Uptown girl 18

Myslela som, že sa mi podarí v škole napísať niečo čo sa nebude týkať tejto story, no hrali sme karty, takže som sa k tomu nedostala... Ale tak uvidíte niečo iné. Dúfam, že sa vám to bude páčiť. :) Obidve ...

Niall

To, že nás zasiahla búrka, nebolo veľmi dobré, no to, že sme mali len my dvaja prenocovať v chate, bolo úžasné. Rozhodol som sa, že domov už pôjdeme ako pár. Času som na to mal celkom dosť, takže som dúfal, že pri troche alkoholu sa k tomu odhodlám.

Bolo tam chladno, takže ďalšia možnosť, ako byť k nej veľmi blízko. Keď som rozkladal oheň, cítil som jej pohľad na mojom chrbte. Lichotilo mi to a snažil som sa vyzerať sexy. Veľmi som nevedel ako sa to robí, o snažil som sa. Napínal som svaly a podobne. Možno som to aj trochu preháňal, tak som sa radšej rýchlo presunul k Suzan, ktorá bola taká rozkošná, keď hrýzla do jahody a popri tom ma skúmala pohľadom. Mal som chuť jej tu jahodu odhodiť a riadne ju pobozkať. Začali sme popíjať šampus a popri tom sa rozprávať.

„Niekedy ti závidím,“ prehodil som akoby mimochodom. Potreboval som to povedať. Ona asi nevedela aký úžasný život má.

„Mne? Čo len mne môžeš závidieť.“

„Máš život normálneho teenegera. Môžeš si spokojne ísť kam chceš a nezačne ťa prenasledovať húf fanúšičiek. Po druhé, máš úžasných rodičov, ktorí sú stále pri tebe. Nemáš problém typu, Čo keď sú tvoji kamaráti s tebou, len kvôli sláve? Alebo naopak, čo keď ma kvôli sláve opustia kamaráti? Toľko ľudí si neuvedomuje svoje šťastie.“ Ani ja som si to neuvedomoval a nevážil si veci, ktoré mi prišli úplne normálne. A teraz to ľutujem. No to som jej už nehovoril.

„Nezávidím ti to. Vlastne všetkým známym osobám. A ak ťa kamaráti opustia, len kvôli sláve, nie sú to kamaráti a môžeš byť rád, že si sa zbavil falošných kamarátov. Horší prípad asi je, že nemôžeš vedieť kto ťa má rád kvôli tomu aký si a kto kvôli sláve.“

„A ty sa so mnou kamarátiš kvôli čomu?“ odvážil som sa spýtať. Bolo to tým, že alkohol mi už prúdil v krvnom obehu, takže mi to dodalo odvahu.

„Na to musím mať dôvod? Ale viem ti s určitosťou povedať, že nie kvôli sláve. Veď som vás ani nikdy nepočula spievať. A kvôli čomu si ty kamarát so mnou?“ Pretože si úžasná, čas mi s tebou uteká, cítim s tebou príjemne a kto vie prečo ešte. Ani to neviem popísať.

„Lebo si, úžasná,“ povedal som zdôrazňujúc každé písmeno.

„Fakt si to myslíš?“ neveriacky sa ma opýtala.

„Toto je tá najpravdivejšia vec, akú som kedy povedal. A si nie len to. Ja... Bol by som veľmi rád, ak by si nebola len moja kamarátka.“ Čakal som na jej reakciu. Jej zelené oči boli doširoka otvorené a svetlo z ohňa ju robilo ešte krajšiu ako je. Ak sa to vôbec dá. Nevedel som odolať. Pomaly som sa k nej naklonil a čakal na jej reakciu. Váhavo, no s očakávaním zopakovala môj pohyb, tak, že som cítil jej dych na pokožke. Nosy sa nám skoro dotýkali a ja som prekonal tie posledné centimetre, ktoré ma delili od môjho sna. Keď sa naše pery spojili, prešlo mnou nepoznané teplo. Šírilo sa to od pier a rozpŕchlo sa do každej bunky v mojom tele. V bruchu sa mi rozlietali motýle a mierne sa mi od toľkej radosti zatočila hlava. Jej pery chutili po jahodách, no aj po niečom čo som nevedel pomenovať. Bola to proste ona. Náš zozačiatku letmý bozk sa zmenil na vášnivý. Rukami som hladil jej boky. Tak dlho som to túžil robiť. Bolo neuveriteľné uvedomiť si, že to môžem. Jej silné, no predsa jemné ruky boli zakvačené v mojich vlasoch. Keď som ju niečím prekvapil, vyskočili jej zimomriavky. Aj keď sme nad kontrolou bozku bojovali, odzbrojil som ju, keď som ju jemne hryzol do jazyka. Myslela, že to prevezme, keď ma hryzne tiež, no mňa to iba viac vyburcovalo a vložil som sa do toho ešte viac. Kto vie ako dlho sme sa bozkávali. Obidvaja sme po tom dlho túžili, takže sme sa nevedeli jeden druhého nabažiť. Nikto nás nerušil. Bol to raj na zemi.  

