mu úsmev.

„Dobrú aj tebe. Zajtra sa vidíme.“