Uptown girl 8

Vbehla som do izby a rýchlo za sebou zavrela dvere. Mimovoľne som sa usmiala a oprela sa o dvere. Kto vie, ako dlho som nemo stála a priblblo sa usmievala do ničoty. Alebo, lepšie povedané usmievala som sa do mojej predstavy Nialla. Celý čas som ho mala pred očami. Na Josha som ani nepomyslela. Bolo mi jedno, že už znova chcel sex, keďže ja som vedela, že sa mu to nepodarí. A už sa to ani nikdy nestane, pretože sa s ním plánujem rozísť. Možno to nebude hneď, ale ešte raz ma naštve a nakopem ho. Aj obrazne povedané, aj naozaj.

Vyzliekla som si svetrík, ľahla na posteľ a pritisla si ho k tvári. Zacítila som slabý náznak Niallovho parfumu, no hneď to aj zmizlo. Asi to bol iba výplod fantázie. Niečo podobné ako nám raz hovorila jedna učiteľka.

„Zatvorte oči a predstavte si jablko. Teraz si pri ňom predstavte aj nôž. Oči majte celý čas zatvorené. A teraz si predstavte ako ten nôž prerezal to jablko. Zhlboka sa nadýchnite.“

„Ja som cítila vôňu jablka!“ zarazene som vykríkla.

„Cítil to ešte niekto iný?“ Zodvihlo sa zopár rúk. Na všetkých sa usmiala. „Toto je jasný príklad toho, čo dokáže vaša predstavivosť.“

No aj ja som si teraz tak veľmi želala cítiť jeho vôňu, že mi ju moja predstavivosť podstrčila. Aj keď lepšie by bolo mať ho pri sebe. Rozbúchalo sa mi srdce pri pomyslení, že by ležal vedľa mňa v posteli a ja by som na neho mohla pozerať ako zaspáva.

Zobudila som sa už o šiestej ráno. Snažila som sa ešte zaspať, no nešlo to. Vykonala som rannú hygienu, najedla sa a potom iba blúdila po dome. Nevedela som sa dočkať, kedy znova prídu. Inokedy mi liezlo  na nervy, keď som niekoho musela učiť, no pri nich, som sa nevedela dočkať. Divné, nie? Čo dokážu urobiť s postojom piati chlapci. Vlastne, možno za to môže iba jeden chlapec.

O deviatej som už bola v koncoch. Nevedela som čo mám od nedočkavosti robiť. Nakoniec som sa vybrala na cvičište s mojim lukom. Šípy sa mi míňali jedna radosť. Nevnímala som čas, takže chlapci ma znova prekvapili. Prekvapili ako prekvapili. Ich smiech som počula, len čo vystúpili z auta. Vysmiaty sa mi z diaľky pozdravili a hneď sa vybrali do skladu. Za ten čas čo oni si vyberali veci, ktoré potrebujú ja som bola zatiaľ pozbierať moje spadnuté šípy a snažila sa vyrovnať búšenie môjho srdca.

„Sme pripravení,“ usmial sa na mňa Liam.

„Pamätáte si všetko zo včerajška?“ Svorne prikývli. „Tak sa predveďte,“ vyzvala som ich.

Bola som potešená. Mali menšie chybičky, no všetko si pamätali. Myslím, že si môžem dovoliť byť na seba hrdá. Asi som dobrá učiteľka, no môj talent sa prejavil až teraz.

Naša hodina prebiehala na zábavnej línii. Učili sa nové veci a išli im to celkom dobre. Sem- tam povedali niečo, na čom sme sa smiali ďalších päť minút. A opakovalo sa to asi každých päť minút, takže si to viete predstaviť.

„Nejdeš s nami na obed do Nando´s?“ spýtal sa ma Niall.

„Nie, ja mám obed doma.“

„Ale nehovor,  že aj večer si zaneprázdnená.“ Začala som premýšľať. Pred Joshom sa hrajem na urazenú a aj keby sa na mňa naštval, že som bola s inými chlapcami, bolo by mi to jedno, keďže sa s ním chcem rozísť. Aspoň by som nemusela hľadať dôvod a môj pán žiarlivý by mi dal kopačky, ktoré by aj tak neboleli.

„Nie, nie som. Prečo?“

„Tak poď k nám domov. Niekto z nás po teba príde. Uvidíš, bude zábava.“

„Ja neviem.“

„Prosím.“

„My ťa tam chceme.“

„Jeden večer ťa nezabije.“

„My ku tebe chodíme a ani nás nemusíš prosiť,“ dodal Louis.

„Dobre, prídem. O koľkej?“

„Pred siedmou nás čakaj.“

„Dohodnuté,“ usmiala som sa.

Hovorila som, že ráno som bola nedočkavá? Tak to oproti tomu, aká som bola teraz, nebolo nič. Už o štvrtej som mala pripravené čo si oblečiem, ako sa učešem a veci tomu podobné. Rozmýšľala som nad tým, že by som si šla zabehať, no nakoniec som to zamietla, pretože vonku pršalo a fakt som nechcela zmoknúť. Nakoniec som musela pomáhať mame k kuchyni.

„Neurobíme koláč?“ spýtala som sa, keď som zbadala v telke kávu a pri nej perníkový koláč.

„Pomôžeš mi?“

„To máš jasné.“ 

Všade rozvoniaval perník. Krajšej vône asi niet. Samozrejme, ak nerátam Niallov parfém. Zopár kúskov som odložila, aby som to mohla odniesť chlapcom. Nech si pochutnajú aj oni.

Niečo pred siedmou vonku zatrúbilo auto. Pozrela som sa von oknom a v aute som zbadala Liama s Niallom. Pozdravila som sa rodičom a s potrebnými vecami som sa rozbehla do auta. Dáždnik som nepovažovala za potrebný. Veď som iba zmokla.

„Ahojte,“ usmiala som sa na nich.

„Ahoj mokrá kráska,“ zasmial sa Niall.

„Čo tu tak rozvoniava?“

„Perník.“ Niallovi sa rozšírili oči a nahodil prosebný výraz.

„Môžem?“

„Až keď prídeme k vám.“ Sklopil oči, no už neprosil.

„Páni,“ zapískal Liam.

„Čo je?“

„Ešte nikomu sa nepodarilo odhovoriť Nialla od jedla. Teba by sme potrebovali, keď nám vyjedá chladničku.“

„Nemusíš hneď všetko prezrádzať,“ zahundral Niall.

„Veď ideme k nám domov, tak či tak by sa to dozvedela,“ pozrel sa na neho a hodil ospravedlňujúci pohľad k nám dozadu.

Dnešný večer, ešte bude zaujímavý. Povedala som si v duchu a usmiala sa nad tou predstavou.