Uptown girl 6

 Prepáčte, že som vám včera nič nepridala. No štvrtok a v piatok ráno.. bolo to ťažké... Takže tu je nová časť :)

Suzan

Moje pocity boli zmiešané. Na jednu stranu som bola rada, že ich učím ja. Vlastne, bola som z toho nadšená. Konečne niekto, kto robí to čo hovorím. No na druhú stranu som sa bála, že čo keď sa do jedného z nich zaľúbim? Ako to potom bude s Joshom? Popravde už ani teraz neviem či náš vzťah má zmysel. Ako na potvoru, práve vtedy mi od neho zablikala SMS.

Dnes večer mám voľný dom. Prídeš?  O hodinu u mňa. Áno prídem. Potrebujem prísť na nové myšlienky. Obliekla som si kraťasy, biele tričko na hrubé ramienka a do rúk som si ešte zobrala tenký ružový svetrík. Pozrela som sa na špirálu, ktorú som mala položenú na zrkadle a vzdychla si. Vedela som, že sa mu páči, keď mám riasy jemne namaľované. Zobrala som si ju ruky a urobila to čo som mala. Vyhodila do koša, nech ma už viac nepokúša. No pred tým som si s ňou párkrát prešla po riasach. Upravila som si vlasy, oznámila rodičom, že idem k Joshovi a neviem kedy prídem domov.

Po ceste k nemu som si nad ničím nepremýšľala. Užívala som si večerný, letný vánok do tváre a tmu okolo mňa. A samotu.

Ani som nezazvonila, len som vošla do domu. Mal odomknuté, no keď som zatvorila za sebou dvere, zamkla som ich. Mám paranoju, že ak nezamknem, nejakí zlodeji ma zabijú.

Našla som ho v jeho izbe, ako leží na posteli. Usmial sa na mňa a podišiel ku mne. Začal ma bozkávať a ja som mu podľahla. Nechala sa viesť a unášať v rieke bozkov. Dotackali sme sa k jeho posteli a tam si ľahol na mňa. Bola som ako vo zveráku. Nemohla som sa ani pohnúť. Bozkával všetko čo mohol. Od pier cez sánku až po krk. Ďalej som mu nedovolila. Začala som sa mrviť a on pochopil, že to robiť nemá. Aj keď neochotne, no znova sa nenásytne začal venovať ústam. Či jazyku? Rukou ma hladil po stehnách a pomedzi bozky šepkal ako veľmi ma miluje. Stopla som to, až keď som pocítila, ako ma niečo tlačí. Uškrnul sa a pozrel na jeho nadúvajúcu guľu.

„Kamarátovi to nevysvetlíš,“ slastne si vzdychol a ďalej ma bozkával.

„Tlačíš na pílu. Prestaň.“

„Prečo? Azda sa ti to nepáči?“

„Máš pravdu, už sa mi to nepáči. Zlez zo mňa.“

„A čo za to?“

„Nekopnem ťa do tvojej pýchy.“ Vzdychol si a ľahol vedľa mňa.

„Čo budeme robiť teraz?“

„Fakt nevieš so mnou robiť nič iné ako muchlovať?“

„Ďalej mi nechceš dovoliť zájsť. Suzan, sme spolu už vyše polroka.“

„Sedem mesiacov a jedenásť dní.“

„No vidíš. Nehovor, že to nechceš.“ Začal sa mi znova dobíjať do úst a ja som nechala. No keď sa mi snažil dať dole tričko, znova som ho stopla.

„Prestaň,“ zabručala som.

„Ja viem, že to chceš. No tak zlato.“ To už som sa naštvala. A vytrhla sa z jeho objatia. Bolo to ťažké, no keď som ho uhryzla do ruky, zaskučal a povolil zovretie.

„Myslela som, že budeme mať pekný večer. Len tak ležať vedľa seba, padli by bozky, pohladenia, zabávali by sme sa. No ak nevieš pochopiť, že to nechcem, potom dobrú noc,“ vybafla som sa a otočila sa na odchod.

„Dobre, ja už prestanem,“ chytil ma za ruku.

„Smola je,  že ti neverím.“ Odišla som, no nešla som domov. Bola ešte iba desať hodín a ja som plánovala prísť domov oveľa neskôr. A rodičia to aj vedeli. Poznajú sa s jeho rodičmi, takže nie je ťažké byť u neho dlho. Vybrala som sa do centra Londýna. Blúdila som po uliciach a hľadala niečo, kde by som sa zabavila. Reštaurácia, hudobniny, nejaký obchod, ktorého názov som si nevšimla, no nakoniec som našla to, čo som hľadala. Diskotékový bar.

Vnútri bolo plno. Každý sa tam vlnil v rytme hudby a nič ich netrápilo. Zopár ich sedelo za barom a vylepšovali si náladu. Pochybujem, že to bola Cola. Vmiešala som sa pomedzi ľudí a začala tancovať. Zopár chlapcov sa otočili ku mne a tancovali so mnou. Pozdvihlo mi to ego a mierne aj náladu. No keď ich ruky začali blúdiť po mojom tele, povedala som si, že stačí. Ospravedlňujúco som sa na nich usmiala a sama vybrala k baru.

„Jednu vodku s džúsom.“

„Dvadsaťjeden už bolo?“

„Už je niečo po dvadsiatej druhej. Mal by si si kúpiť hodinky,“ uškrnula som sa na neho. Zasmial sa na mne, no nalial mi. Vďačne som sa na neho pozrela a pomaly začala popíjať.

„S kým si tu?“

„Sama.“
„To sa ti tu chcelo samej trepať?“

„Veď je tu plno ľudí.“

„Ja by som to nedokázal.“

„Teraz si tu sám.“

„Ale som v práci.“

„Tak to je pravda,“ zamyslela som sa a vliala do seba posledný dúšok môjho nápoja.

„Suzan?“ spýtal sa ma povedomý hlas vedľa môjho ucha. Otočila som sa a zapozerala sa do tých nádherných očí.