Uptown girl 3

Ja viem.. Dávam tu časť dosť neskoro, ale akosi nebol čas ju skôr napísať. No tipujem, že už ste si pri mne zvykli, však? :D

A ďakujem za radu :) Dala som si francúzštinu. Nech Boh dá, aby som ju zvládla a mala nervy na jej učenie :D

Prajem príjemné čítanie :)

Ach, tie jeho modré oči. Behali mi po mysli celý deň. Keby len jeden, možno by som sa nad tým veľmi nepozastavovala. Ale prepáčte. Dva týždne v kuse?! Veď som ho videla asi tak minútu. Keď vôbec toľko. No v hlave mi urobil poriadny zmätok. Z päťdesiatich pokusov o trafenie stredu, no ani jeden sa nevydaril? Vážne. Toto sa mi neudialo ani keď som začal chodiť s Joshom. Áno Josh... Už len kvôli nemu sa mi nemalo toto stať. Hlavu som mala mať zaplnenú ním. Čo asi robí, kde je, ako sa má, premýšľa aj on o mne? Vlastne,  ja som také veci v hlave nikdy nemala. Veľmi ma tie veci okolo chlapcov nezaujímali. Nikdy som nechápala, ako moje spolužiačky môžu stále iba rozprávať o ich priateľoch. Mňa to nudilo počúvať. Nie aby som o tom ešte aj hovorila. Ale ich nudilo počúvať o lukostrelectve a podobných veciach o ktorých som ja mohla rozprávať celé dni. Po pravde ani Josha to nebavilo počúvať. Niekedy nechápem ako môžeme pri sebe vydržať. Sme úplne odlišní.

Ja, kľudná, zaľúbená do prírody a tvrdohlavá ako poleno. On, šialený, nevyspytateľný, niekedy sa chová ako úplný idiot. Ale protiklady sa priťahujú. Chcete vedieť ako sme sa dali dokopy ?

Chodil na našu školu. Tam sme sa spoznali. Bol s partie rebelov. Moja partia na tú ich, neustále kydala, no mňa to nejako priťahovalo. Raz sa z frajerstva pri mne pristavil a spýtal sa ma, či s ním nepôjdem von. Vtedy ma chytila chvíľka pojašenosti a súhlasila som. Všetko bolo v poriadku. Rozprávali sme sa a popri tom prechádzali. To bolo naše prvé rande. Druhýkrát ma pozval do kina. Nejaká romantická komédia, ktorú si veľmi nepamätám. V hlave som mala zapnutú kontrolku, ktorá pípala Joshove meno.

No a na treťom sa to stalo. Náš prvý bozk. Pozval ma na večeru. Celý čas mi lichotil a ja som sa naňho zaľúbene usmievala. Po večeri sme sa pešky vybrali domov.

„Ako sa ti páčil dnešný večer?“ zapozeral sa na mňa sivými kukadlami. V tej bledomodrej košeli mu to nehorázne seklo.

„Lepší nemohol byť.“

„Ja si myslím, že mohol.“

Začervenala som sa.

„Si rozkošná, keď sa červenáš. No na tvoj úsmev to nemá.“ Chytil ma za ruku a otočil k sebe. Jeho drsné ruky mi prešli po líci a jemným pohladením mi zastrčil prameň vlasov za ucho. Hlboko sa mi zapozeral do očí a ochutnal to, čo ešte nikto. Moje pery. Vzbĺkla som červeňou a oblial ma pot. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Vždy som si myslela, že budem okolo seba vidieť ohňostroje a hlavou sa mi premelie budúcnosť s ním. Dlhé roky randenia, svadba, deti, vnúčatá a nakoniec spoločná smrť. Naivné, však? Ale čo nedokážu tie romantické filmy vsugerovať do hlavy...Nemôžem povedať, že sa mi môj prvý bozk nepáčil. To by som klamala. Len to nebolo podľa mojich predstáv. No aj tak, to malo na mňa silný účinok a ten moment si zapamätám do konca môjho života.

Toto je naša malá história, ktorá trvá sedem mesiacov. Ktovie ako dlho to ešte vydrží, keď iba jeden pohľad urobil so mnou toto.

„Suzan, Suzan... Čo sa to s tebou deje? Azda som ťa nič nenaučil? Keď strieľaš z luku, máš byť zameraná iba na to a nie byť myšlienkami niekde inde.“

„Ale veď ty sa strieľaním vždy ukľudňuješ,“ odfrkla som.

„To je pravda, ale vtedy som dušou prítomný. Upokojuje ma, že nemôžem rozmýšľať nad ničím iným. A ty vieš, že to tak musíš robiť.“

„Ja viem. Stalo sa to a už sa to nestane.“ Možno...

„Budeš mať nových žiakov. Práve sa dohadujú s mamou.“

„Kto to je?“

„Ja neviem. O všetkom sa dohadujú s mamou.“

„Tak ako vieš, že neprišli na niečo iné?“
„Prepáčte, ale počuli sme, že vyučujete lukostreľbu. Môžeme sa zapísať?“ napodobnil chlapčenský hlas. Zasmiala som sa. Imitovanie, mu strašne nešlo a ja som sa nad tým vždy z chuti zasmiala.

„Tak mi povedz aspoň koľko majú rokov.“

„Odhadujem,  že okolo 19.“

„Konečne žiadne deti.“

„Len, aby si sa potom vedela sústrediť na učenie. Pri piatich, vzhľadom celkom schopných chlapcoch, to nebudeš mať ľahké.“

„Oni sú až piati?“

„Azda sa bojíš, že sa nebudeš vedieť rozhodnúť, ktorý sa ti páči viac?“

„Vieš čo oci,“ hodila som na neho vražedný pohľad. Založila som si šíp do luku a a jediné čo som vnímala, bol stred terča. Nevšímala som si čo sa deje okolo mňa. Keby ma vtedy niekto videl, možno by si pomyslel, že som vyšla zo psychiatrie. Bez okolkov som strieľala jeden šíp za druhým.

Keď sa mi podarilo všetky šípy minúť, začula som potlesk. Otočila som sa a všimla som si tých piatich chlapcov z vyšetrovania. Všetkých som si ich premerala. Možno som na tom modrookom spočinula dlhšie ako som plánovala, pretože tvár sa mu roztiahla do úsmevu.

Pristúpili ku mne sa predstavili sa mi. Hovoriť začal chlapec s kučeravými vlasmi a šibalským pohľadom.

„Ahoj, ja som Harry. Toto je Louis, Liam, Zayn a Niall. A nasledujúce dva mesiace nás budeš učiť, strieľať z luku,“ očarujúco sa na mňa usmial.