„Možno som to mal urobiť už skôr,“ zamilovane som sa na ňu usmial.

„Dlho som po tom túžila, no teraz....“ Preľakol som sa. Možno to nebolo tak, ako som si myslel. Možno ona iba potrebovala cítiť poriadny bozk a nie mňa.

„Prečo si smutný?“ ustráchane sa ma spýtala a pohladilo po líci. Po jej ruke ostala horúca stopa a motýle v bruchu.

„Pretože ma neľúbiš,“ zašomral som a dúfal, že mi to vyhovorí.

„Ja ťa ľúbim a veľmi. Bolo to najkrajšie čo som kedy zažila. Ja to neviem popísať. Proste som neuveriteľne šťastná a zaľúbená Niall.“ Pobozkala ma a ja som bol znova najšťastnejší človek na zemi. Byť ľúbený je prekrásne. No odklonil som hlavu. Oduto na má pozrela a čakala na vysvetlenie.

„Potreboval som ti povedať, že ja ťa ľúbim tiež a určite viac.“ Pohladil som ju po vlasoch a ona sa ku mne privinula. Spolu sme zaspali a mne sa končil najlepší deň v živote. No dúfal som, že ešte takých bude kopa. Samozrejme s ňou.

Keď som sa zobudil, bola ešte tma. Suzan sa triasla zo spánku, no ja som ju nechcel zobudiť. Vyzerala ako anjel, ktorý zostúpil na zem a potreboval si oddýchnuť. No bál som sa, že jej je zima, takže sa pomaly vysunul z jeho objatia. Snažil som sa ju nezobudiť, no nepodarilo sa mi to.

„Kde ideš?“ zaspato sa spýtala do tmy.

„Láska, spi. Prinesiem ti zo spálne nejaké paplóny prikryjem ťa a budeš znova v pokoji spať.“

„A ty budeš kde?“

„Iba znova založím oheň, pretože vyhasol.“ Niečo zamrmlala a nastalo ticho. Jediné čo bolo počuť, bol jej pomalý dych a niekedy hrom.  Mobilom som si zasvietil na cestu, pretože občasné svetlo z bleskov, mi veľmi nepomáhalo. Do spálne bolo celkom jednoduché sa dostať. Horšie bolo nájsť paplóny. Na posteli neboli, takže som začal hľadať v skriniach. Boli niekde úplne na dne, no nejako sa mi ich podarilo vyloviť. Starostlivo som ju prikryl a šiel založiť oheň.

Po tej práci som sa k nej pomaly vtisol a ona sa ku mne reflexívne pritisla. Zahrialo ma pri srdci.

Ráno ešte stále pršalo, no boli to už iba prehánky. Oheň už znova nehorel, no drevo došlo, takže som už nemal čo založiť. Bol som hladný, no nechcel som Suzan zobudiť. Bola rozkošná a ja som na to nemal srdce. Len som ju pozoroval a aj keď ma to nemohlo zasýtiť, zabudol som na hlad. Zaujímali ma iba jej prirodzene dlhé mihalnice, tmavohnedé rozstrapatené vlasy, plné ružovkasté pery, malý rozkošný noštek a proste celú ju. Pomrvila sa a pomaly roztvorila oči. Jej krásne zelené oči. Ráno nemohlo byť krajšie. Pobozkal som ju a ona sa zaspato usmiala.

„Takže to nebol iba krásny sen?“ zasnene sa ma spýtala. Pokrútil som hlavou a vtisol jej bozk do vlasov.

„Nie si hladná?“

„Trocha. Aké je počasie?“

„Trocha prší, no už to nie je búrka.“

Vzdychla si. „Trocha som dúfala, že by sme tu ostali ešte jednu noc. Páčilo sa mi to.“

„Tak to ver, že aj mne. Ale nabudúce si to môžeme zopakovať niekde, kde bude väčšie teplo,“ uškrnul som sa.

Snažili sme sa naťahovať čas, no keď Suzan zazvonil mobil, už sme to odkladať nemohli. Upratali sme a pomalým krokom vybrali domov. Nepršalo už veľmi, takže to nebol problém.  Pred jej domom sme ešte dlho stáli. Rozprávali sme sa a dohadovali ďalšie rande. Dohodli sme sa až na ďalší deň u nás doma. 

„Takže si moje dievča?“ chcel som sa uistiť.

„Som tvoje dievča a ty môj chlapec,“ usmiala sa.

 Rozlúčili sme sa dlhým bozkom. Pozoroval som ju ako smeruje k domu. Pri dverách sa ku mne otočila, poslala mi vzdušnú pusu a s úsmevom na perách zavrela dvere. 

No, ako mám toto nazvať... Možno, moja kresba?